Juraj Karpiš: Inflácia tu bude dovtedy, kým ju bude Európa umelo podporovať

Ekonóm INESS a autor knihy Zlé peniaze Juraj Karpiš vysokú infláciu predvídal už v čase, keď sa ešte ostatní obávali deflácie. „Za dnešnú infláciu môžu najmä centrálne banky, ktoré vytvorili množstvo nových peňazí, a následne vlády, ktoré to minuli na rôznych dávkach,“ vraví v rozhovore pre Štandard. Dnes ju Európa nevie riešiť bez toho, aby zdvihla úroky a tak ohrozila zadlžené krajiny. Z dlhodobého hľadiska sa podľa neho euro rozpadne. „Cítim tam rozpor, ktorý bude menovú úniu destabilizovať. Sám som zvedavý na kreatívne riešenia, ktoré ešte vynájdu (pri jeho záchrane).“

Rozbehnuté tempo inflácie napriek pôvodným predpokladom nespomaľuje. Aké sú vaše očakávania?

Predpokladal som, že inflácia by mohla spomaliť v druhej polovici roka, vzhľadom na to, že najväčšie efekty monetárnej a fiškálnej stimulácie by mali oslabnúť. Ceny by naďalej rástli, ale pomalším tempom. Vojna touto predikciou zamiešala, keďže prispeje k tomu, že energie a komodity budú drahšie. Predikcia teda do veľkej miery závisí od toho, ako a kedy skončí invázia na Ukrajinu. Očakával by som ale, že tempo rastu inflácie by malo spomaľovať ku koncu roka. Ale nebude to spomaľovať k dvojpercentným cieľom centrálnych bánk, keďže sme na štvornásobku ich cieľov, v prípadne Slovenska dokonca päťnásobku. Kým by sme sa dostali na dvojpercentnú úroveň, môže to trvať roky. 

Vy ste infláciu očakávali už skôr, dokonca pred pandémiou. Nakoľko je pandémia a následne vojna na Ukrajine len výhovorkou a nakoľko ide primárne o dôsledok helikoptérového efektu tlačenia nových peňazí ako receptu na finančnú krízu ešte z roku 2008?

Infláciu v spotrebných statkoch som pred pandémiou nevidel, videl som ju skôr v cenách aktív. Inflácia závisí od toho, ako vstúpia nové peniaze do obehu. Kvantitatívne uvoľňovanie išlo najmä cez banky a finančné trhy, čím sa nafukovali ceny dlhopisov a nehnuteľností.

O inflácii spotrebných statkov som začal hovoriť v roku 2020 po tom, ako Európska centrálna banka a americký Fed urobili v reakcii na pandémiu masívny monetárny stimul. Zároveň štáty urobili obrovské deficity. Ja vychádzam z rakúskej školy ekonómie, ale aj v iných ekonomických školách by to malo znamenať automaticky vysokú hrozbu cenovej inflácie.

Ostatní ekonómovia k tomu však boli skôr skeptickí.

Prekvapilo ma, že ostatní ekonómovia ignorovali vlastné ekonomické teórie a ďalej bežali „taxikárskym“ odhadom, teda pri predikciách budúcnosti hľadeli skôr do minulosti a očakávali rovnaký rast cien. To bola podľa mňa obrovská chyba, keďže najneskôr na prelome rokov 2020 a 2021 bol na trhoch komodít vidieť zreteľný rast, hoci boli stále lockdowny. Za dnešnú infláciu môžu najmä centrálne banky, ktoré vytvorili množstvo nových peňazí, a následne vlády, ktoré to minuli na rôznych dávkach a vládnych programoch. Hádam podľa každej ekonomickej teórie, ktorú poznám, to malo viesť k inflácii. Tak sa aj stalo.

Zdá sa, akoby si vlády zvykli riešiť každú krízu tlačením nových peňazí, akurát že teraz sa nám tých kríz nazbieralo viacero naraz.

