Môže Marine Le Penová vyhrať? A čo by sa potom stalo

Oslovili sme s touto otázkou jej neskrývaného sympatizanta Martina Leidenfrosta. Ak jeho inštinkt neklame, rozhodne v nedeľu nielen názor na Le Penovú, ale aj odpor voči Macronovi.

Pravdepodobnosť, že Francúzi v nedeľu zvolia Marine Le Penovú za svo­ju prezidentku, nie je podľa posledných prieskumov vysoká (pr­e­fe­ren­cie úradujúceho prezidenta Emmanuela Macrona sa v piatok pred mo­ra­tó­riom vyšplhali na 55 až 56 percent), aj tak však platí, že od doby generála De Gaulla nebol francúzsky suverenista tak blízko k moci. Pozoruhodné bolo, akým pokojným spôsobom si Le Penová celú zimu verila – aj keď ju pri objavení národniarskeho konkurenta Éri­ca Zemmoura už od­písali. Zostala cool. V svojej kancelárii, pred veľkoformátovými fo­to­gra­fi­ami tučných tankerov, s ktorými sa z nejakého dôvodu iden­ti­fi­ku­je (aký to priezračný sebaobraz na ste­nách!) vysvetlila no­vi­nárom: „Dob­rým prezidentským kan­di­dátom sa ne­stanete zo dňa na deň. Mu­síte bojovať a trpieť, mu­sí­te mať z toho jazvy.“

Dnes 53-ročná harcovníčka, ktorá už na prezidenta kandiduje tretíkrát (a za­kaž­dým s lepším výsledkom), má tých jaziev naozaj dosť: jej súkromný život je dlhodobo v troskách. Tri partnerské vzťahy (všetky tri s človekom zo strany, dva z toho so sobášom) sko­nčili rozchodom. Z prvého man­žel­stva má tri 23-ročné deti (rov­naký vek detí nie je preklepom, Le Penová ich rodila v prie­be­hu 10 me­siacov a sú medzi nimi dvojičky). Nepraktizujúca katolíčka dala svoje dve dcéry a syna pokrstiť v parížskom kostole tra­dicio­na­lis­tic­kých le­fébvristov, ich súkromie úzkostlivo stráži. Svojho otca Jean-Marie Le Pena, fašizoidného za­kla­da­te­ľa a dlhoročného vodcu Ná­rodného fron­tu, sa spektakulárne zriekla. Naposledy bola zradená  tre­ťou generáciou politického rodu Le Penových – jej peknučká ne­ter, rozvedená katolíčka Marion Maréchalová, prešla k Zem­mou­ro­vi.

Bolestivú verejnú nakladačku dostala presne pred piatymi rokmi, keď sa prvýkrát dostala do druhého kola prezidentských volieb. Jej vtedajší súper bol ten istý glo­ba­lis­tic­ký cent­rista Em­manuel Macron – vtedy 39-ročný nováčik s ňou v te­le­víz­nej de­bate vytrel podlahu. Le Penová si vtedy pomýlila mobilnú telefónnu spo­loč­nosť s výrobcom železničných vozidiel a keď ju bystrý Mac­ron na chybu upozornil, niekoľko minút sa bezradne hra­ba­la v svo­jich papieroch. Prešľap vtedy ešte značne ra­di­kál­nej­šej po­li­tič­ky bol o to závažnejší, že sa s jednou zo spoločností (Alstom) spájala afé­ra, ktorú možno nazvať jedným z Macronových naj­bo­les­ti­vej­ších miest: Macron vo funkciách generálneho tajomníka Ely­zej­ské­ho paláca a ministra hospodárstva bol spoluzodpovedný za pre­daj strategicky kľúčovej dcéry Alstomu americkému gigantu General Electric. Išlo o Arabelle, firmu vyrábajúcu turbíny, ktoré po­há­ňa­jú francúzske jadrové elektrárne a fran­cúzske ponorky. Kto predáva taký klenot národnej bezpečnosti do cudziny, nemôže byť vlas­ten­com. Mladý Macron, proamerický ex-bankár Rothschildovcov, v tom nevidel problém.

