Veľké poníženie nemeckej politiky

Ako sa správajú nemeckí politici, keď čelia tvrdým a nediplomatickým napomenutiam a odkazom z Ukrajiny? Tento rituál má už svoje pravidlá, píše Martin Leidenfrost.
Je to nevídaná potupa, ktorá postihla nemeckú politiku. Na Bielu sobotu Angelu Merkelovú, ešte nedávno zbožňovanú „líderku slobodného sveta“, ktorá sa má vraj ospravedlniť celému svetu za jej politiku voči Rusku. A kratučko predtým, ešte pred Veľkým piatkom, potupu spolkového prezidenta Franka-Waltera Steinmeiera: Niekoľko dní sa v prísnom utajení pripravovala cesta solidarity do Kyjeva, na ktorej sa mali spolu so Steinmeierom zúčastniť prezidenti Poľska, Litvy, Lotyšska a Estónska. Andrzej Duda a pobaltskí politici sa vrúcne s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským vítali, Steinmeier sa však do Kyjeva nedostal – Ukrajinci mu oznámili, že nie je v Kyjeve vítaný. Steinmeier bol v tom čase už na ceste, za niekoľko hodín mal v Poľsku nastúpiť do nočného vlaku do Kyjeva. Ponížene sa vrátil do Berlína.
Bol to doterajší vrchol dlhšie trvajúceho rituálu, ktorý už má svoje pevne zaužívané pravidlá: Ukrajinská vláda kádruje a karhá nemeckého politika, ktorý udržiaval pred 24. februárom čulé vzťahy s Ruskou federáciou (tých sa nájde veľa) – a dotyčný musí verejne pykať. Niekto (ako napríklad Steinmeier) prizná chybu, niekto sa zahanbene obhajuje, niekto (ako napríklad bývalá kancelárka Angela Merkelová) mlčí. Pozoruhodné je, s akou pokorou sa Nemci rituálu podriaďujú. Muselo dôjsť k medzinárodnej blamáži samotnej hlavy štátu, kým zazneli z oficiálneho Nemecka prvé protesty. Inak sa Nemci veľmi nesťažujú, mnohých politikov ťaží zlé svedomie, najmä (momentálne dosť protirusky naladené médiá) považujú ukrajinské karhanie za spravodlivý trest. Nemecká elita je v tom iná ako tá francúzska: 10. apríla volila väčšina Francúzov prezidentských kandidátov, ktorí pred vojnou rôznymi formami spolupracovali s Putinom – a nikto z nich sa rituálne nekajal.


Prvým kádrovákom je bezpochybne Zelenskyj, nasleduje odjakživa nediplomatický šéf ukrajinskej diplomacie Dmytro Kuleba, ale v úlohe nemilosrdného pomstiteľa exceluje ukrajinský veľvyslanec v Berlíne Andrij Melnyk. Ten šedivý elegán je dnes – ex aequo so Zelenským a bratmi Kličkovcami, ktorí urobili svoju boxerskú kariéru v Nemecku – najznámejší Ukrajinec v Nemecku. Priam legendárne sú (vo výklade samotného veľvyslanca) udalosti 24. februára, keď Melnyka navštívili až traja kľúčoví členovia nemeckého kabinetu. Zelený vicekancelár Robert Habeck, ktorý krátko pred voľbami žiadal dodávanie zbraní Ukrajine, bol ale vlastnou stranou stopnutý, sedel skrúšene na gauči. Christine Lambrechtová, tretia v poradí úplne nekompetentných ženských ministrov obrany, si robila najmä starosti, aký dopad môže mať vojna na jej imidž. No a minister financií Christian Lindner, ako predseda liberálov a neformálne druhý vicekancelár, „so zdvorilým úsmevom“ vraj Melnyka pripravil na nevyhnutnú porážku Ukrajiny. Odpojiť Rusko od SWIFTu a dodať Ukrajine zbrane, nič z toho podľa Lindnera nemalo zmysel – lebo „zostáva vám už len niekoľko hodín“.