- Regióny Nové
Oslovili sme s touto otázkou jej neskrývaného sympatizanta Martina Leidenfrosta. Ak jeho inštinkt neklame, rozhodne v nedeľu nielen názor na Le Penovú, ale aj odpor voči Macronovi.
Pravdepodobnosť, že Francúzi v nedeľu zvolia Marine Le Penovú za svoju prezidentku, nie je podľa posledných prieskumov vysoká (preferencie úradujúceho prezidenta Emmanuela Macrona sa v piatok pred moratóriom vyšplhali na 55 až 56 percent), aj tak však platí, že od doby generála De Gaulla nebol francúzsky suverenista tak blízko k moci. Pozoruhodné bolo, akým pokojným spôsobom si Le Penová celú zimu verila – aj keď ju pri objavení národniarskeho konkurenta Érica Zemmoura už odpísali. Zostala cool. V svojej kancelárii, pred veľkoformátovými fotografiami tučných tankerov, s ktorými sa z nejakého dôvodu identifikuje (aký to priezračný sebaobraz na stenách!) vysvetlila novinárom: „Dobrým prezidentským kandidátom sa nestanete zo dňa na deň. Musíte bojovať a trpieť, musíte mať z toho jazvy.“
Dnes 53-ročná harcovníčka, ktorá už na prezidenta kandiduje tretíkrát (a zakaždým s lepším výsledkom), má tých jaziev naozaj dosť: jej súkromný život je dlhodobo v troskách. Tri partnerské vzťahy (všetky tri s človekom zo strany, dva z toho so sobášom) skončili rozchodom. Z prvého manželstva má tri 23-ročné deti (rovnaký vek detí nie je preklepom, Le Penová ich rodila v priebehu 10 mesiacov a sú medzi nimi dvojičky). Nepraktizujúca katolíčka dala svoje dve dcéry a syna pokrstiť v parížskom kostole tradicionalistických lefébvristov, ich súkromie úzkostlivo stráži. Svojho otca Jean-Marie Le Pena, fašizoidného zakladateľa a dlhoročného vodcu Národného frontu, sa spektakulárne zriekla. Naposledy bola zradená treťou generáciou politického rodu Le Penových – jej peknučká neter, rozvedená katolíčka Marion Maréchalová, prešla k Zemmourovi.
Bolestivú verejnú nakladačku dostala presne pred piatymi rokmi, keď sa prvýkrát dostala do druhého kola prezidentských volieb. Jej vtedajší súper bol ten istý globalistický centrista Emmanuel Macron – vtedy 39-ročný nováčik s ňou v televíznej debate vytrel podlahu. Le Penová si vtedy pomýlila mobilnú telefónnu spoločnosť s výrobcom železničných vozidiel a keď ju bystrý Macron na chybu upozornil, niekoľko minút sa bezradne hrabala v svojich papieroch. Prešľap vtedy ešte značne radikálnejšej političky bol o to závažnejší, že sa s jednou zo spoločností (Alstom) spájala aféra, ktorú možno nazvať jedným z Macronových najbolestivejších miest: Macron vo funkciách generálneho tajomníka Elyzejského paláca a ministra hospodárstva bol spoluzodpovedný za predaj strategicky kľúčovej dcéry Alstomu americkému gigantu General Electric. Išlo o Arabelle, firmu vyrábajúcu turbíny, ktoré poháňajú francúzske jadrové elektrárne a francúzske ponorky. Kto predáva taký klenot národnej bezpečnosti do cudziny, nemôže byť vlastencom. Mladý Macron, proamerický ex-bankár Rothschildovcov, v tom nevidel problém.
Po prehratej debate a prehratých voľbách (v roku 2017 získala v druhom kole iba 34 percent) potrebovala Le Penová minimálne rok, aby si lízala rany. Potom sa pustila do rozsiahlej štvorročnej operácie, ktorá bola vo francúzskych médiách vedená ako „de-diabolizácia“. Po otcovi zdedenú stranu premenovala z „Národného frontu“ na „Národné zhromaždenie“, posadila do jej vedenia umierneného mladíka a pripravovala sa výlučne na revanš v roku 2022. Zriadila si skupinu odborníkov, ku ktorej chodila raz, dvakrát do týždňa na školenie. Viditeľne obrúsila svoj program. Vyhodila všetko, čo by jej mohlo brániť v získaní väčšiny: frexit, vystúpenie z eura, odpor k manželstvu osôb rovnakého pohlavia.
Jej blízki ľudia hovoria, že sa zmenila.
