16. apríla, 08:05

Veľkonočný príbeh

Veľkonočný príbehRembrandt: Meditujúci filozof. Foto: wikimedia
Ľubomír Žák Profesor teológie a katolícky kňaz.

Pri tomto skutočnom príbehu sa budete chvieť. Profesor Žák píše o životných osudoch ikonopisca Gioacchina Vaccariniho a jeho syna Ciriaca, ktorý sa vďaka nemu druhýkrát narodil.

Ciriaco nekomunikoval s nikým od svojich šiestich rokov. Odkedy mu bola diagnostikovaná encefalopatia, vážne poškodenie mozgu. Nebyť Gioacchina, ktorý si ho osvojil a začal sa oň starať, zostal by v sebe uzavretý ako zapečatený „hrob“. Jedného dňa sa ale tento hrob otvoril. Pre Ciriaca to bol deň pozemského „vzkriesenia“. Dnes píše poviedky, básne a texty piesní.

Gioacchina (Joachima) som spoznal ako mladého nadaného ikonopisca a maliara fresiek. Stretli sme sa niekedy okolo roku 2000 pri Rimini. Zoznámili nás spoloční priatelia. Pamätám sa, že mi rozprával s veľkým zápalom o jeho ikonopiseckých skúsenostiach a že sme sa tejto téme venovali dosť dlho, pretože som mu kládol otázku za otázkou. V tom čase som bol totiž intenzívne vnorený do štúdia diela Pavla Florenského včítane jeho filozofických textov o ikonách Ikonostas Obrátená perspektíva, takže ma zaujímal Joachimov názor na niektoré myšlienky tohto autora.

Pamätám si, že mi hovoril o jeho prvých kontaktoch s ikonografických umením a o formácii u jedného pravoslávneho ikonopisca, ktorý mu postupne prezrádzal tajomstvá techniky a spirituality „písania ikon“ (starobylá tradícia hovorí, že ikona je „písaná“ a nie „maľovaná“). Zároveň mi však pri tomto našom stretnutí rozprával aj o skúsenostiach s maľovaním fresiek. O tom, že tento náročný spôsob nástennej maľby sa naučil vďaka jednému florentskému maliarovi, ktorý ho postupne zasväcoval do tohto dnes už len málo rozšíreného a poznaného umenia. Vďaka tomu, že ho ovládal na výbornú, a vďaka obdivuhodnému maliarskemu talentu Joachima požiadali maľovať kostoly v rôznych krajinách Európy. Tak katolícke, ako aj pravoslávne.

Dlhé roky sme sa potom nestretli. Ani sme si nepísali. Zostali mi iba spomienky a dobrý pocit z nášho rozhovoru. To sa ale zmenilo pred pár rokmi. S kolegom Eilertom Hermsom, významným evanjelickým teológom a emeritným profesorom tübingenskej univerzity, sme mali prednášku v Rimini o našej spoločnej ekumenickej práci. Po prednáške nám ponúkli, aby sme navštívili jednu komunitu bratov a sestier Malej rodiny Nanebovzatej. Tá má svoj dom neďaleko mestského štátu San Marino. Nevedel som, ako na pozvanie zareaguje môj evanjelický priateľ, avšak jeho odpoveď bola veľmi pozitívna. A tak sa šlo.

Vedel som, že ideme navštíviť rehoľnú komunitu mimoriadne obľúbenú a plnú zvláštností. Napríklad preto, lebo srdcom jej spirituality je každodenné čítanie a štúdium Svätého Písma, a to nielen v taliančine, ale aj v hebrejskom a gréckom jazyku. Ale hlavne preto, že každý brat a každá sestra sa stará o človeka, dieťa alebo dospelého, s nejakou vážnou neurologickou chorobou, najčastejšie so silným autizmom. A to tak, že ho prijme ako vlastné dieťa, s ktorým dennodenne žije, o ktoré sa stará a dáva mu pocit bezpečnosti. Keďže ide o ťažko chorých, ktorých sa rodiny väčšinou zriekli, ich prijatie komunitou sa deje cez adopciu. To znamená, že každá sestra a každý brat má naozaj svoje malé či veľké „dieťa“ a bude ho mať po celý svoj život. Preto je časté, že tieto deti volajú svojich opatrovateľov a opatrovateľky „mama“ a „otec“. Nikomu to tam nevadí, naopak. Tieto slová vyjavujú plnú pravdu o vzťahoch, na ktorých je postavený spoločný život v tejto komunite. Chcel som ju vidieť. O to viac, keď mi jeden známy pošepkal, že v nej žije aj Joachim.

