23. apríla, 05:03

Odomykáme: Protivojnový odkaz Pána prsteňov

Odomykáme: Protivojnový odkaz Pána prsteňovFoto: wikimedia
Ľubomír Žák Profesor teológie a katolícky kňaz.

V pravidelnej sobotnej eseji sa profesor Ľubomír Žák venuje lekcii životných osudov Johna Ronalda Tolkiena.

Oxfordský profesor a spisovateľ John Ronald Tolkien (1892 – 1973) vložil do svojho svetoznámeho diela Pán prsteňov mnoho hlbokých myšlienok prameniacich z vlastných životných skúseností. Medzi nimi nechýbajú úvahy, ktoré v ňom skrsli pod vplyvom zážitkov z prvej svetovej vojny.

Obšírna sága Pán prsteňov patrí bezpochyby k najpopulárnejším a k najvýznamnejším literárnym dielam 20. storočia. Jej úspešné sfilmovanie novozélandským režisérom Petrom Jacksonom, ukončené na začiatku tohto storočia a ohodnotené sedemnástimi Oscarmi, bolo výbornou príležitosťou, aby následne milióny nových čitateľov objavilo Tolkienov fascinujúci legendárny svet aj na začiatku tretieho tisícročia.

Pán prsteňov je magnetom vďaka silnému epickému príbehu, ktorý je zasadený do dávnych čias a v rámci ktorého sa odohráva veľa menších, navzájom prepletených, príbehov. Kniha hovorí o tom, ako sa obyvatelia Stredozeme ocitli vo vážnej situácii ohrozenia ich slobody a existencie zo strany temného Pána ríše zla. Keby nebolo malej skupinky odvážlivcov, vytvorenej z členov rôznych rás Stredozeme, jeho perverzný úmysel stať sa absolútnym vládcom by sa bol býval uskutočnil. Napriek tisícorakým prekážkam táto skupinka dokázala splniť svoje poslanie, aj keď spôsobom, ktoré nikto z jej členov vopred nepredvídal.

Je toho veľa, čo priťahuje na tomto príbehu. V prvom rade je to kúzelné rozprávačské majstrovstvo a neuveriteľná ideová kreativita jeho autora, prepojená na obdivuhodnú lingvistickú kompetenciu. Priťahuje tiež silný hodnotový náboj príbehu, pričom ide o hodnoty majúce univerzálny charakter a týkajúce sa vnútorného nasmerovania svedomia na princíp vernosti, odvahy a priateľstva až na smrť, radikálneho odmietnutia zla, obetovania sa za druhých či rešpektu pred životom. Ale priťahuje aj niečo iné. Tolkien to nazval „eukatastrofa“ (z gréckeho „eu“ – dobrý; „katastrofé“ – otras, koniec, rozuzlenie).

Týmto slovom vyjadril ducha celého príbehu a jeho vnútornej dynamiky. Eukatastrofa je totiž taký príbeh, ktorý má neočakávane šťastný koniec, dojímajúci až k slzám. Avšak nie v štýle happy endu. Eukatastrofický koniec je možný vďaka zázračnej milosti, ktorá je niečím, čo sa nedá naplánovať. Vo chvíli, keď sa zdá, že je už všetko stratené, nastáva vďaka nej náhly zvrat udalostí. Takto nastavený záver príbehu nechce popierať existenciu katastrof, bolesti a neúspechu. Popiera iba myšlienku konečnej univerzálnej porážky. Myšlienku, že zlo by mohlo byť silnejšie ako dobro.

V takto projektovanej ságe je cítiť vplyv Tolkienovej kompetencie, ktorú nadobudol štúdiom jazykov a starej severoeurópskej mytológie. Zároveň je v nej prítomný nepopierateľný vplyv kresťanských hodnôt a vôbec kresťanskej viery, o čom radi diskutovali a diskutujú priaznivci alebo kritici. Avšak cítiť v nej aj vplyv niektorých životných skúseností, ktoré jej autor prežil v mladosti, v období dospievania, až po manželské a rodičovské skúsenosti prežívané po boku milovanej Edithy. Medzi nimi ne­chý­bajú ani tie, ktoré prežil na bojisku vo Francúzsku. A práve tieto posledné ho stimulovali k tomu, aby vložil do ságy Pána prsteňov niekoľko vzácnych myšlienok.

Myslím napríklad na myšlienku prítomnú v odpovedi múdreho Gandalfa na povzdych hobita Froda, ktorý si uvedomil vážnosť jeho situácie, ako aj situácie hobitieho „grófstva“ a celej Stredozeme:

„Ako veľmi by som bol rád, keby by sa toto všetko nebolo stalo za môjho života,” vzdychol Frodo.