Je ochotná robiť kompromisy, to je nové. Je ochotná hovoriť o mnohých veciach, to pred niekoľkými rokmi nebolo možné. Je uvoľnenejšia ako kedysi, lebo – ako hovorí sama – „musela veľa vydržať“. Objavila svoje tajomstvo v tom, že má blízko k jednoduchým ľuďom. Tí majú pri nej pocit, že sú vypočutí. Stala sa autentickým hlasom francúzskej periférie, ktorá zahŕňa prevažnú väčšinu územia štátu. Približne 22-tisíc z 35-tisíc francúzskych obcí jej dalo v prvom kole väčšinu hlasov.
Keďže celé roky chodila do zabudnutých končín, na ktorých podľa jedného Macronovho výroku žijú „Francúzi, ktorí sú ničím“, našla si tam svoju najsilnejšiu tému. Ľudí v okolí kruháčov, ktoré v zime 2018/19 obsadili žlté vesty, totiž netrápi iba strach z islamizmu, terorizmu a imigrácie, no najmä ich „kúpna sila“. Ešte keď katastrofálne zdražovanie iba začínalo, stavila Le Penová všetko na túto tému – bola uveriteľná. Teraz sa táto téma stáva jednou z hlavných (a dvojičkou vojny na Ukrajine) nielen vo Francúzsku, ale aj Amerike, Británii a ďalších krajinách.
Viac ako pozoruhodný bol pokoj, s ktorým na jeseň reagovala na inváziu brilantného pravicového polemika Érica Zemmoura do jej politického tábora. Intelektuálne zdatnejší nacionalista židovského pôvodu rozpútal svojou prezidentskou kandidatúrou naozajstnú mediálnu smršť, na Slovensku tomu najviac rozumel práve Štandard, niektoré prieskumy ho už videli v druhom kole a Le Penovú mimo hry. Už len názov jeho novozaloženej strany (Reconquête!, „Rekonkvista, znovudobytie“) zviedol sympatizantov jej nudného „Národného zhromaždenia“. Niektorí v štábe začali panikáriť, samotná kandidátka však ani v súkromných rozhovoroch neprejavila žiadne obavy. Len sucho konštatovala: „Človek nezíska milióny hlasov v priebehu pár dní, médiá stratili kompas.“ Predpovedala, že sa v Zemmourov neprospech prejaví fenomén, ktorý viackrát uškodil jej strane – vote utile, „užitočné hlasovanie“: kvôli obave, že v druhom kole už nebudú mať koho voliť, volia mnohí voliči v prvom kole radšej kandidáta, ktorý síce nie je voľbou srdca, ale s väčšou pravdepodobnosťou prejde do druhého kola.
Stará harcovníčka, ktorá aktívne spolupracovala na piatich prezidentských kampaniach, mala vo všetkom pravdu. Konzervatívny časopis Valeurs actuelles si s údivom všimol, že vedenie Národného zhromaždenia uhádlo Zemmourov volebný zisk (7,1 percenta) s presnosťou na niekoľko desatín percenta. Napokon sa ukázalo, že konkurencia vo vlastnom tábore Le Penovej len pomohla: na pozadí Zemmourových ostrých polemík pôsobila ešte viac ako rozvážna štátnička a získala si do druhého kola spoľahlivý volebný rezervoár. Keďže Zemmour 24 hodín po prehre – predtým sa sám dlho prechádzal v uliciach Paríža – vyhlásil pokračovanie „nášho krásneho dobrodružstva“ v straníckej politike, získala do budúcna možného asistenta na pravom krídle.
Je až zarážajúce, ako presne už viac ako polrok pred voľbami odhadla slabiny Zemmoura. Kým vďaka Le Penovej sa predtým dosť maskulínna strana Národný front stala aj pre mnohé francúzske ženy voliteľnou, vyčítala Zemmourovi mizogýniu – on na to nemal odpoveď. Kým ona po vypuknutí vojny spontánne ukázala empatiu a vyslovila sa za prijatie ukrajinských utečencov, on spočiatku zaujal negatívny postoj, nenašiel tým pochopenie a musel cúvať. A kým si ona svojím národno-intervencionalistickým programom dlhodobo získavala priazeň širokých ľudových vrstiev spoločnosti, on sa nevedel zbaviť nálepky predstaviteľa majetnej buržoázie. Svojím výrokom, že majiteľ 100-metrového parížskeho bytu (teda milionár) nie je bohatým človekom, potvrdil len svoju parížsku odrezanosť. Zemmour skrátka doplatil na to, že nemal a nemohol mať odpoveď na otázku, ktorú neochvejne nastolila Le Penová – kúpna sila ponížených a potupených. Ide tu o hlasy más, ktoré boli globalizáciou porazené. Ide o tie isté hlasy, ktoré rozhodli v Británii brexit a v Amerike zvolili Donalda Trumpa. Le Penová tie hlasy má.
