Môžu ešte Rusi na Ukrajine vyhrať?

Druhá epizóda ruskej invázie na Ukrajinu sa začala. Ak chce Vladimir Putin na výročie víťazstva v druhej svetovej vojne hovoriť doma o dobrom výsledku, Rusi sa musia prebiť cez ukrajinské obranné línie na Donbase a v obkľučovacích manévroch tiahnuť ukrajinskou stepou. Predlžovanie vojny nahráva obrancovi, o niekoľko mesiacov môže ukrajinská armáda ruské invázne sily niekoľkonásobne prevyšovať.

Ruskí aj ukrajinskí predstavitelia hovoria o obnovení ofenzívy ruských vojsk na východe Ukrajiny. V prvých dvoch dňoch ruskej iniciatívy sme však výraznejšie pokusy o postup Rusov nevideli. Padnúť mali mestá Rubešnoje a Kreminna v Luhanskej oblasti. Rusi sa zameriavajú skôr na bombardovanie a nálety. Všetko nasvedčuje tomu, že kroky ruskej armády sú uponáhľané. Nie je vylúčené, že ide o snahu vyhovieť Vladimirovi Putinovi, ktorý by na Deň víťazstva 9. mája zrejme rád doma prezentoval úspech „špeciálnej vojenskej operácie“. Táto uponáhľanosť však v kombinácii s nízkou morálkou len ďalej uškodí ruskému postupu. Ten navyše stále komplikuje blato.

Medzitým sa ruské sily sústreďujú na poslednú baštu odporu Ukrajincov v Mariupole – obriu továreň Azovstaľ. Ako poznamenáva Inštitút pre štúdium vojny, koncentrácia ruských predstaviteľov a médií v Mariupole nasvedčuje tomu, že Rusko sa chystá vyhlásiť víťazstvo v bitke o toto prístavné mesto. Možno ešte skôr, ako budú poslední obrancovia Azovstaľu porazení.

Pre úspešnú ofenzívu Rusov na východe je však dobytie Mariupola nevyhnutné, keďže málopočetné ukrajinské jednotky tu na seba viažu viac ako 10-tisíc ruských a separatistických vojakov. Až potom sa budú môcť pokúsiť ohroziť Záporožie alebo sa pridať k bojom na severe Donbasu. Tu sa Rusi možno pokúsia o veľké obkľúčenie ukrajinských síl smerom z Iziumu, prípadne o niekoľko menších operácií v snahe dostať Ukrajincov do lokálnych „kotlov“.  

Vyčerpanosť

Šance Ukrajiny ubrániť sa sú však viac než slušné. Jej jednotky majú vysokú morálku a sú dobre zakopané. Donbas je najviac fortifikovanou oblasťou v Európe. To znamená, že Rusi budú za akýkoľvek postup nevyhnutne platiť ťažkými stratami. Pokiaľ počítame aj zranených vojakov, tie sa dnes pohybujú niekde na úrovni 30 percent pôvodných síl inváznych vojsk.

Rusi tu teda naozaj narážajú na ťažké štrukturálne prekážky, majú problémy so živou silou, čo je pre nich historicky výnimočné. Rusko má asi miliónovú armádu, lenže do tohto čísla rátame všetko, teda pozemné sily, logistiku, letectvo, námorníctvo, strategické vojská. Ide o profesionálnych vojakov, ako aj neskúsených mladučkých brancov. Skutočný počet profesionálnych vojakov pozemných vojsk sa pohybuje skôr niekde okolo 300-tisíc, lenže Moskva nemôže poslať všetkých na Ukrajinu. Niečo musí udržať pri hraniciach s NATO, niečo na Kaukaze, niečo na Ďalekom východe, v Arménsku, v Sýrii. Rusi do bojov na Ukrajine budú podľa odhadov vedieť poslať iba okolo 200-tisíc vojakov. Ak k tomu pripočítame vojská proruských separatistov a zahraničných dobrovoľníkov, dostaneme sa možno na 250-tisíc. A to je proti napadnutým Ukrajincom, ktorí bránia svoje územie a obyvateľstvo, málo.