„I ja si tak hovorím,“ povedal Gandalf, „spolu so všetkými, ktorí sa dožili týchto udalostí. Lenže o tom my nerozhodujeme. My môžeme rozhodovať iba o tom, ako budeme nakladať s časom, ktorý nám bol daný.”

Problém, ako sa zachovať uprostred tak dramatickej situácie, akou je nebezpečenstvo vojny, sa v Pánovi prsteňov otvára viackrát. Napríklad pri opísaní lúčenia s malou skupinkou odvážlivcov, majúcich za úlohu zničiť tajuplný prsteň a s ním moc temného Pána. Na poznámku, že ide o zúfalý, ba bláznivý pokus o prežitie, zaznie odpoveď:

„Zúfalstvo alebo bláznovstvo?“ ozval sa Gandalf. „Zúfalstvo to nie je, lebo iba tí si zúfajú, ktorí vidia neodvratný koniec. My ho nevidíme. Je múdrym uznať to, čo je nevyhnutné, ak boli vopred zvážené všetky ostatné cesty. Aj keď sa to môže zdať ako bláznovstvo tým, ktorí lipnú na falošnej nádeji. Nuž, nech je bláznovstvo naším plášťom, závojom pred očami Nepriateľa!”

Elrond, člen Bielej rady a Gandalfov verný priateľ, dodal k týmto slovám ešte ďalšiu perličku životnej múdrosti:

„Je treba ísť, ale bude to nesmierne ťažká cesta. Sila ani múdrosť nás na nej ďaleko nezavedú. O túto misiu sa môže pokúsiť slabý s rovnakou nádejou ako silný. Ale udalosti, ktoré hýbu osudom sveta, sú dané do pohybu často z nutnosti tými, ktorí sú malí, zatiaľ čo oči veľkých sú upreté niekde inde.”

K myšlienke, čo robiť uprostred situácie, akou je vojna, ako sa v nej zachovať, sa Tolkien vracia aj v rozhovore medzi Éomerom a Aragornom.

„Podľa čoho sa môže človek rozhodnúť, čo robiť v časoch, ako sú tieto naše?“

„Podľa toho, ako sa vždy rozhodoval,“ odvetil Aragorn. „Dobro a zlo zostali stále tým, čím boli odpradávna. Ich význam je ten istý pre elfov, trpaslíkov a ľudí. Je na nás, aby sme ich dokázali rozlíšiť. Uprostred Zlatého lesa, ale tiež tam, kde bývame a sme doma.”

To, že tieto a iné podobné myšlienky sú spojené so spomienkami na prvú svetovú vojnu, dokazujú listy, ktoré Tolkien písal synom Michaelovi a Christopherovi v období od roku 1939 do roku 1945, teda v čase vypuknutia a priebehu druhej svetovej vojny. V tom čase boli obaja vo výcviku s perspektívou, že budú nasadení do bojov proti Nemcom. Starší Michael bol u protivzdušnej obrany, len osemnásťročný Christopher bol v roku 1943 povolaný do Britského kráľovského letectva.

Tolkien bol ustarostený preto, že obaja museli prerušiť štúdiá. Ale hlavne, ako otec mal starosť z toho, čo sa im môže stať a čo budú musieť prežívať v ich srdciach. Vedel, že tam skrývajú nostalgiu za domovom, obrovskú neistotu, frustráciu, strach z budúcnosti a mnoho iného, čo by mohlo priviesť k pocitom beznádeje, fatality a snáď aj k pochybnostiam o existencii Boha. Presne k tým pocitom, ktoré poznal veľmi dobre on sám z čias, keď ako oxfordský študent musel v roku 1916 narukovať spolu s tisíckami anglických univerzitných študentov, medzi ktorými nechýbali jeho najlepší kamaráti Christopher Wiseman, Geoffrey Smith a Robert Gilson. Práve s nimi prežil najkrajšie a najkreatívnejšie momenty študentského života, s nimi založil „Tea Club and Barrovian Society“ (T.C.B.S.), spoločnosť, ktorá sa preňho, na istý čas, stala priestorom realizácie mytologického ideálu priateľstva na život a na smrť.