Vlády používajú tlačenie peňazí ako poisťovňu. Keďže ich má štát pod kontrolou, využíva ich aj na vlastné financovanie. Počas finančnej krízy sa z toho zachránil bankový a finančný sektor. Pri pandémii štáty použili centrálne banky ako pokladničku. Namiesto toho, aby sa financovali štandardným spôsobom, teda cez dane a odvody, radšej si pomohli takýmito „zlými“ peniazmi, ako to nazývam.  

Kam to môže zájsť?

Doteraz to mohli robiť preto, že nemali cenovú infláciu. Napriek tomu, že vytvárali nové peniaze a financovali sa takýmto spôsobom, nebolo to vidieť v cenách. Lenže cenová inflácia predstavuje limit tohto nástroja. Americká centrálna banka už začala dvíhať úroky a ECB pravdepodobne začne tiež. Hoci meškajú, ale mali by to robiť, ak chcú infláciu stlmiť. To, nakoľko môžete centrálnu banku zneužívať na svoje financovanie, je obmedzené tým, ako rýchlo rastú ceny v obchodoch a či to ľudia tolerujú. 

Počas pandémie ani onehdy eurovaloví jastrabi – ako je aj náš minister hospodárstva – neprotestovali, aby sa zvýšené krízové náklady riešili dlhmi. Lenže navonok sa zdá, akoby si politici na to doslova navykli. Naozaj sa politici budú schopní vrátiť do toho prirodzeného sveta, v ktorom sa výdavky vykrývajú reálnymi príjmami a nie dlhmi?

Veľmi sa im do toho nechce, naozaj si na to zvykli. Je to pre nich najľahšia cesta, ignorovať deficity a naďalej veriť, že ich skúpia centrálne banky v dlhopisoch v rámci kvantitatívneho uvoľňovania či iného programu. Jediná sila, ktorá ich donúti tento postoj zmeniť, sú trhy, ktoré sa prebudia a začnú vyžadovať inflačnú prirážku. Myslím si, že sa už pomaly ideme prehupnúť do tohto obdobia. Hoci ECB ešte nezvýšila úroky, ale úroky na slovenskom desaťročnom dlhopise za posledných pár mesiacov narástli z nuly na 1,6 percenta. Trhy sú už zjavne senzitívnejšie na riziko. To je jediná sila, ktorá donúti politikov prikrývať sa takou perinou, akú máme. Rastúce ceny ich donútia vrátiť sa k rozumnejším deficitom alebo nebodaj k vyrovnaným rozpočtom.

Tu sa ale ocitáme v pasci, keďže vysoké úroky spomalí rast, ktorý je aj bez toho biedny. Existuje na infláciu aj iný nástroj ako zvyšovanie úrokov?

Tieto „zlé“ peniaze sú špajza, ktorú už politici vyjedli, tých rezerv tam už veľa nie je, čo je vidno na cenách tovarov. Veľa nových peňazí môžete tlačiť vtedy, ak existuje optimistický scenár rastu ekonomiky a ľudia veria, že to vláda dokáže zobrať súkromnému sektoru. Rezervy sú teda vyjedené a na tlmenie rastu inflácie sú k dispozícii len zlé nástroje. Teda rast úrokov alebo je tu ešte druhý nástroj – o ktorom sa však vôbec nehovorí –, a tým je vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet.

To má, samozrejme, svoje dôvody, prečo sa o tom nehovorí.

Ja sa smejem na tom, že všetci štátom platení ekonómovia sú keynesiáni v zlých časoch, keď tvrdia, že keď nemíňajú ľudia, mala by míňať vláda, teda tlačiť peniaze a sypať ich do ekonomiky. Ale my sme dnes v situácii, keď ľudia míňajú veľa, teda logicky by v súčasnosti mali chcieť, aby vlády šetrili. Keď ľudia príliš míňajú, centrálna banka by mala dvíhať úroky. No sú akosi ticho. V časoch, keď ľudia míňajú, by sa nemali robiť stimulácie, ako je Fond na podporu obnovy a rozvoja, ale mala by peniaze z ekonomiky brať, a nie ich tam dávať.