V druhom kole prezidentských volieb ju ale čaká iný kaliber ako čudák Zemmour. Prezident Emmanuel Macron je jedným z najšikovnejších manipulátorov svetovej politiky, vie s vervou obhajovať úplne protirečivé postoje. Bol už dvakrát zelený a dvakrát ekologicky ľahostajný, bol už progresívnym liberálom aj tvrdým bojovníkom proti islamizmu a imigráci, no najradšej je všetkým zároveň. Na veľkej scéne sa nájdu aj lepší rečníci, ako diskutér je mimoriadne silný. Je natoľko slizký, že len málokto s ním debatu zvládne. No a v stredu večer musela vyzývateľka s týmto lišiakom absolvovať trojhodinovú predvolebnú debatu.
Aby sme to zhrnuli, Le Penová bola určite lepšia ako v roku 2017. Raz jeho politiku aj trefne charakterizovala ako Faire et défaire, teda robiť niečo a potom robiť presný opak. Keby však neznalec Francúzska vypol zvuk, videl by debatovať strojenú, viditeľne starnúcu štátničku a mladého švihlého vyzývateľa.
Debata pre ňu začala zle. Vyžrebovalo sa, kto si môže vybrať prvú tému. Los padol na ňu, takže si nemusela hneď na začiatku vypočuť Macronove výčitky, že je kvôli starému úveru svojej strany v „Prvej česko-ruskej banke“ neslobodná, „závislá od ruskej moci, závislá od Putina. Keď hovoríte o Rusku, pani Le Penová, hovoríte o svojom bankárovi“. Namiesto toho si vybrala tému kúpnej sily. Na jej nemilé prekvapenie sa však hneď ocitla v defenzíve. Spor o (podľa Macrona rekordne nízkom) počte nezamestnaných bola ešte vecou interpretácie, no potom ju Macron rovno opravil – očividne si zamenila údaje o inflácii a o raste. Nuž, štvorročné školenie z nej ekonómku neurobilo. Tentokrát sa zúfalo nehrabala v papieroch, len sa kyslo usmiala, stratila ale na dlhší čas pohotovosť a elán. Vo svojej zneistenosti dovolila, že sa prezident niekoľkokrát správal ako jej ekonomický tútor.
Pri téme „anarchickej imigrácie“ zvolila síce silné slova („sme konfrontovaní so skutočným barbarstvom, skutočným zdivočením“, „ľudia sa trasú, sú týraní“), no úradujúcemu prezidentovi príliš nenatrela skutočnosť, že za jeho vlády sa do Francúzska prisťahovali ďalšie 2 milióny ľudí. Jej reakcia na Macronove proroctvo, že jej plánovaný zákaz zahaľovania (ktorý v Rakúsku už roky platí) by viedol k občianskej vojne, mohla byť tvrdšia. Dosť veľkoryso kritizovala jeho pandemickú politiku, ktorá spočívala aj v tom, že Francúzi mohli celé mesiace vyjsť na ulicu iba s priepustkou. Pre klimatické zmeny mala odporkyňa voľného globálneho obchodu romantické riešenie: localisme. Podľa nej je to „voľný obchod, čo zabíja planétu“, musíme preto prestať s tým, že prepravujeme tovar desaťtisíc kilometrov po zemeguli.
Vzrušujúca bola debata o budúcnosti Európskej únie. Le Penová vyčítala nekonzistnému europeistovi, že sa Francúzsko v jeho zmýšľaní „stalo kontinentálnou krajinou. Takou ale nie je, Francúzsko je globálnou krajinou“. Odmietla Macronovu myšlienku „európskej suverenity“: „Neexistuje európska suverenita, lebo neexistuje európsky národ.“ (Mimochodom, mainstreamová nemecká tlač prebrala toto dosť banálne konštatovanie ako ťažko uveriteľnú pomýlenosť nádejnej francúzskej prezidentky. Môžeme si z toho zobrať, že nemeckí novinári považujú zvrchovanosť Európskej únie za holý fakt.)