Atmosféru, ktorá vládla medzi štyrmi priateľmi počas štúdií a hlavne v momente ich odchodu na front, zachytil veľmi výstižne film Tolkien (2019) režiséra Domeho Karukoskiho. Bol to odchod mladých ľudí, ktorí mali veľké ideály a svojou tvorbou chceli zmeniť svet. Ten svet, ktorý sa im, a hlavne Tolkienovi, začal rúcať pred očami vypuknutím vojny. Melancholický John Ronald sa totiž dlhé roky len veľmi pomaly vysporiadával s údelom, že ako malý stratil oboch rodičov, nemal svoj domov a bol chudobný. Vojna nekompromisne zatriasla všetkými istotami, ktoré sa mu podarilo vybudovať po matkinej smrti, keď zostal sám s bratom Hilarym Arthurom. Mal vtedy iba 12 rokov.

Keď členovia T.C.B.S. odchádzali na front, vedeli, že odchádzajú do pekla. Veď len v prvom roku vojny bolo zabitých skoro päť miliónov vojakov, z toho 131 000 Britov. Nemohli tušiť, že celkový počet obetí včítane civilného obyvateľstva vystúpi na konci vojny až na 17 miliónov, ba podľa niektorých sčítaní až na 37 miliónov. Odchádzali ako nižší dôstojníci. Tolkien sa iba pár mesiacov predtým oženil so svojou jedinou láskou, Edith Brattovou. Lúčenie s ňou bolo ako zomieranie. A predsa, ako drvivá väčšina mladých Britov a aj jeho traja priatelia narukoval dobrovoľne, motivovaný pocitom zodpovednosti. Bol zadelený k Lancashirským strelcom, čo bol peší pluk britskej armády. Slúžil s hodnosťou nadporučíka.

Príchod na Západný front, prechádzajúci Francúzskom, bol spojený s okamžitým nasadením Johna Ronalda, Geoffreyho a Roberta do akcie v tej bojovej protinemeckej zóne, ktorá sa krátko nato ukázala ako najhrozivejšia. Práve v nej totiž použili Nemci moderné zbrane ako tanky, plameňomety, mínomety a chemické zbrane (plyn). V tomto priestore sa všetci traja zúčastnili na vojnovej operácii, ktoré je známa pod meno Bitka na Somme. Bola to najkrvavejšia bitka celého Západného frontu, na ktorú Tolkien nikdy nezabudol. Pretože hneď v jej prvý deň bitky bol zabitý priateľ Robert, spolu s ďalšími 20 000 Britmi. O pár týždňov neskôr padol aj Geoffrey. Vysporiadať sa s ich smrťou bolo skoro nemožné.

To, že nadporučík Tolkien prežil pri obojstranných opakovaných útokoch francúzsko-britskej a nemeckej armády, je podľa mnohých zázrak. Avšak mesiace prežité v zákopoch, uprostred prachu alebo blata, špiny, rozkladajúcich sa tiel, hladu a zimy mu spôsobili zákopovú nemoc, teda chorobu, ktorá kosila životy vojakov aspoň tak ako nemecké moderné zbrane. Tolkien musel byť v novembri 1916 odvezený do Anglicka. Po dlhých mesiacoch liečenia sa zotavil, ale iba čiastočne. Choroba vypukla niekoľkokrát počas celého roku 1917, s priebehom natoľko vážnym, že musel byť opätovne hospitalizovaný. Avšak skôr ako na tele bol vážne zranený v hĺbke srdca. Smrť jeho najlepších priateľov ho oberala o silu ísť ďalej.

Toto a mnohé iné mal Tolkien pred očami, keď písal synom listy s túžbou ochrániť aspoň ich vnútro, ich svedomie a kresťanskú vieru, pred hrôzou vojny. Zdieľal im pritom jeho pocity z prvej svetovej vojny a vôbec názory na vojnu ako takú. Zároveň, práve v období ich korešpondencie pracoval veľmi usilovne na Pánovi prsteňov. Pozoruhodné je to, že Tolkien zintenzívnil prácu na ságe hlavne od momentu, ako narukoval Christopher, následne prevelený na juhoafrickú leteckú základňu v Transvaale. Christopher bol otcov prvý čitateľ a dôležitý kritik. Jeho názor bol veľmi cenený. Preto Tolkien začal posielať nové kapitoly knihy až do Transvaalu.

V istom zmysle boli tieto zaslané kapitoly listami, písanými otcom, ktorý chce potešiť, povzbudiť. Zaiste, išlo o dobre vymyslený príbeh, ale ten nebol uzavretý, menil sa, a to, čo obaja synovia prežívali, bolo tiež silným tvoriacim stimulom. Ich otázky, dojmy a názory orientovali otcovu kreatívnu myseľ. Nie, Tolkien nechcel popierať realitu. Nechcel zakrývať šatkou legendárneho príbehu obrovské nebezpečenstvá vojny, ktoré hrozili tak synom, ako aj jemu a celej Európe. Išlo ale o nádej. A o to, aby sa mu synovia nevrátili s usmrteným svedomím, so smrťou v srdci.