Momentálne ale ekonomika začala spomaľovať a bude extrémne zaujímavé sledovať, čo bude ECB robiť, keď vojdeme do recesie a zároveň budeme mať vysokú infláciu. Je možné, že bojom proti inflácii ekonomiku ponorí do hlbokej recesie. Keď to spraví alebo stratí dôveru trhov, môže sa stať, že situáciu ešte zhorší. Práve to je stav, do ktorého sa nechcete dostať, pred ktorým som varoval. 

Hovorí sa tomu stagflácia, už sme v tomto stave?

Ešte nie, lebo ekonomika stále rastie. Bavíme sa teda o jednom z možných scenárov. Toto riziko ale stále rastie. Nemecký priemysel signalizuje zhoršenie situácie. Je teda možné, že koncom roka sa môžeme dostať do recesie. Zhoršuje to aj vojna, ak ľudia budú platiť za benzín povedzme dve eurá, budú mať menej peňazí na iné veci a ekonomika sa spomalí. Ale tam ešte nie sme.

Ak sa úroky zvýšia, aký vplyv to bude mať na rast. Bude vôbec nejaký?

Rast úrokov neprospieva rastu ekonomiky, keďže menej podnikateľov dostáva úvery a menej ľudí dostane hypotéku. To sú faktory, ktoré predtým rast stimulovali. Ak sa ekonomika prehrieva, dvíhanie úrokov je nástroj na jej pribrzďovanie. Ak je však aj predtým ekonomika spomalená, môže ju to prehupnúť až do recesie. No rast, ktorý sme zažívali doteraz, nebol celkom zdravý. Čistenie ekonomiky od projektov, ktoré prežívajú len vďaka tomu, že beží kvantitatívne uvoľňovanie, nie je negatívna vec, a čím skôr sa o ne očistíme, o to zdravší budeme mať rast neskôr. To ale nie je vnímanie, ktorému by sa fandilo vo vládach a centrálnych bankách.

Ako bude vyzerať ten očistný proces?

Odhaduje sa, že v európskej ekonomike je štvrtina až tretina „zombie“ firiem, ktoré prežívajú len vďaka tomu, že si vedia rolovať úvery a neustále požičiavať na svoju existenciu, nie sú schopné si zarobiť na svoju existenciu. Tieto firmy požierajú kapitál v ekonomike. Tie by mali postupne zaniknúť a aj zaniknú, ak centrálne banky začnú s normalizáciou monetárnej politiky. Ale čím je ich viac, tým to bude bolestivejšie. My sme ich nízkymi úrokmi a monetárnou stimuláciou nemali ani vytvoriť. Ale už sú na svete a niečo s nimi treba robiť.

Ako prebieha očisťovanie?

Zombie firma pôjde do likvidácie, jej zamestnanci budú chvíľu na úrade práce a po krátkom čase jej zamestnanci aj aktíva prejdú do životaschopnejších projektov a ekonomika bude ďalej rásť. Ide len o ten šok, teda dočasnú zmenu, ktorá môže trvať niekoľko mesiacov až rok, keď bude zvýšená nezamestnanosť a niektoré firmy zbankrotujú a ekonomika sa postupne vyčistí od neprofitabilných projektov.

O zombie firmách sa hovorilo aj v roku 2008, finančná kríza sa už vtedy považovala za zdravý očistný proces, ktorý by to mal vyriešiť. Je ich dnes menej ako vtedy?

Je to výrazne viac a sú naprieč mnohými sektormi. Vtedy sa problémy týkali najmä finančného sektora a nehnuteľností. K tomu čisteniu čiastočne došlo. Ale rozbehli sa programy kvantitatívneho uvoľňovania, úroky sa znížili a tento proces vytvoril výrazne viac zombie firiem ako pred finančnou krízou.