Ruským brancom sa na Ukrajinu ísť nechce. Preto Moskva využíva Čečencov a hovorí o príchode bojovníkov z Blízkeho východu. Samozrejme, keby nejaký štát napadol vlastné územie Ruska, jeho armáda by mohla narásť možno aj o milióny ochotných mužov a žien, ktorí by bránili „Matičku Rus“. Teraz je to však naopak.

Veľká ukrajinská vlastenecká vojna

Rusko nevedie veľkú vlasteneckú vojnu. Takúto vojnu vedie Ukrajina a súčasne pomerne úspešne mobilizuje. Ak spočítame vojakov regulárnej armády, záložákov a dobrovoľníkov, vojenské sily Ukrajiny sa v súčasnosti pohybujú niekde na úrovni 400-tisíc vojakov. Pokiaľ sa vojna potiahne mesiace, Ukrajina by pri súčasnej masovej mobilizácii mohla mať do leta možno aj 700-tisícovú armádu. Takéto vojsko by ruské sily početne niekoľkonásobne prekonalo. Noví regrúti by síce nedosahovali kvalít ruských profesionálov, ale už len ich počet by v takomto vojenskom scenári významne zavážil.

Na zemi a vo vzduchu majú Rusi stále technologickú prevahu. Výrazne navrch majú v ťažkej technike, pričom ukrajinské letectvo sa s ruským nemôže rovnať. Prenosné protitankové a protilietadlové zbrane zo Západu v rukách Ukrajincov spôsobujú okupačným vojskám ťažké straty, ak by však Ukrajinci chceli viesť hlboké operácie, potrebujú aj novú ťažkú techniku. Tá už postupne začala prichádzať zo Slovenska, Česka, jej dodávky prisľúbili aj Kanada, Holandsko, Austrália či Británia. Zrejme sa pridajú ďalší. Ak sa niečo podobné nepodarí Rusom (napríklad odkúpenie ruských zbraní z krajín ako India), opäť to bude znamenať, že dlhá vojna bude v neprospech Ruska.

Ukrajinci taktiež zo Západu čerpajú spravodajské informácie. Ukrajina má k dispozícii dáta až z dvesto družíc, Rusko ich nemá ani desať, ako nedávno pre Štandard povedal odborník na kozmonautiku Tomáš Přibyl. To všetko Rusom výrazne sťažuje dosiahnuť moment prekvapenia.

Cesta cez step

Moskva vojnu strategicky prehrala už v prvých dvoch týždňoch, keď sa ukázalo, že ruské vedenie absolútne podcenilo ochotu Ukrajincov bojovať. Samozrejme, Rusi historicky vedia prekvapiť. Dobytie Mykolajiva či dokonca Odesy na juhovýchode Ukrajiny, a teda odrezanie Ukrajiny od Čierneho mora, v súčasnosti vyzerajú ako vzdialená fantázia. Úspešná ofenzíva na Donbase je však stále v hre.

Ak sa Rusom podarí preraziť z Iziumu, majú pred sebou až do Pavlohradu a Dnipra rovnú Pontickú step, ktorá je pre ruské obrnené jednotky oveľa viac vyhovujúca než zalesnené územie na sever od Kyjeva. Pevnosť Slovjansk sa môžu pokúsiť jednoducho obísť. Úspešný manéver tohto typu by mohol odseknúť 40-tisícové najlepšie ukrajinské jednotky na Donbase a viesť ku kolapsu ukrajinskej obrany. Pokiaľ by Rusi získali pravý breh Záporožia a Dnipra, zabezpečili by si prirodzenú obrannú líniu na obrovskom Dnepri, pričom Rusko by konsolidovalo suchozemský koridor na Krym. To by Putin mohol doma prezentovať ako víťazstvo.

Ale tento scenár je pre Ukrajinu najviac pesimistický a pre vyššie zmienené skutočnosti momentálne skôr nepravdepodobný. Je to tiež vízia, ktorá zďaleka nenaplňuje pôvodne Putinove zámery o demilitarizácii Ukrajiny a zmene režimu. Získanie akejsi „Novoruskej gubernie“ na Ukrajine nie je kompenzáciou za hospodársky prepad Ruska, izoláciu, medzinárodnú hanbu a naveky znepriatelený ukrajinský národ.

Druhá epizóda ruskej invázie sa teda začala, pričom Ukrajina zďaleka nie je na kolenách.