Echo Tolkienovho vojnového realizmu zaznieva napríklad v slovách elfa Legolasa, vyslovených pri odchode skupinky odvážlivcov z prekrásneho elfského kráľovstva Lothlórienu:

„Beda nám všetkým! A beda všetkým, ktorí budú žiť v dňoch, ktoré nás čakajú. Tak to už chodí na tomto svete – len čo niečo nájdeš, hneď to aj strácaš, s pocitom, že sedíš v člne, ktorý unáša prúd rieky.”

Tolkienova útecha zas rezonuje v slovách lothorienského elfa Haldira, ktoré sa zapísali do sŕdc skupinky, odchádzajúcej splniť nebezpečnú misiu:

„Svet je naozaj plný nebezpečenstiev a je v ňom veľa temných miest. Ale je v ňom aj veľa krásneho. A hoci vo všetkých krajinách sa teraz láska mieša so smútkom, snáď práve preto rastie s ešte väčšou silou.”

Pochopiteľne, tieto slová realizmu a útechy sú vložené aj do listov obom synom. V jednom z nich (30. apríl 1944), adresovanom Christopherovi, Tolkien píše:

„Hlúpe plytvanie zapríčinené vojnou, plytvanie nielen materiálne, ale aj morálne a duchovné, je nesmierne tvrdým chlebom pre tých, ktorí toto všetko musia znášať. A vždy tomu tak bolo (napriek názorom básnikov) a bude (napriek vojnovej propagande). Samozrejme, to neznamená, že vojne nebude treba čeliť vo svete padlom do hriechu. Avšak ľudská pamäť je taká krátka a jej generácie sa natoľko vytrácajú, že za menej než 30 rokov bude už len málo ľudí, alebo snáď žiadni, ktorí by mali priamu skúsenosť vojny. Lenže jedine ona sa dokáže dotknúť srdca. Iba ten, kto sa popáli, vie, čo je to oheň.

Niekedy ma desí myšlienka na množstvo ľudského utrpenia, ktoré je v tejto dobe prítomné po celom svete: milióny ľudí sú vojnou rozdelení, vystrašení, zabíjajúc nezmyselne čas. Nehovoriac o mučení, bolesti, smrti, ničení, nespravodlivosti. Keby sa úzkosť mohla materializovať, celý tento náš svet by sa zahalil do hustého tmavého oparu, skryjúc sa pred ohromeným zrakom nebies! (…)

Nikto nedokáže odhadnúť, čo sa v tejto dobe deje sub specie aeternitatis (z pohľadu Večnosti). Jediné, čo vieme, a to do značnej miery z priamej skúsenosti, je, že zlo pracuje s obrovskou silou a neustálym úspechom. Avšak márne. Pretože aj tak pripravuje vždy len pôdu aby neočakávane mohlo vzklíčiť dobro. Tak sa to deje vo všeobecnosti a tak sa to deje aj v našom živote…. Ale stále existuje istá nádej, že s pomocou Božej milosti sa naša situácia, tu na zemi, môže zlepšiť.”

Jednou z tém, o ktorej chcel Tolkien písať svojím synom a ktorá nechýba ani v Pánovi prsteňov, je téma pomsty zo strany tých, ktorí boli nepriateľom napadnutí. Vložil ju napríklad do dojemného rozhovoru medzi hobitom Frodom a Gandalfom ohľadom nebezpečného Golluma (Glocha). Frodo sa dozvedel o Gollumovej minulosti a o tom, že je preňho a pre všetkých veľkým nebezpečenstvom. Preto zo seba vyhŕkol slová: „Nevýslovne ľutujem, že Bilbo toho zlopovestného tvora neprebodol, keď mal možnosť!“

Svoj názor na toto tvrdenie vyjadril Tolkien slovami Gandalfa:

„Ľutuješ? Práve Ľútosť mu zadržala ruku. Ľútosť a Milosrdenstvo – smrteľne neudrieť, keď netreba. A dočkal sa za to odmeny, Frodo. Buď si istý, že ak mu zlo tak málo uškodilo po tom, čo sa zmocnil Prsteňa, a ak nakoniec vyviazol živý, bolo tomu tak iba preto, že mal na počiatku Ľútosť.”

