Mika Waltari a pravda o vojne, keď sa Fíni postavili Stalinovi

Aj keď historické analógie bývajú zradné, ťažko poprieť, že priebeh Putinovej vojny na Ukrajine pozoruhodne pripomína takzvanú zimnú vojnu, ktorú Stalinov Sovietsky zväz viedol proti nepomerne slabšiemu Fínsku. Keď v novembri 1939 ruským útokom začala, mala to byť tiež záležitosť niekoľkých týždňov. Fíni sa však bránili s takou urputnosťou a ľstivou chytrosťou, že sa Stalinov vojnový stroj čoskoro zadrel a mal čo robiť, aby sa nakoniec, po strašných stratách, dovliekol k nejakému cieľu. Fíni síce museli v marci 1940 kapitulovať a pristúpiť na územné straty, ale výsledkom bolo, že si uhájili samostatnosť a vlastne aj rešpekt svojho nevyspytateľného nepriateľa: teda v rámci možností.

Vojnu vtedy prežíval aj najslávnejší fínsky spisovateľ dvadsiateho storočia a aj u nás dobre známy Mika Waltari (1908 – 1979). Mal tridsať rokov, mal za sebou prvé literárne úspechy, aj keď svetový trhák Egypťan Sinuhet sa ešte len začne rodiť: vyšiel v roku 1945. Do jeho v podstate konzervatívnej „filozofie dejín“ (pozor na idealistov a reformátorov, ktorí svojimi plánmi na zlepšenie sveta prinášajú viac skazy ako prospechu) sa nepochybne vojnové udalosti premietli, aj keď v románovom podobenstve.

Väčšina jeho nadšených čitateľov to nemusí vnímať, ale Waltari nebol od reality odtrhnutý pútnik do dávnych čias, ale človek v pravom slova zmysle angažovaný v prítomnosti. Waltari počas vojny slúžil v tlačovej agentúre Finlandia a tiež v Štátnom informačnom ústave, čo by sa mohlo prirovnať k tajnej službe, takže bol čímsi medzi propagandistom a špiónom. Podobal sa v tom Grahamovi Greeneovi, avšak bez jeho dilem, ktoré si Waltari ako Fín nemohol dovoliť. Príliš zblízka videl, čo znamená existencia malého národa v blízkosti sovietskeho monštra.

Epizódka pod čiarou alebo pád do Mordoru

Fínskou vojnou sa totiž sovietska imperiálna rozpínavosť neskončila. Bezprostredne po nej nasleduje ďalší diel tragického dejstva: pohltenie troch pobaltských štátov a ich privtelenie do Sovietskeho zväzu. To je udalosť, ktorá z hľadiska európskych dejín vyzerá ako epizódka, o ktorej sa píše pod čiarou ako o niečom, nad čím sa vtedy skoro mávlo rukou. V skutočnosti išlo o nesmiernu tragédiu troch európskych národov –Litovcov, Lotyšov a Estóncov –, ktorými potom v priebehu päťdesiatich rokov sovietskej okupácie išlo doslova o existenciu.

Všetko sa to odohralo s pozoruhodnou samozrejmosťou a plynulosťou, dej sa rozohral, dve totalitné mocnosti Rusko a Nemecko sa za chvíľu dohodli, ako si naporciujú korisť. Obe na to išli svojím spôsobom a svojimi metódami. Tie sovietske boli pre Fínov nebezpečnejšie a hrozivejšie. Sledovali ich z bezprostrednej blízkosti a s pocitom, že mäsiarska sekera sekla tesne vedľa.

Keď to už bolo hotové, napísal o tom Waltari publicistickú knihu, ktorá vyšla v prvej polovici roku 1941, teda ešte pred nemeckým útokom na Sovietsky zväz, ktorý v prvých mesiacoch smeroval de facto na územia, ktorých sa Stalin zmocnil len nedávno, teda aj na Pobaltie. Kniha fínskeho spisovateľa, ktorá sa volala Pravda o Estónsku, Litve a Lotyšsku a ako píše Markéta Hejkalová, spisovateľova prekladateľka a znalkyňa, vyšla pod pseudonymom Nauticus vo fingovanom švédskom vydavateľstve. Z rozumných dôvodov bolo vtedy dobré Rusov veľmi nedráždiť.

