Meditácia o posolstve Veľkonočného trojdnia

Svätyňa Veľkonočného trojdnia je zahalená do tmy a do ticha, aké nezažiješ nikde inde. Je to zážitok hlboko upokojujúci a uzdravujúci. Píše katolícky teológ Mons. Ľubomír Žák.

Svätý týždeň je ako posvätný vrch, ku ktorému sa približuješ postupne, krok za krokom, dlhých štyridsať dní. Cesta k nemu je akoby dlhou spoločnou púťou do mimoriadne vzácnej a už oddávna vyhľadávanej svätyne.

Okolo teba kráčajú mnohí ďalší, rýchlejší aj pomalší, mladší aj starší. Nechýba dialóg, vidieť podané ruky a počuť pozdravy, ale mnohým vyhovuje skôr ticho, koncentrácia, introspekcia a osobná meditácia vo svetle Slova. A taktiež v niektorých momentoch spoločná modlitba. Tá určite.

Je o čom premýšľať, je dosť toho, v tebe a z teba, čo treba zanechať cestou ako zbytočnú ťarchu. Sú spomienky, ktoré potrebujú byť očistené, viny, čo potrebujú byť odpustené. Sú bolesti srdca, ktoré sa potrebujú uzdraviť, rany na duši, ktoré sa musia zaceliť. Sú vnútorné postoje, ktoré potrebujú byť opätovne zvážené, názory, ktoré musia byť prehodnotené a prečistené. Sú vnútorné pocity, ktoré by mali dozrieť, iné by mali byť čo najskôr odtrhnuté a odhodené ako hnilé ovocie. To všetko počas putovania na vrch.

Zatiaľ čo ty a všetci ostatní ste v tomto vnútornom pohybe, okolo teba sa dennodenne odohrávajú mnohé udalosti, malé a veľké, ďaleké a blízke. Vidíš vychádzať slnko a s ním prilietať správy, dobré, výborné, ale aj zlé, dokonca tragické, naháňajúce strach. Ideš dopredu, ale každodennému zhonu okolo teba, niekedy príliš hektickému a únavnému, sa nemôžeš vyhnúť. Ten nekončí ani západom slnka. Naopak, tma zosilňuje jeho rušiace zvuky. A z prilietajúcich večerných správ robí letiacich poslov s čiernymi krídlami. Ideš aj tak dopredu a snažíš sa uchrániť v sebe koncentráciu na to, čo je podstatné. Robíš všetko preto, aby si nestratil kontakt s vnútorným Hlasom. A spoločenstvo s ostatnými.

A konečne si pod vrchom a stúpaš hore. Trvá to iba pár dní a svätyňa ťa už prichyľuje do svojho náručia. Spolu s ostatnými. Je zvláštnou, neobyčajnou, pretože tajuplne sa v nej prelínajú časy a miesta. Keď si vo vnútri, akoby zázrakom ožíva minulosť a jej objatie s budúcnosťou zakusuješ ako tvoju skutočnú prítomnosť. To, čo sa v nej odohráva trvá tri plus jeden deň.

V centre diania je živé Slovo, ktoré sa stalo telom. V obsahoch a tóne jeho hlasu je kľúč k lepšiemu pochopeniu Hlasu, ozývajúcemu sa v tvojom vnútri. Bez tohto kľúča nie je jednoduchým ho interpretovať, pretože ľudské vnútro je od istého pradávneho momentu zranené, stlmené, inklinuje k načúvaniu iných vonkajších zvukov, ktoré ho vzďaľujú od seba samého a od Hlasu. Tieto závažné skutočnosti boli vyjavené až živým Slovom, aby ľudia poznali pravdu o stave ich bytia a hlavnej príčine ich mnohých problémov.

Prvé dianie sa odohráva vo štvrtok (Zelený štvrtok). V centre svätyne je postavený stôl, symbol všetkých dávnych a súčasných snov hlbokého spoločenstva medzi ľuďmi, medzi mužom a ženou, rodičmi a deťmi, súrodencami, priateľmi, členmi rodiny, národa, ľudstva. Môcť byť posadeným za týmto stolom rodinného, bratského a priateľ­ského spolužitia bolo, je a bude túžbou každého. Je totiž vpísaná hlboko do srdca všetkých ľudí. Ak je nezrealizovaná, je príčinou vnútorného žiaľu. Vo svätyni je za stolom živé Slovo, ktoré povoláva všetkých zaujať miesto. Tí menší – podľa mierky používanej mimo svätyne – sedia tak, že sú o kúsok vyzdvihnutí, tí väčší sedia o niečo nižšie, takže ich rozdielnosť nie je prekážkou vytvorenia celkovej harmónie.