Keď Frodo odpovie, že ku Gollumovi tak či tak necíti žiadnu ľútosť a že tento si zaslúži smrť, Gandalf sa mu prihovorí múdrymi slovami:

„Zaslúži! To určite áno. Mnohí, čo žijú, si zaslúžia smrť. A podaktorí, čo zomierajú, si zasa zaslúžili život. Môžeš im ho dať? Nevynášaj teda priveľmi horlivo rozsudky smrti. Vedz, že ani tí najmúdrejší nedovidia do všetkých dôsledkov. Je malá nádej, že Gollum sa do smrti uzdraví a polepší, ale istá šanca tu ešte je, keďže je zviazaný s osudom Prsteňa. Srdce mi našepkáva, že skôr, než sa toto dobrodružstvo skončí, Gollum ešte zohrá svoju poslednú úlohu, možno dobrú, možno zlú. Keď odbije táto posledná hodina, bude to práve Bilbova ľútosť, ktorá bude možno rozhodujúcou pre mnohé osudy – tvoj nevynímajúc.”

Tolkienove listy synom dosvedčujú, že jeden z veľkých hriechov vojny bol preňho práve hriech zaslepenia nenávisťou a pomstou voči agresorovi, zahaľujúci srdcia tých, čo prežili. Píše o tom napríklad v liste Christopherovi (23 – 25. 9. 1944), iritovaný preto, že niektoré britské médiá začali verejne šíriť myšlienku kolektívnej viny nemeckého národa a následné názory na jeho prísne potrestanie ako celku, a to dokonca jeho postupnou likvidáciou. Podľa neho títo novinári a im podobní absolútne nevedia rozlišovať medzi dobrom a zlom. A dodáva:

„Nemožno bojovať proti Nepriateľovi používajúc jeho Prsteň. Kto tak robí, stáva sa on sám Nepriateľom. Bohužiaľ, Gandalfova múdrosť sa skryla spolu s ním niekde v ďalekom a nepoškvrnenom srdci Západu.”

Ani blížiaci sa koniec druhej svetovej vojny a s ním návrat jeho synov domov nedokázal rozohnať chmúry obáv, ktoré prebývali v Tolkienovom srdci. Nakoniec, samotný záver Pána prsteňov je toho nepriamym dôkazom. Pretože aj keď dobro zvíťazilo, temný Pán nebol definitívne eliminovaný, čo znamená že v budúcnosti by mohlo dôjsť k jeho návratu a k novej agresii. A presne tieto myšlienky vyjadril v listoch v mesiacoch, keď sa v Európe pripravovali oslavy z blízkeho víťazstva nad Hitlerom. V liste Christopherovi o tom prorocky napísal:

„Zdá sa, že prvá ‚Vojna Strojov‘ (War of the Machines) sa blíži ku koncu. Zapríčinila, že sú všetci chudobnejší, mnohí bez rodinných príslušníkov, ďalší zmrzačení a milióny už nežijú. Iba jedna kategória je tu víťazom: stroje, technika. A keďže ‚služobníci Strojov‘ sa stávajú privilegovanou triedou, tieto Stroje budú čím ďalej tým viac mocnejšie. Aký bude ich ďalší krok?“

Pocit, že ukončením konfliktu proti Nemecku sa vojna neskončila, neopustil Tolkiena ani 3. júna 1945. V tento deň sa mal zúčastniť na slávnostnej prehliadke civilnej obrany, avšak on, znechutený, píše Christopherovi:

„Obávam sa, že to všetko je ako trápne divadlo, pretože vojna sa ešte neskončila (tá, ktorá sa práve skončila, alebo jedna jej časť, bola z veľkej časti prehrou). Viem, je nesprávnym skĺznuť do týchto pocitov. Pretože vojny sú aj tak stále prehrou. Okrem toho vojna je stále niečím, čo pokračuje.”

Tieto jeho pocity sa v ňom utvrdili v deň, keď sa dozvedel o zhodení atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki 6. a 9. augusta 1945, ako o tom píše v liste Christopherovi ešte samotného 9. augusta.

Nasledujúce roky Tolkien kráčal svojou cestou: ako malý hobit, ktorý sa snaží čerpať gandalfskú múdrosť z viery v Boha. Je pravda, že pre jeho literárnu činnosť boli dôležitými pravidelné schôdzky s priateľmi klubu „Inklings“. Ale pre Tolkienove vnútorné nasmerovanie bola ešte dôležitejšou skúsenosť viery. Tá ho zakoreňovala do pravého života, skalopevnej nádeje a nekonečnej lásky – ako o tom opakovane písal svojim deťom tak počas vojny, ako aj po nej.

Aj toto, a hlavne toto, patrí do lekcie Tolkienovho príbehu.

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.