Takže stimuláciou, ktorou sme vtedy riešili problém, sme vyrobili problém ešte väčší?

To je moja interpretácia, prečo Európa aj USA po finančnej kríze zažívali najslabšie oživenie po druhej svetovej vojne. Väčšinou keď máte čosi tak dramatické, ako bola finančná kríza s veľkou recesiou, následne dochádza k prudkému rastu, lebo ekonomika z krízy vychádza očistená od neproduktívnych firiem, ktoré požierajú kapitál. My sme rýchly rast nevideli. Naopak, v Európe sa už v roku 2015 naštartovalo ďalšie kolo kvantitatívneho uvoľňovania, lebo ekonomika nechcela rásť. Riešením finančnej krízy sme teda problém rozložili v čase, čím sa stala problém menej akútnym, ale stal sa z neho chronický problém, ktorého dôsledky budeme vidieť teraz.

Keďže tlačenie peňazí, a teda rozloženie problému v čase, neprinieslo infláciu, niektorí sa domnievali, že to bolo spôsobené silnejúcou globalizáciou, ktorá znižovala ceny. Súhlasíte s takouto interpretáciou?

Globalizácia a rast produktivity viedli k tomu, že už tri dekády klesajú spotrebiteľské ceny, čiže súhlasím, že tento faktor spôsobuje, že aj keď centrálna banka vytvorí nové peniaze, nemá alikvótny efekt na zvýšenie cien. Ale kvantitatívne uvoľňovanie vtedy bolo iné ako terajšie pandemické tlačenie peňazí. My sme dnes tieto nové peniaze doslova rozhadzovali na ľudí a na domácnosti, ktoré sa k nim dostali okamžite. Americký prezident sadol do helikoptéry a hádzal ľuďom dvojtisícové šeky. Peniaze mali okamžitý efekt na rast cien, lebo šli hneď do spotreby.     

Je tu ale aj ďalší faktor, na ktorý sa zabúda. Po finančnej kríze časť kvantitatívneho uvoľňovania nahradzovala peniaze, ktoré zanikli v takzvanom tieňovom bankovom systéme, ktorý je tvorený hedžovými fondmi a investičnými bankami. Tam kopa tých peňazí zanikla. Takže čistý efekt tlačenia peňazí bol nižší, lebo sčasti iba nahrádzal peniaze, ktoré zanikli. Peňažná zásoba nerástla až tak rýchlym tempom, nebolo to teda vidieť v raste spotrebiteľských cien, ale skôr v raste aktív a dlhopisov. 

Keď inflácia napriek novým peniazom nerástla, vlády akoby uverili, že sme objavili perpetuum mobile, ktorým sa bude dať vyriešiť každá kríza. Vy ale tvrdíte, že ten problém sa nevyriešil, len sa kdesi schoval ako nejaký škriatok a postupne tam narástol? 

Presne tak. Mnoho ekonómov nerozumie monetárnym záležitostiam a úlohe tieňových bánk v systéme. Dnešným tlačením peňazí vznikne priamo viac peňazí v obehu ako po finančnej kríze, kde šlo najmä o záchranu bánk. Keď zachraňujete banku, tak netvoríte nové peniaze, len udržíte v existencii peniaze, ktoré by inak zanikli. Ale ako vravíte, ak neprišla inflácia vtedy, tak môžeme použiť kvantitatívne uvoľňovanie aj teraz a nič sa nestane. Ale to protirečí ekonomickým teóriám. Dnes je ten efekt okamžite viditeľný na peňažnej zásobe, čo je kľúčový ukazovateľ rastu cien. Zároveň tu boli veľké deficity, čo je dvojitý faktor pre rast cien. Ale história týchto ekonómov uspala, dnes sa všetky centrálne banky tvária prekvapene, že prišla inflácia. Keď som pred rokom hovoril, že prichádza vysoká inflácia, na jar 2021, všetci si pri mne ťukali na čelo: Nie, my sa bojíme deflácie a že netrafíme dvojpercentný inflačný cieľ.