Marine Le Penová si pred touto debatou obrúsila zuby natoľko, že sa na úlohu protieurópskeho, ba extrémistického strašiaka už dosť nehodí. Zachované sú už len niektoré zvyšky jej „politiky národnej priority“: referendum o imigrácii, obmedzenie istých sociálnych dávok pre cudzincov, hromadné vyhostenie delikventov. Tieto v členskej krajine EÚ ťažko realizovateľné nápady a odmietnutie európskej zvrchovanosti síce stačia na to, aby niektoré vlády susedných krajín podnikli neštandardný krok a vyzvali Francúzov na zvolenie ich miláčika Macrona. Ak sa však pozeráme na vec s chladnou hlavou, môže byť prípadný problém s prípadnou prezidentkou Le Penovou úplne inde – vo vnútornej paralýze kľúčovej európskej krajiny.
Ochromenie Francúzska hrozí jednak z dôvodu, že opatrenia Le Penovej proti prisťahovalcom môžu viesť k dlhoročným právnym naťahovačkám s Európskou komisiou a s európskymi súdmi. Suverenistka v úrade francúzskeho prezidenta by ale najprv potrebovala poriadny kus šťastia, aby sa vôbec k takým problémom mohla dopracovať. Po druhom kole nasleduje totiž kolo tretie, parlamentné voľby v júni. Je zvykom, že voliči dávajú znovuzvolenému prezidentovi aj parlamentnú väčšinu, preto vo Francúzsku štandardne volia prezidenta a parlament v rýchlom slede za sebou. Všetko ostatné (cohabitation) je v prezidentskej demokracii veľmi nepraktické.
Aj keby sa v nedeľu stal zázrak à la brexit a Trump, musí Le Penová pre realizáciu svojho programu získať ešte aj parlamentnú väčšinu. Keby jej hviezdy priali, skúsila by to zrejme prostredníctvom volebnej koalície svojej strany s Rekonkvistou a prebehlíkmi od zdemoralizovaných stredopravých Republikánov.
Pri volebnom systéme Francúzska to však bude mať nesmierne ťažké. Prezidentka by mala proti sebe dva silné bloky, ktoré sa formovali už v prvom kole prezidentských volieb: na jednej strane centristický blok okolo Macrona, ku ktorému už teraz prebiehajú politici od Republikánov (ak k nemu neprebehli už dávno). Treba mať na zreteli, že tradičné štátostrany (Republikáni, Socialisti) sú síce mŕtve, ich štruktúry hlboko v krajine sú ale ešte intaktné. S pomocou tých štruktúr môže široký macronistický blok globalististého stredu presadiť veľký počet kandidátov.
Na druhej strane je tu ľavicový blok okolo geniálneho demagóga Jeana-Luca Mélenchona, ktorý sa so skvelým výsledkom 22 percent takmer dostal do druhého kola. Mélenchonovi sa podarilo nemožné, bol zvolený v zeleno-progresívnych kaviarňach v centrách veľkých miest, no aj v tristných panelákových predmestiach s vysokým počtom prisťahovalcov. Sedemdesiatnik Mélenchon, ktorého ženú rovnako protisystémové, protinatovské a protiglobalistické inštinkty ako Le Penovú, bol vlastne už na odchode do dôchodku, po svojom prevalcovaní roztrieštenej ľavice ale chytil druhý dych a chce sa v júni stať premiérom.
Snívať môže, jeho strana „Nepoddajné Francúzsko“ však nemá na parlamentnú väčšinu. Kľudne sa môže stať, že široko v strede rozkročení macronisti získajú väčšinu, zvolia si svojho premiéra a začne sa neproduktívna inštitucionálna blokáda alebo neradostné vyjednávanie malých nekalých kompromisov (v čom Francúzi nie sú dobrí) medzi prezidentkou a vládou. Ťažko predstaviteľná je aj spolupráca extrémov, napríklad príležitostná podpora menšinovej vlády z tábora Le Penovej táborom Mélenchona. Le Penová a Mélenchon majú síce v niečom tie isté chúťky (navyše v prvom kole zvolilo 55 percentov Francúzov protisystémových kandidátov), Mélenchon však stelesňuje koncepciu islamo-gauchisme, „islamského ľavičiarstva“. 10. apríla ho preto volilo až 69 percent francúzskych moslimov. Le Penová v živote na nič také nepristúpi.
Otázka teda nestojí tak, či je program obrúsenej francúzskej suverenistky Marine Le Penovej viac strašný ako normálny. Kto sa pozrie na bilanciu Macrona, nemôže sa zjazvenej blondínky veľmi báť. Otázka znie, či sa vôbec dostane k moci. Keby boli tieto voľby v roku 2016, bolo by to celé akosi predstaviteľnejšie. Nuž ale kto vie, ak Macron a kúpna sila Francúzov naozaj hnevajú, možno príde aj veľké prekvapenie.
Ďalšie články