Po prehratej debate a prehratých voľbách (v roku 2017 získala v dru­hom kole iba 34 percent) potrebovala Le Penová minimálne rok, aby si lízala rany. Potom sa pustila do rozsiahlej štvorroč­nej operácie, kto­rá bola vo francúzskych médiách vedená ako „de-dia­bolizácia“. Po otcovi zdedenú stranu premenovala z „Národného frontu“ na „Národné zhromaždenie“, posadila do jej vedenia umier­ne­né­ho mladíka a pripravovala sa výlučne na revanš v roku 2022. Zriadila si skupinu odborníkov, ku ktorej chodila raz, dvakrát do týždňa na školenie. Vi­di­teľ­ne obrúsila svoj program. Vyhodila všetko, čo by jej mohlo brániť v získaní väčšiny: frexit, vystúpenie z eura, od­por k manželstvu osôb rovnakého pohlavia.

Jej blízki ľudia ho­vo­ria, že sa zmenila.

Je ochotná robiť kom­pro­misy, to je nové. Je ochotná hovoriť o mnohých veciach, to pred nie­koľkými rokmi nebolo možné. Je uvoľnenejšia ako kedysi, lebo – ako hovorí sama – „musela veľa vydržať“. Objavila svoje tajomstvo v tom, že má blízko k jednoduchým ľuďom. Tí majú pri nej po­cit, že sú vy­po­čutí. Stala sa autentickým hlasom francúzskej perifé­rie, ktorá zahŕňa prevažnú väčšinu územia štátu. Približne 22-ti­síc z 35-tisíc francúzskych obcí jej dalo v prvom kole väčšinu hlasov.

Keďže celé roky chodila do zabudnutých končín, na ktorých pod­ľa jed­né­ho Macronovho výroku žijú „Francúzi, ktorí sú ničím“, naš­la si tam svoju najsilnejšiu tému. Ľudí v okolí kruháčov, ktoré v zi­me 2018/19 ob­sa­di­li žlté vesty, totiž netrápi iba strach z is­la­miz­mu, te­ro­riz­mu a imigrácie, no najmä ich „kúpna sila“. Ešte keď katastrofálne zdražovanie iba začínalo, stavila Le Penová všetko na túto tému – bola uveriteľná. Teraz sa táto téma stáva jednou z hlavných (a dvojičkou vojny na Ukrajine) nielen vo Francúzsku, ale aj Amerike, Británii a ďalších krajinách.

Viac ako pozoruhodný bol pokoj, s ktorým na jeseň reagovala na in­vá­ziu brilantného pravicového polemika Érica Zemmoura do jej po­li­tic­kého tábora. Intelektuálne zdatnejší nacionalista židovského pô­vodu rozpútal svojou prezidentskou kandidatúrou naozajstnú mediál­nu smršť, na Slovensku tomu najviac rozumel práve Štandard, niektoré prieskumy ho už videli v druhom kole a Le Pe­novú mimo hry. Už len názov jeho novozaloženej strany (Re­con­quê­te!, „Rekonkvista, znovudobytie“) zviedol sympatizantov jej nud­né­ho „Národného zhromaždenia“. Niektorí v štábe začali panikáriť, sa­motná kandidátka však ani v sú­k­rom­ných rozhovoroch neprejavila žiad­ne obavy. Len sucho konštatovala: „Človek nezíska milióny hlasov v prie­behu pár dní, médiá stratili kompas.“ Predpovedala, že sa v Zem­mourov neprospech prejaví fenomén, ktorý viackrát uškodil jej stra­ne – vote utile, „užitočné hlasovanie“: kvôli obave, že v dru­hom kole už nebudú mať koho voliť, volia mnohí voliči v prvom kole radšej kandidáta, ktorý síce nie je voľbou srdca, ale s väčšou prav­depodobnosťou prejde do druhého kola.