Ešte než nastala vojna sme mali osempercentnú infláciu. Aký podiel má na tom dôsledok tlačenia nových peňazí a za čo môže pandémia? 

Je to kombinácia monetárneho stimulu, teda vytvorenie nových peňazí a fiškálneho stimulu, keď vlády išlo do gigantických deficitov. Zároveň lockdowny narušili ponuku. Vojnu uvidíme v číslach až v nasledujúcich mesiacoch. Dnes sa smejem, keď počúvam, že za vysokú infláciu môže Putin. To je nezmysel. My sme mali na Slovensku už v januári medzimesačný rast 2,7 percenta, čo je tridsaťpercentné tempo  ročne. Už za ten jeden mesiac to bola extrémne vysoká inflácia. V januári ešte nik netušil, že Putin nebude na hraniciach len kempovať, ale ich aj prekročí. Putin môže za infláciu, ktorú ešte len uvidíme, aj to len sčasti.

Ako sa dnes správa ECB?

Dnes stále podporuje rast cien kvantitatívnym uvoľňovaním, ktoré stále beží, čiže stále podporuje rast cien v eurozóne.

Americký Fed má voľnejšie ruky pri zvyšovaní úrokov, u nich vlastne rast úrokov znamená, že ekonomika sa po móde tlačenia peňazí vracia na prirodzenú úroveň. Prežilo by však euro zvyšovanie úrokov vzhľadom na dlhy Španielska a Talianska, ktoré sa možno nebudú schopné financovať na trhoch?

To otestujeme v nasledujúcich rokoch.

Oni však z podobných faktorov zvyknú panikáriť. Má ECB vôbec možnosť zvyšovať úroky na potrebné úrovne bez toho, aby ohrozili prežitie eura?

Ja tomu úplne rozumiem. Euro trpí na problém „spoločnej špajze“, ale bez fungujúceho policajta. Každý si z nej berie, aby mal pre seba. Klasický ekonomický problém spoločnej pastviny. Euro tento problém nevyriešilo a ani nevie vyriešiť, lebo Francúzi majú deficity, ktoré ignorujú všetky pravidlá, pritom oni by mali byť tou zdravou krajinou jadra, ktorá pôjde príkladom. Moja predpoveď je, že euro z dlhodobého hľadiska neprežije. Preto ECB zvyšovanie úrokov stále odkladá a nakupuje dlhopisy na trhoch. Sú v panike z toho, čo sa stane, ak úroky zvýšia. Ak ale máme osempercentnú infláciu, úrok by mal byť minimálne na piatich percentách. Oni si pamätajú, že keď bol úrok rovnako vysoký, Taliansko bankrotovalo a malo nižší dlh ako dnes. Oni vedia, že je tu politický problém. ECB teda rieši aj politický problém a nielen ten monetárny, na ktorý má mandát.

Ako ale vravíte, trh ich ku korekcii donúti.

Trh ich už donútil reagovať. Šéfka ECB Christine Lagardová v decembri hovorila, že v roku 2022 sa úroky zvyšovať nebudú. To rozprávala trhom a tvárila sa, že je o tom presvedčená. Takže teraz vlastne testujeme, čo všetko eurozóna vydrží. Rátam ale s tým, že prídu s ďalšími kreatívnymi riešeniami, vytvoria napríklad Fond podpory európskej integrácie, ktorý bude napríklad nakupovať talianske a španielske dlhopisy. Čiže ak začnú rásť úroky a začne to ohrozovať niektoré krajiny, očakávam podobné kreatívne nápady, ako redistribuovať dlh jednej krajiny na tie ostatné.