Po druhej svetovej vojne, prirodzene, ani vo Fínsku nemohla vychádzať a v rámci „dobrých“ sovietsko-fínskych vzťahov sa ani nepripomínala. Jej vznik a existencia boli však úplne oprávnené až nevyhnutné. Mala Fínom jasne povedať, že dôvody na ich odhodlanú obranu boli správne a nevyhnutné. Keby vtedy na jeseň 1939 pristúpili na „primerané a pochopiteľné“ sovietske požiadavky, nečakalo by ich nič iné ako Litvu, Lotyšsko a Estónsko: strata samostatnosti a pád do sovietskeho Mordoru.

Tri nezávislé republiky zmizli v nepreniknuteľnej temnote

Tak sa tiež Waltariho kniha, ktorá teraz prvýkrát vychádza v češtine pod titulom Válka o pravdu, začína: „Tri baltské krajiny, Estónsko, Lotyšsko a Litva, sú v povedomí nášho národa od leta 1940 obostreté mrazivým, hrobovým tichom.“ V apríli 1941, keď knižka vyšla, je už po všetkom: tri dovtedy nezávislé republiky zmizli v „nepreniknuteľnej temnote“.

Bol to však stále iba necelý rok, takže Waltari takmer v priamom prenose a krok za krokom opisuje, ako k tomu došlo. Ide v podstate o jednoduchý trojpríbeh, ktorý mal jasný a priamočiary priebeh, trikrát takmer ako cez kopirák.

Na začiatku sú tri mladé a pomerne úspešné štáty, niekdajšie provincie cárskeho Ruska, ktorých sa boľševický režim po roku 1918 naoko vzdáva, naoko súhlasí s ich samostatnosťou, pretože za daných okolností sa s tým musí zmieriť. Akonáhle sa naskytne príležitosť, ide do akcie.

Na rozdiel od bojujúceho Fínska, ktorému ľud tých krajín nepochybne fandí, však žiadny z tých štátov nemá silu vzdorovať vojensky. Na jeseň 1939 im Sovietsky zväz „ponúka“ zmluvy o „vzájomnej pomoci“, ktoré predovšetkým znamenajú sovietsku (ruskú) vojenskú prítomnosť na ich území. Fínsko odmieta, oni ich ale uzatvárajú, pričom sa nechajú učičíkať, že tým nebudú nijako obmedzené práva na suverenitu a ani sa „nedotknú ich ekonomického a štátneho usporiadania“: Litve dokonca ZSSR „daruje“ Vilnius, dovtedy súčasť porazeného Poľska.

Krok po kroku do područia

V skutočnosti sa od tej chvíle realizuje program, na ktorého konci je likvidácia troch krajín. Tie sa pritom snažia správať a vystupovať maximálne lojálne, stále ubezpečujú svojho „priateľa“ o vďačnosti a oddanosti, zavádzajú autocenzúru, zbavujú sa kritikov boľševizmu, politikov vlasteneckého či nacionalistického typu, spojených s predchádzajúcim obdobím – dnešnou ruskou rétorikou by sa povedalo „nacistov“.

Všade sa legalizujú komunistické strany, ktoré boli z rozumných dôvodov v týchto krajinách, inak veľmi liberálnych, zakázané: v najliberálnejšom Estónsku sa komunisti pokúsili v roku 1924 o puč. Sú menovaní do vlády, vystupujú s čoraz radikálnejšími požiadavkami s vedomím, že si to môžu dovoliť.