Stará harcovníčka, ktorá aktívne spolupracovala na piatich pre­zi­dents­kých kampaniach, mala vo všetkom pravdu. Konzervatívny ča­so­pis Valeurs actuelles si s údivom všimol, že vedenie Národného zhro­maždenia uhádlo Zemmourov volebný zisk (7,1 percenta) s pres­nos­ťou na niekoľko desatín percenta. Napokon sa ukázalo, že kon­ku­ren­cia vo vlastnom tábore Le Penovej len pomohla: na pozadí Zemmourových ostrých polemík pôsobila ešte viac ako rozvážna štátnička a získala si do druhého kola spoľahlivý volebný rezervoár. Keďže Zem­mour 24 ho­dín po prehre – predtým sa sám dlho prechádzal v uli­ciach Paríža – vyhlásil po­kra­čovanie „nášho krásneho dobro­druž­s­tva“ v stra­níc­kej politike, získala do budúcna možného asistenta na pravom krídle.

Je až zarážajúce, ako presne už viac ako polrok pred voľbami od­had­la slabiny Zemmoura. Kým vďaka Le Penovej sa predtým dosť masku­lín­na strana Národný front stala aj pre mnohé francúzske ženy voliteľnou, vyčítala Zemmourovi mizogýniu – on na to nemal odpoveď. Kým ona po vypuknutí vojny spontánne ukázala empatiu a vyslovila sa za pri­jatie ukrajinských utečencov, on spočiatku zaujal negatívny po­stoj, nenašiel tým pochopenie a musel cúvať. A kým si ona svojím ná­rodno-intervencionalistickým programom dlhodobo zís­kava­la priazeň ši­rokých ľudových vrstiev spoločnosti, on sa nevedel zbaviť ná­lep­ky predstaviteľa majetnej buržoázie. Svo­jím výrokom, že majiteľ 100-metrového parížskeho bytu (teda mi­lio­nár) nie je bo­hatým človekom, potvrdil len svoju pa­ríž­sku odre­za­nosť. Zem­mour skrátka doplatil na to, že nemal a ne­mo­hol mať od­po­veď na otázku, ktorú neochvejne na­sto­li­la Le Penová – kúpna si­la po­ní­žených a po­tupených. Ide tu o hlasy más, ktoré boli globalizáciou porazené. Ide o tie isté hlasy, ktoré rozhodli v Británii brexit a v Amerike zvolili Do­nalda Trumpa. Le Penová tie hlasy má.

V druhom kole prezidentských volieb ju ale čaká iný kaliber ako čudák Zemmour. Prezident Emmanuel Macron je je­dným z najšikovnejších mani­pulátorov svetovej politiky, vie s vervou obhajovať úplne pro­ti­rečivé pos­to­je. Bol už dvakrát zelený a dvakrát ekologicky ľahostajný, bol už progresívnym liberálom aj tvrdým bojovníkom proti is­lamizmu a imi­gráci, no najradšej je všetkým zároveň. Na veľkej scé­ne sa nájdu aj lepší rečníci, ako diskutér je mimoriadne sil­ný. Je natoľko sliz­ký, že len málokto s ním debatu zvládne. No a v stre­du večer mu­se­la vy­zývateľka s týmto lišiakom absolvovať troj­ho­dinovú predvolebnú debatu.

Aby sme to zhrnuli, Le Penová bola určite lepšia ako v roku 2017. Raz je­ho politiku aj trefne charakterizovala ako Faire et défaire, te­da robiť niečo a potom robiť presný opak. Keby však neznalec Fran­cúzska vypol zvuk, videl by debatovať strojenú, viditeľne star­núcu štátničku a mladého švihlého vyzývateľa.