Najneskôr od eurovalových diskusných vojen vieme, že euro nie je len ekonomicky pragmatický projekt, ale je nosičom ideovej vízie integrácie. Skrátka, ak sa toto lešenie rozhegá, narýchlo k nemu pristavíme budovu, aby nespadlo. Vtedy sa zdalo, že Únia euro nenechá padnúť ani vtedy, ak by ako balvan malo stiahnuť európske ekonomiky ku dnu. Je tento predpoklad dnes už narušený?

Podľa mňa pôjdu podľa toho, čo sa kreovalo počas finančnej krízy, keď sme v roku 2010 zistili, že nejde len o americkú finančnú krízu, ale aj o eurokrízu. Vtedy prišlo k transformácii menovej únie na transferovú. Centrálne banky sa rozhodli nakupovať dlhopisy členských krajín, čo bolo dovtedy tabu. Dovtedy sme sa tvárili, že ECB je nastavená podľa nemeckej Bundesbank, kde je podpora vlády formou nákupu jej dlhopisov vylúčená. V roku 2010 sa to zlomilo, zmenil sa charakter menovej únie. Jej cieľom je držať euro pokope. Akurát na to nie sú formalizované nástroje. Vtedy šlo o dohodu Francúzska, Nemecka a ECB. Dnes k tomu má najbližšie Fond obnovy a rozvoja, čo je už spoločný európsky dlhopis, ktorý začala vydávať Európska komisia. Ide teda o spoločný európsky dlh, ktorý rieši spoločné výdavky. Je to ale stále zanedbateľné. Ale súhlasím s vami, menová únia bude aj naďalej slúžiť na posilňovanie integrácie. Ono to ale, samozrejme, skutočným posilňovaním integrácie nebude. Integrácia má byť postavená na tom, čo sú občania Únie ochotní platiť a v tomto vidím rozpor. Radšej sa to zahmlieva monetárnym financovaním, ktorému ľudia nerozumejú. Vytvára sa dojem, že na Taliansko ostatní nedoplácajú, čo ale nie je pravda, ECB ho fakticky dotuje.       

Fond obnovy po pandémii mal byť jednorazovou aktivitou, môžeme sa teda spoľahnúť, že sa – ako inak – stane trvalou?

Očakával by som, že jeho variácie ho udržia v existencii. Bývalý predseda Európskej komisie Romano Prodi hovorieval, že každú krízu treba využiť na prehĺbenie integrácie. Táto kríza sa využila na vytvorenie pomerne radikálneho nástroja spoločných dlhov. Nemyslím si, že tento nástroj po pandémii zahodia. Prodi si bol vedomý, že väčšina nemeckej populácie bola proti euru a zároveň mu bolo vytýkané, prečo sa ide do eura, keď ešte neboli vytvorené redistribučné mechanizmy, ktoré by podporovali existenciu menovej únie. On na to reagoval, že treba počkať do najbližšej krízy a tie mechanizmy vzniknú. Podľa toho ideme dodnes a každá kríza sa využíva na kreovanie mechanizmov ďalšej integrácie.

Euro podľa vás naozaj neprežije?

To je moja stará a dlhodobejšia prognóza. Vidím v tom rozpor, len si uvedomujem, že neefektívne veci môžu prežiť dlhšie, než by som odhadoval. Už som dosť starý, aby som sa v tomto poučil. Neviem teda povedať horizont, kedy k tomu dôjde. Neviem si predstaviť neefektívnejšiu vec, ako bol komunizmus, a napriek tomu prežil štyridsať rokov. Ochota držať pri živote aj hlúpe veci môže trvať aj dlhodobo. Nechcem teda povedať, či sa euro rozpadne do troch, piatich alebo desiatich rokov, ale cítim tam rozpor, ktorý bude menovú úniu destabilizovať. Sám som zvedavý na kreatívne riešenia, ktoré ešte vynájdu.

Nakoľko môže vojna ešte zvýšiť infláciu?

