Smútok pápeža a nádej kresťanov

Obzvlášť v Haliči, v poľskej aj ukrajinskej časti, vidieť na rázcestiach často ľudovú sošku sediaceho Krista. Poľsky sa mu hovorí Chrystus Frasobliwy, Kristus ustarostený. Sú to väčšinou dojemné dielka, čím primitívnejšie, tým pôsobivejšie.

Ve¾kopiatková krížová cesta v Koloseu Pápež František sedí počas veľkopiatkovej krížovej cesty v rímskom Koloseu 15. apríla 2022. Foto: TASR/AP

Kristus je zbičovaný, unavený a utrápený, plný krvavých rán na holom tele, na hlave má už tŕňovú korunu. Čaká ho ešte pribitie na kríž, ale tesne predtým mu jeho mučitelia dovolili si na chvíľu sadnúť.

A tak tá postavička sedí, hlavu si podoprel dlaňou a odpočíva. Odpočíva a myslí na ľudstvo pochabé, večne zmätené a blúdiace. Možno mu aj napadne, či mu to za to stojí – sa za nich, za tú čeliadku, vydať a zomrieť na kríži, na ktorý ho o chvíľu položia drábi.

Bola Veľká noc, keď si niektorí ľudia túto epizódu pripomenuli. Stav sveta núti človeka zložiť si hlavu do dlaní. Kam sa ľudstvo dopracovalo, kam sa dopracovalo kresťanstvo? K hlave v dlaniach… Ako mal teraz tak často pápež František. Veď aj ten ešte pred pár rokmi veselý pápež je unavený a vyčerpaný. Je to starý človek, podobne ako boli na konci pontifikátu jeho dvaja predchodcovia – Ján Pavol II. a Benedikt XVI. Bolia ho kolená, ťažko vstáva a sadá si, pohybuje sa so zrejmou námahou.

Jeho tvár počas Veľkej noci nevyzerala už tak prívetivo ako v minulých rokoch. Bola to tvár človeka, ktorý má málo dôvodov na radosť. Stav sveta a zdá sa, že aj človeka, je horší než kedykoľvek predtým za posledné desaťročia. Človek sa musí chvieť strachom o budúcnosť. Otázka je, či má do nej čo povedať jeho cirkev. Tá je, rovnako ako on, už stará a akoby nepatrila do tohto sveta, do tejto doby. Pritom je to len nedávno, čo ju Kristovi učeníci a apoštoli založili: nejakých dvetisíc rokov je z hľadiska kozmického, ale aj ľudského rodu vlastne nič. Založilo ju vtedy niekoľko prenasledovaných mužov, hovorili si Peter a Pavol. Bolo to krátko po tom, čo malo dôjsť k hlavnej udalosti ľudských dejín, teda k vzkrieseniu človeka, ktorého ukrižovali a ktorý na tretí deň vstal z mŕtvych. Tým sa mala začať nová, nádejnejšia éra dejín. Človek získal nádej na spásu. Aspoň kresťania tomu tak veria.

Ustarostený Kristus. Foto: wikimedia

To sa pripomínalo aj tento rok a František s boľavými kolenami vyzeral zase ustaranejšie. Vojna na Ukrajine napína predstavivosť a dôveru kresťanov. Kde je ten Boh, keď sa vraždí, lúpi a znásilňuje? To je snáď základná teologická záhada. Kde sa berie vo svete zlo a ako to, že dvetisíc rokov po smrti a vzkriesení Spasiteľa sa aj v jeho mene pácha násilie a spôsobuje iným utrpenie.

Rusi síce nespadajú do pápežskej kompetencie, ale kresťanov, alebo aspoň tých, ktorí sa ku kresťanstvu hlásia, tam bude možno stále viac než na Západe a menom Spasiteľa sa oháňa patriarcha Kirill, ktorý žehná zbraniam a posiela v mene Krista vojakov do vojny. Ukrajinci, z ktorých väčšina sa hlási k uniatskej cirkvi, ktorá pápeža uznáva za svoju hlavu, sa bránia, ale spoliehať sa môžu len na seba. Kristus bol však v tej najťažšej chvíli tiež sám. Možno je v tom nejaká nádej.


Ďalšie články