Stretnutie a rozhovor s Joachimom boli vrcholným bodom toho dňa. Neočakával som to ani ja, ani môj nemecký kolega. Všetko sa začalo otázkami, ktoré nasledovali po tom, ako sme sa pozdravili: „Tak ako sa tí darí pri písaní ikon? Na akej ikone práve pracuješ? Alebo maľuješ fresky? Kde, v ktorom kostole?“

Odpoveď Joachima mi vyrazila dych: „Ikony a fresky sú mojou minulosťou. Už nemaľujem. Všetkého som sa vzdal.“

Vedel som, že Joachim bol rodený maliar a ikonopisec a že písanie ikon a maľovanie fresiek neboli len nejaké jeho hobby. Šlo o skutočné životné povolanie. Okrem toho treba podotknúť, že tieto umelecké aktivity boli u neho previazané na teoretické znalosti získané dlhým štúdiom. Joachim začal štúdiom archeológie na univerzite v talianskom Urbine. Po jeho ukončení sa šiel špecializovať na rímsku univerzitu La Sapienza, kde napísal záverečnú prácu o byzantských stĺpových hlaviciach. Súčasne študoval maľbu na Akadémii krásnych umení v Ríme.

„Prečo si všetko zanechal? Z akého dôvodu?“ spýtal som sa. „Aby som sa mohol naplno venovať práci na živej ikone, ktorou je môj syn Ciriaco,“ odpovedal rehoľník. A dodal: „Zrieknuť sa písania ikon a maľby nebolo pre mňa nič jednoduché. Naopak, veľmi to bolelo. Ale keby som nebol prestal, keby som sa nevzdal tejto milovanej aktivity, ktorá ma stála veľa času a síl, nikdy by sa nemohlo stať to, čo sa následne stalo s Ciriacom.“ 

„A čo sa vlastne stalo?“ vyhŕklo zo mňa. „Naozajstný a neuveriteľný zázrak. Ešte dnes mám z neho zimomriavky,“ odpovedal Joachim. A tak sa začalo vysvetľovanie, ktoré sa mi vrylo hlboko do srdca.

Joachim nám začal rozprávať, že v roku 1984 spoznal pätnásťročného chlapca meno Ciriaco. Jeho rodičia boli jednoduchými sardínskymi pastiermi. Keď mal iba šesť rokov, Ciriaco náhle ochorel. Encefalopatia ho kompletne zmenila a obrala o všetko, čo mal. Obrala ho o zdravie, pretože sa stala príčinou silnej náchylnosti k epileptickým záchvatom. Obrala ho o reč, pretože zo seba nedokázal vydať jedno jediné slovo, nehovoriac o súvislej vete. Obrala ho vzdelanie, pretože jeho zdravotný stav mu nedovoľoval študovať. Tým bol definitívne obratý o možnosť realizovať sa v nejakej pracovnej profesii.

Ale v prvom rade obrala Ciriaca o rodinu, pretože beznádejní rodičia ho dali do opatrovateľského ústavu, pretože nevedeli, ako sa o neho postarať. Postihnutý chlapec nedokázal chodiť, z jeho úst vychádzalo iba nezrozumiteľné mumlanie. A čo bolo najhoršie, encefalopatia mu vymazala pamäť, takže si na nič nespomínal a nedokázal nikoho rozpoznať. Ani vlastných rodičov.

Joachim bol v roku 1984 na civilnej službe práve v rehoľnej komunite, ktorá prijala postihnutého Ciriaca. Ako sa dozvedel neskôr, Ciriaco si ho hneď všimol, ale Joachim mu nevenoval pozornosť. V tom čase mal v hlave ikony, fresky a projekty s maliarskym tímom, ktorý založil a zapracoval tak dobre, že pozvania na maľbu interiéru kostolov prichádzali nielen z Talianska, ale aj z Korziky, Švajčiarska a dokonca aj z Ruska. A hoci po ukončení civilnej služby Joachim vstúpil do úzkeho duchovného kontaktu s touto komunitou, v jeho srdci bolo na prvom mieste umenie a umelecká práca. A tá ho často vzďaľovala od bratov a sestier, a tiež od Ciriaca. Nielen fyzicky kvôli pracovným výjazdom, ale tiež vnútorne.

Tak tomu bolo dlhých desať rokov, až pokiaľ sa v roku 1994 Joachim nerozhodol vstúpiť definitívne do komunity Malej rodiny Nanebovzatej, v rámci ktorej sa stal Ciriacovým adoptívnym otcom. A hlavne sa stal stavbárom. Komunita potrebovala nové priestory, a tak si Joachim musel vysúkať rukávy a pustiť sa do tvrdej manuálnej práce. O Ciriaca sa staral, býval s ním na jednej izbe, ale išlo len o štandardnú starostlivosť: umývanie, prechádzky, kŕmenie a podobne. Stavba bola prioritou.