Priamym efektom je predražovanie komodít, najmä energií a potravín. Ide o ponukový efekt, keď máte niečoho menej a cena tohto statku stúpne. Lenže ak by šlo len o tento efekt, malo by to znamenať, že inde bude cena klesať, keďže ľudia majú obmedzené rozpočty. To je za predpokladu stabilného množstva peňazí v obehu.

Lenže práve vojna opäť sťažuje ochotu štátov vyrovnávať rozpočty, fiškál bude teda expanzívnejší, čo je ďalšia podpora agregátneho dopytu a teda aj rastu cien. V Amerike sa rast peňažnej zásoby spomalil, u nás ešte príliš nie.

Slovensko patrí medzi krajiny, ktorých ekonomika je postavená na lacných energonosičoch z Ruska. Ako výrazne zamáva naším hospodárstvom zmena orientácie na iných dovozcov plynu?

Pôjde o to, aká bude táto zmena rýchla a radikálna. Nemám ale detailnú znalosť sektora, takže si to netrúfam odhadnúť. Zrejme to ale bude mať vážny vplyv.

Predpokladá sa, že transformáciou na dovážaný LNG nám plyn zdražie dvojnásobne. Čo to bude znamenať z hľadiska inflácie vzhľadom na profil našej ekonomiky?

Ak majú domácnosti obmedzený rozpočet, musia šetriť inde. Nie je však dôvod, aby rast cien energií viedol k zvyšovaniu inflácie. Pri stabilnej peňažnej zásobe neviete vykúzliť vyšší príjem ľudí, a tak cenová hladina nemá dôvod rásť. Pri ropnej kríze v 70. rokoch mala Amerika násobne vyššiu infláciu ako Nemecko len preto, že americký Fed tlačil peniaze a nemecká Bundesbank to nerobila. ECB ale bude inflačnejšia, takže rast cien energií sekundárne povedie k inflácii. Na Slovensku budeme trpieť viac, keďže sme viac závislí na lacnom ruskom plyne a rope.

Ale transformácia môže trvať roky. Ak tento sektor dostane signál, že môže zainvestovať do nových technológií a nevezmú mu to potom nejakými podivnými karbónovými daňami, nemusí byť také náročné zainvestovať a plyn môže zlacnieť, aj keď príde z alternatívnych miest. Drahé sú skôr investície súvisiace s prebudovaním štruktúry dovozu, aby do systému bolo možné zapojiť aj niekoho iného ako Rusov.    

Takže budeme viac peňazí dávať na jedlo a energie a ostatné tovary budú lacnieť, lebo si ich už nebudeme môcť dovoliť?

To je jeden efekt. Druhým bude rast úrokov na hypotékach, čo spôsobí menej peňazí v ekonomike, a teda aj tlak na nižší rast cien. Ale nevrátime sa k dvojpercentnému cieľu tak skoro. Ale desaťpercentné rasty by sme budúci rok už nemali vidieť. Ale vychádzam z toho, že ECB napokon zareaguje.

Na akú úroveň očakávate, že vystrelia základné úrokové sadzby?

V Európe máme momentálne nulu a pri refinancovaní -0,5. Malo by sa to posunúť na minimálne dve až tri percentá. Ale netrúfam si to odhadnúť, keďže o tom rozhodujú politici ako Lagardová.

Čo to spôsobí na splátkach?

Pri 100-tisícovej hypotéke na tridsať rokov pri úroku 1,2 eura platíte mesačne asi 330 eur. Ak by úrok narástol na tri percentá, splátka narastie na 420 eur, pri 5 percentách, ktoré majú už v Českej republike, na 540 eur. To sa len zdá, že je to percento sem, percento tam. Ale keď to máte na celej istine a naprieč tromi desaťročiami, je to kopec peňazí. Na konci aktuálnej fixácie budú ľudia platiť výrazne vyšší úrok, ako platia dnes.

A čo na konci ďalšej fixácie o tri alebo päť rokov, môže to byť menej?