Lenže Sovietom to, samozrejme, nestačí a nasadzujú – opäť dnešnými slovami – hybridné prostriedky proxy vojny. Od jari 1940 vyvolávajú provokácie a incidenty súvisiace s vojenskými posádkami. Sovietsky zväz ich obviňuje, že sa chcú spolčiť a že predstavujú nebezpečenstvo pre boľševickú veľríšu. V júni 1940 všetkým štátom kladie ultimátum a vyžaduje vznik nových vlád, ktoré by bezpodmienečne dodržiavali plnenie zmlúv. V skutočnosti sa majú úplne poddať Moskve.

V prípade Litvy už 15. júna sovietske vojsko napochoduje do krajiny. Lotyšsko a Estónsko sa podvoľujú a sľubujú vytvorenie vlády celkom poslušnej Sovietom. Na priebeh má dohliadať komisár, niečo ako gubernátor či ríšsky komisár, pre každú krajinu: Estónsko dostane Ždanov, Lotyšsko preslávený prokurátor z procesov Vyšinskij.

Vraj bezpečnostná hrozba na hraniciach

Waltari to komentuje slovami hodiacimi sa aj pre súčasnosť: „Sovietsky zväz považoval pobaltské krajiny za bezpečnostnú hrozbu svojich hraníc. Od veľkolepého impéria, chváliaceho sa vojenskou silou, by sa možno očakávalo trochu viac sebaúcty.“

Ale to je zrejme to posledné, čím by sa impérium plánovalo zdržiavať. Má tu úplne oddané vlády a zostáva posledné dejstvo, ktoré nazve Waltari fraškou – na rozdiel od mnohých západných intelektuálov, nielen ľavicových, ktorí sa sovietskymi potemkiniádami nechali radi oklamať.

Mesiac po vymenovaní nových prosovietskych vlád sa majú uskutočniť voľby. Avšak už podľa nového leninsko-stalinského poriadku. Sú to, samozrejme, voľby priame, tajné a spravodlivé, ale podľa sovietskej mustry. Vo všetkých krajinách sa narýchlo zostavuje jednotná kandidátka Strany práce, proti ktorej nie je žiadna opozícia.

Jej program je taký ľúbivý, že, ako Waltari píše, nie je nikto, kto by mohol byť proti. Všetko sa všetkým sľúbi, nikde sa zatiaľ nehovorí ani o diktatúre proletariátu, nieto ešte o pripojení k Sovietskemu zväzu. Naopak, vedie sa agitácia, že práve tieto voľby majú Sovietsky zväz upokojiť a že potom už „dá pokoj“, uistený o spoľahlivosti tých drobných štátov. Aj tak je účasť, píše Waltari, podľa všetkého veľmi biedna, pretože mnohým ľuďom je jasné, že bez protikandidátov nemá zmysel voliť. Oficiálne však príde 95 percent voličov, ako sa to potom stane v sovietskom impériu pravidlom: tam však už bude voliť 99 percent.

Pekne poprosiť o pripojenie

Deň po voľbách sa vo všetkých krajinách organizujú manifestácie na „oslavu víťazstva pracujúceho ľudu“. Cieľ už je jasný: premena národných republík na sovietske socialistické republiky. A 21. júla 1940 vo všetkých troch krajinách zasadajú parlamenty zložené zo zástupcov „pracujúceho ľudu“.

Na príkaz Moskvy sa všade prerokúva rovnaká agenda: vyhlásenie republík za socialistické a pripojenie k Sovietskemu zväzu. Povráva sa, píše Waltari, že keby sa tak nestalo, bolo by napríklad Estónsko jednoducho pripojené k Leningradskej oblasti, čím stratí „výhody“ plynúce z postavenia sovietskej republiky. To však ešte nie je úplný koniec. Každá republika musí o pripojenie Sovietsky zväz oficiálne požiadať, „pekne poprosiť“, píše Fín Waltari. Sovietsky zväz blahosklonne súhlasí.

Mika Waltari: Válka o pravdu. Z fínskeho originálu preložili študenti Masarykovej univerzity pod vedením Markéty Hejkalovej. Vydala Masarykova univerzita, Brno, 136 str.

Text vyšiel v novom vydaní týždenníka Echo, vychádza so súhlasom redakcie.