Keď živé Slovo začína hovoriť, prebúdza v srdciach všetkých prítomných nostalgiu po ideálnych, krásnych vzťahoch. Ľudia ich zvyknú opisovať slovami „teplo domova“, „rodinné hniezdo“, „priateľstvo na život a na smrť“ a inými podobnými. Živé Slovo o nich hovorí ako o niečom podstatnom, čo je možno nájsť v „dome jeho Otca“, v „Božom kráľovstve“. Tým zdôrazňuje, vďaka komu je možné žiť jeden pri druhom v plnom súlade a vzájomnom rešpekte. Vďaka Otcovi, Abbà. Pričom kladie dôraz na spôsob a intenzitu ideálneho vzťahu. Tá spočíva v žití vzájomnej lásky.

Keď jeden deň vstúpil do tejto svätyne Pavol z Tarsu, mal okamžite pred očami nevyčerpateľnú pestrosť toho, čo znamená milovať sa navzájom. Vo svojich listoch to vyjadril pozvaním vzájomne sa uctievať, prijímať, napomínať, znášať, čakať, utešovať, povzbudzovať, starať sa jeden o druhého, niesť si vzájomne bremená, byť láskaví a milosrdní jeden k druhému, vzájomne si odpúšťať, žiť vo vzájomnom pokoji, modliť sa jeden za druhého.

Aby nezostalo iba pri reči, živé Slovo berie do rúk nádobu s vodou a umýva nohy všetkým prítomným. Keď Origenes, jeden z dávnych návštevníkov svätyne, videl toto gesto, napísal: Božie tajomstvá je možno uskutočňovať iba umývaním nôh druhému človeku. Ale živé Slovo ide ďalej: berie do rúk chlieb. Ten sa stáva Ním a Slovo sa stáva chlebom, aby sa rozdalo do rúk prítomných priateľov. Z lásky. Všetci jedia a zjednotenie medzi nimi a živým Slovom Boha Otca kulminuje. Slovo sa za nich modlí, aby nezabudli, aby si uchovali v pamäti tieto momenty a ich významy. V nich je podstata ich viery a identity „priateľov Slova“. Inej podstaty niet.

Tým končí prvý deň a prvý akt Veľkonočného trojdnia.

Druhé dianie je na rade v piatok (Veľký piatok). Uprostred svätyne sa objavia tri drevené stĺpy. Len čo k nim budú privlečení odsúdenci, bude na nich upevnená priečna klada. Jeden z odsúdených na smrť je živé Slovo Otca. V jeho deportácii sú symbolicky obsiahnuté všetky minulé, prítomné a budúce dejinné krížové cesty jednotlivcov, skupín, etník, národov, naplánované a zrealizované perverzným srdcom tlčúcim rytmom diabolského pohľadu na svet, na druhého človeka. V jeho ukrižovaní a smrteľných bolestiach sú tajuplne prítomné všetky ublíženia, bolesti a usmrtenia človeka človekom. Ale zjavuje sa v ňom aj niečo iné, veľmi dôležité.

Na kríži sa vyjavuje absolútna vernosť živého Slova svojmu poslaniu: aj v hrozných bolestiach je a zostáva milujúcim Slovom, ktoré umožňuje návrat kajúceho odsúdenca do priateľstva s Otcom. A nielen to. Vyjavuje hlavne svoju vlastnú vernosť Otcovi, a to aj v tom najkritickejšom momente agónie. Pretože naozaj sa už zdalo, že tma pochybovania zahalila aj jeho srdce, totiž že sám Ukrižovaný prestal veriť svojim vlastným slovám: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, vtedy spoznáte, že Ja som a že nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec. A ten, čo ma poslal, je so mnou. Nenechal ma samého, pretože ja robím vždy to, čo sa jemu páči.“ (Jn 8,28-29) Veď čo iné si možno myslieť pri srdcervúcom vyčítavom výkriku, symbolu všetkých minulých, prítomných a budúcich výkrikov trpiacich a agonizujúcich mužov, žien a detí: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,47; Mk 15,34)

A predsa bola posledná skúška prekonaná. Umierajúce Slovo v nej zostalo byť Slovom Otca, a napriek vonkajšej a vnútornej tme zostalo nasmerované k tomu, ktorý ho vyslovil a vyslal medzi ľudí. Ba ešte viac. Napriek strašnému pocitu samoty, opustenosti, ukrižované Slovo nechcelo pretrhnúť bytostný dialóg lásky s Otcom. Nechcelo sa nepodeliť s tým posledným, čo mu zostalo. Preto Ukrižovaný zvolal: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23,46)

Pri pozorovaní takto prežitého umierania, rímsky stotník vyhlásil: „Naozaj, tento človek bol Boží Syn!“ (Mk 15,39) Milujúci Syn milujúceho Otca.