Podľa mňa nie. Očakávam, že trend nízkych úrokov sa minimálne na dekádu obráti. Nikto si však nechce predstaviť, čo by sa stalo, ak by k tomu došlo. Globalizácia už nebude tlačiť na pokles cien, keďže celá Ázia sa už do výrobného procesu zapojila, už tam nie sú veľké rezervy, kde by sa ju dalo rozširovať.

Čo to spraví na trhu s nehnuteľnosťami?

Podľa mňa trh bol nafúknutý už pred pandémiou. Čakal som jeho korekcie už počas pandémie, ale vzhľadom na stimuly, keď sa začali rozdávať rekordné objemy hypoték, sa korekcia odďaľuje. Cenám slovenských nehnuteľností to nebude prospievať. Domácnosti budú mať problém so splácaním dlhov.    

Fosílne palivá sú do veľkej miery umelo predražované zelenou taxonómiou, respektíve dotovaním obnoviteľných zdrojov. Toto je ale aspekt, ktorý máme vo svojich rukách. Pomohlo by zlacniť plyn a benzín, ak by sme aspoň dočasne zrušili emisné kvóty?

Podľa mňa by pomohlo nejaké realistické nastavenie zelenej politiky, ktorá by sa následne nemenila a stabilizovala nastavenie motivácií v sektore, aby investori vedeli, čo ich čaká, ak zainvestujú do novej infraštruktúry. Lenže zelená politika sa nastavovala v lepšom období, keď boli v sektore nadbytočné kapacity, ropa sa predávala za mínus desať dolárov. Dnes sektor nemá nadbytočné kapacity, všetkého je nedostatok. Ale skôr než zrušenie zelených politík by som očakával dlhodobé nastavenie pravidiel. To by ale malo vychádzať z novej reality, kde už nie je množstvo ruskej ropy a plynu. 

Emisné kvóty sa nedávno vyšplhali na takmer 100 eur, následne však opäť poklesli na 76 eur, čo je návrat pol roka späť. Nesignalizuje to, že finančné trhy predpokladajú politické zreálnenie Green New Dealu?

Je to možné, veď sa začalo diskutovať aj o tom, či neobnoviť odstavované jadrové reaktory. Zrazu je všetko možné, môže to odzrkadlovať vyššiu mieru realizmu, ktorú Putin vniesol do európskej energetickej politiky. Neviem povedať, kam to povedie, ale určite je tam priestor, aby sa časť ponukového šoku absorbovala tým, že sa pôvodné ciele prehodnotia alebo prenastavia.

Niektorí ekonómovia upozorňujú, že Rusko na pokraji hlbokej recesie so sebou stiahne aj ďalšie európske ekonomiky, najmä tie, ktoré sú najviac závislé od lacných ruských energonosičov. Ako vážne môžu byť sankcie pre nás?

Pre Európu je to zásadný faktor, ale najviac bude mať pre Rusko. Putinov krok posunie Rusko zásadne vzad. Rusko je relatívne malá ekonomika, silne integrovaná v medzinárodnom obchode z pohľadu importu. Rusi okrem energonošičov a agrokomodít takmer nič neexportujú. Pocíti to ale celá Európa a obzvlášť my. Amerika je odolnejšia, ešte nedávno boli čistým vývozcom ropy, majú teda technológie a zdroje na to, aby šok ustáli. Európu to bude bolieť podstatne viac, ale ani v rámci Európy to nebude to isté. Dopad na povedzme Španielsko bude nižší ako na nás. Je tu ale aj jeden pozitívny faktor, ktorý tiež môže nastať.

Aký?

Ak to Ukrajina ustojí a integruje sa do nášho hospodárskeho priestoru, bude to najmä pre nás veľký bonus. Zrazu sa nám na východnej hranici otvorí síce relatívne chudobný, ale z hľadiska exportu a surovín relatívne perspektívny a veľký trh. Množstvo ľudí z Ukrajiny môže u nás pracovať.  

Foto: Matúš Zajac