Prvý krok k zmene spôsobila Joachimova autohavária v roku 1995. Jeho zranenie hlavy bolo tak vážne, že prežil len zázrakom. Po návrate z nemocnice nebol v stave, aby sa mohol vrátiť k predchádzajúcim manuálnym prácam vrátane maľovania. Trvalo to tri roky, než sa mu pomaly vrátili sily. V tom období mal ale konečne čas na Ciriaca. Nielenže s ním trávil celé dni, ale najmä sa začal skutočne vžívať do jeho bolestnej situácie, do jeho vnútornej opustenosti. Uvedomil si, že si úplne zvykol na stav, v akom sa postihnutý Ciriaco nachádzal, bez toho, aby sa zamyslel, či by preň mohol spraviť niečo viacej, ako len preukázať ošetrovateľskú starostlivosť o jeho každodenné potreby.

A tak sa Joachim rozhodol pracovať na znovunavrátení Ciriacovej komunikácie. Teda, aspoň sa o to chcel pokúsiť. Ciriaco mal vtedy už 26 rokov, to znamená, že plných dvadsať rokov prežil v komunikačnej izolácii. On sám sa totiž nedokázal vyjadriť ani slovom, ani perom. Z jeho úst vychádzalo iba nerozlúštiteľné mumlanie. Takže nikto nevedel, čo prežíva, aké sú jeho myšlienky, nevedel opísať, čo a kde ho bolí, ako sa cíti a tak ďalej. Lekári, odborníci na postencefalopatické stavy jeho prípad definitívne uzavreli. Viac sa podľa nich nedalo pre Ciriaca spraviť a ani od neho očakávať. Jeho osobnosť mala byť až do smrti uzavretá do svojho postihnutého tela a mozgu, ako živý hrob.

Skôr než sa Ciriaco dostal do Malej rodiny Nanebovzatej, kde bol adoptovaný Joachimom, prešiel viacerými terapeutickými komunitami. Všetky potvrdili pravdivosť verdiktu lekárov. Joachim mal zrazu túžbu vzoprieť sa tejto strašnej prognóze a pomôcť Ciriacovi, aby našiel cestu k slovu. A tak s ním dennodenne pracoval so snahou navrátiť mu reč. Išlo o klasickú logopedickú metódu. Používal rôzne návody, príručky a rady. Každodenné logopedické cvičenia boli viditeľne náročné pre oboch, ale hlavne pre Ciriaca, pretože poškodenie mozgu mu vytváralo permanentný stav nervového rozrušenia, pre ktoré nedokázal v kľude sedieť alebo stáť ani minútu na jednom mieste. Táto krížová cesta trvala desať rokov. Ale Joachim sa nevzdával. Jeho túžba po tom, aby Ciriaco prehovoril, a tak sa vrátil do života, ho už neopúšťala.

V roku 2005 sa stalo niečo výnimočné. Joachim sa dozvedel o tom, že niektorí terapeuti začali používať pri komunikácii s ťažko autistickými deťmi počítač. Ciriaco nebol postihnutý autizmom, ale čo ak by táto metóda zabrala aj u neho? Nedokázal by sa nehovoriaci Ciriaco vyjadriť písomne? Nie že by to už Joachim predtým neskúšal klasickou cestou, vtláčajúc do kŕčom uzavretej ruky syna pero alebo ceruzku. Skončilo sa to ale vždy rovnako: nekontrolovateľná ruka ich rozbila v priebehu niekoľkých sekúnd. Mohla by to počítačová klávesnica zmeniť?

Prvé pokusy skončili fiaskom. Keď sa Ciriaco snažil stlačiť nejaké písmeno, nedokázal to spraviť jedným prstom. Na klávesnicu dopadla iba ruka kŕčom stiahnutá do päste. Výsledok? Rozbité klávesnice. Jedna za druhou. A veľa ich nebolo, pretože Joachimova komunita je chudobná. Bolo to veľké sklamanie. Zdalo sa, že niet pomoci.

Jeden deň boli zase pred počítačom. Pred nimi bola položená posledná použiteľná klávesnica. Joachim ako zvyčajne chcel skúsiť, či Ciriaco dokáže odpovedať na jeho otázky slovami „áno“ alebo „nie“. Predtým mu pochopiteľne vysvetľoval písmená abecedy, ale nikdy nemal možnosť overiť si, či si Ciriaco dokázal zapamätať jeho výklad a či by vedel niečo napísať. V ten deň položil Joachim jednu ruku na plece rozrušeného syna a druhou rukou sa jemne dotýkal roztraseného predlaktia, ktoré sa blížilo ku klávesnici. Túžil, aby Ciriaco cítil jeho blízkosť a otcovskú lásku a aby sa tak upokojil. A stalo sa niečo neočakávané, za čo sa Joachim dennodenne modlil: Ciriaco prehovoril. Stlačil správne písmenká, jedným roztraseným prstom. Komunikácia bola znenazdajky naviazaná, 21 rokov po ich prvom stretnutí.

(viac…)

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.