Tretie dianie (Biela sobota) začína hneď po skončení druhého aktu. Svätyňa je zahalená do úplného ticha. Telo usmrteného Slova bolo sňaté z kríža a vložené do hrobu. Nehybne leží za ťažkým kameňom. Pery vteleného Slova sa už nehýbu.

Táto scéna zobrazuje to, čo sa skutočne stalo za bránami Jeruzalema. Ale hrob s telom Ukrižovaného je zároveň symbolom všetkých hrobov a miest „posledného odpočinku“ na zemi, v hlbinách mora či kozmického priestoru. V prvom rade je symbolom hrobov a miest všetkých tých, ktorých život bol ukončený násilne druhým človekom. Je symbolom ich predčasného zamĺknutia a zároveň prázdna a smútku, ktoré sa objavili všade tam, kde títo ľudia žili, boli milovaní a mohli milovať. Zároveň je symbolom každej smrti, každého ľudského hrobu a tým každého bolestného ticha, ktoré sa rozhostí hlavne tam, kde zomrela milovaná bytosť. Jej hlas, ako aj hlas jej každodenných skutkov, pohladení a objatí zmĺkol. Toto ticho preniká dušu ako meč.

Avšak v prípade ukrižovaného Slova je ticho uzavretého hrobu iba jednou časťou pravdy. Pretože zatiaľ čo umučené telo Slova je skryté v hĺbke hrobnej skaly, Slovo pokračuje vo svojej misii, avšak v inom časopriestore. Biblická a kresťanská tradícia ho volá inferi, predpeklie, miesto zosnulých. Aj ono je miestom ľudskej existencie či stavom ľudského bytia. Tento časopriestor je časťou stvoreného sveta a života. Je jednou z jeho transcendentných dimenzií. Veď svet a samotný ľudský život je oveľa komplexnejší a tajuplnejší, než ako sa to človeku bežne javí.

Zostúpiac do miesta či stavu bytia nazývaného inferi Slovo pokračuje v hlásaní Evanjelia. Pokračuje v poslaní ohlasovať Boha ako Otca každému bytiu včítane ľudí, ktorí žili a zomreli pred jeho vtelením. Slovo hovorí o Otcovi ako o osobnom „Princípe“ univerzálneho a kozmického spoločenstva, ako o „Tkáčovi“ nekonečnej svetelnej siete, ktorú tvoria dynamicky prepojené ľudské bytosti stvorené v Duchu jednoty medzi Otcom a Synom a povolané mať na nej účasť.

Keď stojíš či kľačíš zahalený hrobovým tichom svätyne, môžeš vnímať, že večné Slovo Otca plní toto isté poslanie v „predpeklí“ každého jedného života, v každej historickej situácii, aj tej najdramatickejšej a najdesivejšej. Sú to vzácne momenty pobytu vo veľkonočnej svätyni. Pretože učia, že existuje dimenzia reči Slova Otca, ktorá sa skrýva pod závojom „vonkajšieho ticha“. Táto reč je skutočná a účinná ako každá iná reč živého Slova. Po jednej z návštev tejto svätyne Joseph Ratzinger napísal, že svojím zostúpením do inferi, láskavé Slovo Otca sa zároveň sprítomňuje v každej budúcej smrti, teda v agónii, umieraní a smrti každého jedného človeka. Nikto nebude v tej chvíli sám, bez lásky Otca. Ak to sám zomierajúci neodmietne.

Svätyňa Veľkonočného trojdnia je zahalená do tmy a do ticha, aké nezažiješ nikde inde. Je to zážitok hlboko upokojujúci a uzdravujúci.

Vo viere vieš, že s pribúdajúcimi hodinami sa bude rozpaľovať zore a v rannom prenikavom svetle sa vo svätyni ukáže živé Slovo. Ten, čo zomrel bude opäť medzi svojimi. Priatelia živého Slova nebudú nikdy sklamaní, lebo Boh Otec vždy verne opätuje lásku a dôveru Syna. Jeho láska je večná, vzájomná a životodarná.

Avšak toto všetko sa vyjaví až na štvrtý deň. Nás, čo sme doputovali do svätyne, čaká najprv prežiť tajomstvá Veľkonočného trojdnia. S novou intenzitou. A v spoločenstve s bratmi a sestrami celého sveta.