Debata pre ňu začala zle. Vyžrebovalo sa, kto si môže vybrať prvú tému. Los padol na ňu, takže si nemusela hneď na začiatku vypočuť Mac­ronove výčitky, že je kvôli starému úveru svojej strany v „Prvej česko-ruskej banke“ neslobodná, „závislá od ruskej moci, zá­vislá od Pu­ti­na. Keď hovoríte o Rusku, pani Le Penová, hovoríte o svojom ban­ká­rovi“. Namiesto toho si vybrala tému kúpnej sily. Na jej nemilé prekvapenie sa však hneď ocitla v defenzíve. Spor o (podľa Macrona rekordne nízkom) počte nezamestnaných bola ešte ve­cou interpretácie, no potom ju Macron rovno opravil – očividne si za­me­ni­la údaje o inflácii a o ra­ste. Nuž, štvorročné školenie z nej ekonómku neurobilo. Tentokrát sa zúfalo nehrabala v papieroch, len sa kyslo usmiala, stratila ale na dlhší čas po­ho­to­vosť a elán. Vo svojej zneistenosti dovolila, že sa prezident nie­koľkokrát správal ako jej ekonomický tútor.

Pri téme „anarchickej imigrácie“ zvolila síce silné slova („sme kon­frontovaní so skutočným bar­bar­stvom, skutočným zdivočením“, „ľudia sa trasú, sú týraní“), no úradujúcemu prezidentovi príliš nenatrela skutočnosť, že za jeho vlády sa do Francúzska prisťahovali ďalšie 2 milióny ľudí. Jej reakcia na Macronove proroctvo, že jej plánovaný zákaz zahaľo­va­nia (ktorý v Rakúsku už roky platí) by vie­dol k občianskej voj­ne, mohla byť tvrdšia. Dosť veľkoryso kri­ti­zo­vala jeho pan­de­mic­kú po­litiku, ktorá spočívala aj v tom, že Fran­cúzi mohli celé mesiace vyjsť na ulicu iba s priepustkou. Pre klimatické zmeny mala odporkyňa voľ­né­ho globálneho obchodu romantické rie­še­nie: localisme. Podľa nej je to „voľný obchod, čo zabíja pla­né­tu“, musíme preto prestať s tým, že prepravujeme tovar desaťtisíc ki­lo­metrov po zemeguli.

Vzrušujúca bola debata o budúcnosti Európskej únie. Le Penová vy­čí­tala nekonzistnému europeistovi, že sa Francúzsko v jeho zmýšľaní „stalo kon­ti­nentálnou krajinou. Takou ale nie je, Francúzsko je glo­bál­nou krajinou“. Od­miet­la Macronovu myšlienku „európskej su­ve­re­nity“: „Neexistuje e­u­róp­ska suverenita, lebo neexistuje európsky ná­rod.“ (Mimochodom, main­streamová nemecká tlač prebrala toto dosť ba­nálne kon­šta­to­va­nie ako ťažko uve­ri­teľnú pomýlenosť nádejnej fran­cúzskej pre­ziden­t­ky. Môžeme si z toho zobrať, že nemeckí no­vi­ná­ri po­važujú zvrcho­va­nos­ť Európskej únie za holý fakt.)

Marine Le Penová si pred touto debatou obrúsila zuby natoľko, že sa na úlohu protieurópskeho, ba extrémistického strašiaka už dosť nehodí. Zachované sú už len niektoré zvyšky jej „politiky ná­rod­nej priority“: referendum o imigrácii, obmedzenie istých so­ciál­nych dávok pre cudzincov, hromadné vyhostenie delikventov. Tie­to v členskej krajine EÚ ťažko realizovateľné nápady a od­miet­nu­tie európskej zvrcho­va­nosti síce stačia na to, aby niektoré vlá­dy susedných krajín podnikli neštandardný krok a vy­zva­li Francúzov na zvolenie ich miláčika Macrona. Ak sa však pozeráme na vec s chladnou hlavou, môže byť prípadný problém s prípadnou pre­zi­dent­kou Le Penovou úplne inde – vo vnútornej paralýze kľú­čo­vej európskej krajiny.

Ochromenie Francúzska hrozí jednak z dôvodu, že opatrenia Le Pe­no­vej proti prisťahovalcom môžu viesť k dlhoročným právnym na­ťa­ho­vač­kám s Európskou komisiou a s európskymi súdmi. Suverenistka v úrade francúzskeho prezidenta by ale najprv potrebovala poriadny kus šťastia, aby sa vôbec k takým problémom mohla dopracovať. Po druhom kole nasleduje totiž kolo tretie, parlamentné voľby v júni. Je zvykom, že voliči dávajú zno­vuzvolenému pre­zi­dentovi aj par­la­ment­nú väčšinu, preto vo Francúzsku štandardne volia prezidenta a par­la­ment v rýchlom slede za sebou. Všetko ostatné (cohabitation) je v prezidentskej demokracii veľmi nepraktické.

Aj keby sa v nedeľu stal zázrak à la brexit a Trump, musí Le Pe­no­vá pre realizáciu svojho programu získať ešte aj par­la­ment­nú väčšinu. Keby jej hviezdy priali, skúsila by to zrejme prostredníctvom volebnej koalície svo­jej strany s Re­kon­k­vis­tou a prebehlíkmi od zdemoralizovaných stre­dopravých Republikánov.

Pri volebnom systéme Francúzska to však bude mať nesmierne ťažké. Prezidentka by mala proti sebe dva silné bloky, ktoré sa formovali už v prvom kole prezidentských volieb: na jednej strane cent­ris­tický blok okolo Macrona, ku ktorému už teraz pre­­biehajú politici od Republikánov (ak k nemu neprebehli už dávno). Treba mať na zre­teli, že tradičné štátostrany (Republikáni, So­cia­lis­ti) sú síce mŕtve, ich štruktúry hlboko v krajine sú ale ešte in­tak­tné. S po­mo­cou tých štruktúr môže široký macronistický blok globalististého stre­du presadiť veľký počet kandidátov.

Na druhej strane je tu ľavicový blok okolo geniálneho demagóga Jeana-Luca Mélenchona, ktorý sa so skvelým výsledkom 22 percent tak­mer do­stal do druhého kola. Mélenchonovi sa podarilo nemožné, bol zvo­lený v zeleno-progresívnych kaviarňach v centrách veľkých miest, no aj v tristných panelákových pred­mes­tiach s vysokým počtom pri­sťahovalcov. Sedemdesiatnik Mélenchon, ktorého ženú rovnako pro­tisystémové, pro­tinatovské a proti­glo­balistické inštinkty ako Le Penovú, bol vlastne už na odchode do dôchodku, po svojom pre­val­covaní roztrieštenej ľavice ale chytil druhý dych a chce sa v júni stať premiérom.

Snívať môže, jeho strana „Nepoddajné Francúzsko“ však ne­má na parlamentnú väč­šinu. Kľudne sa môže stať, že široko v stre­de rozkročení mac­ro­nisti získajú väčšinu, zvolia si svojho pre­mié­ra a začne sa ne­pro­duk­tívna inštitucionálna blokáda alebo ne­ra­dost­né vy­je­dná­va­nie malých nekalých kompromisov (v čom Francúzi nie sú dobrí) medzi prezidentkou a vládou. Ťaž­ko predstaviteľná je aj spolupráca extrémov, napríklad príležitostná podpora menšinovej vlády z tábora Le Penovej táborom Mélenchona. Le Penová a Mé­len­chon majú síce v niečom tie isté chúťky (navyše v prvom kole zvo­lilo 55 percentov Francúzov protisystémových kan­didátov), Mé­len­chon však ste­lesňuje kon­cepciu islamo-gau­chisme, „islamského ľa­vi­čiar­stva“. 10. apríla ho preto volilo až 69 percent fran­cúzskych mos­limov. Le Penová v ži­vo­te na nič také nepristúpi.

Otázka teda nestojí tak, či je program obrúsenej francúzskej su­ve­re­nist­ky Marine Le Penovej viac strašný ako nor­mál­ny. Kto sa po­zrie na bilanciu Macrona, nemôže sa zjazvenej blondínky veľmi báť. Otázka znie, či sa vôbec dostane k moci. Keby boli tieto voľby v roku 2016, bolo by to celé akosi predstaviteľnejšie. Nuž ale kto vie, ak Macron a kúpna sila Francúzov naozaj hnevajú, možno príde aj veľké prekvapenie.