Konzervatívna (auto)cenzúra dnešnej doby

Šéfredaktor denníka Postoj Martin Hanus obvinil autorov Štandardu z relativizmu v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Myslím si, že sa dopúšťa viacerých faulov.

Hanus si vo svojom komentári Relativisti dnešnej doby všíma, že mnohí Slováci pri vojne na Ukrajine inklinujú k orbánovskej neutralite. Podľa Hanusa sa tak deje nie pre protiukrajinský, ale pre proruský sentiment. „Táto slovenská rozdvojenosť zasiahla aj konzervatívne prostredie, v ktorom okrem jasného postoja proti Putinovmu zločinu možno posledné týždne pozorovať aj akýsi nový relativizmus,“ píše.

Tento relativizmus sa vraj prejavuje pestovaním propagandy, ktorá nie je ani tak prokremeľská, ako protizápadná, ale jej výsledkom je umenšovanie ruskej viny, zveličovanie ukrajinských prehreškov a ľahostajnosť voči utrpeniu desiatok miliónov Ukrajincov. Hanus túto údajnú prax niektorých slovenských konzervatívcov považuje za morálne zlyhanie.

Šéfredaktor Postoja pritom priamo odkazuje na dva články Štandardu. Menovite na článok Vladimíra Palka Zelenskyj by si nemal znepriateliť európskych politikov a komentár českého autora Daniela Kaisera Na Ukrajine vieme, že nevieme.

Rozoberme si ich jeden po druhom. A pripomeňme aj to, čo Martin Hanus vedome opomína.

Zvláštna protiukrajinská propaganda

Aby bolo niečo propagandou, malo by to narábať so skresľovaním a dezinterpretáciou faktov. Ničoho takého sa však Palko vo svojom texte nedopúšťa. Veru, zvláštna je Palkova „protiukrajinská propaganda“, keď konštatuje, že Zelenskyj by si zaslúžil cenu za odvahu.

Palko si však dovolil argumentovať, že Zelenského ostrá kritika odmietavého prístupu Berlína a Paríža k ambíciám Kyjeva na vstup do NATO nie je na mieste. Napríklad aj pre vtedajšiu verejnú mienku samotných Ukrajincov. Hanus svojím rozhorčením pritom potvrdzuje Palkovo tvrdenie, že súvislosť medzi potenciálnym členstvom Ukrajiny v NATO a ruskou inváziou na Ukrajinu sa pomaly stáva na Slovensku tabu. Ako Palko sám píše: „Je to trochu absurdné vzhľadom na to, že na mierových rokovaniach, ktoré sa medzi Ruskom a Ukrajinou už mesiac vedú, je zrejmé, že nevyhnutnou podmienkou pre ukončenie vojny zo strany Ruska je splnenie požiadavky neutrality Ukrajiny, čo znamená, že sa členom NATO nestane.“

Palko po napadnutí Ukrajiny vojnu odsúdil, nazval ju katastrofou a jasne vyjadril solidaritu Ukrajincom. „Vedel som, že to bude zlé, ale toto je ešte horšie,“ napísal. Trápi ho závažnejšia otázka: „Diskusiám o tom, čo sa dalo už pred rokmi predvídať a o geopolitických súvislostiach tragickej vojny, sa nebude dať vyhnúť.“ Takto relativizácia veru nevyzerá.

Naozaj groteska?

Závažný je aj druhý bod kritiky, mierený na názor Daniela Kaisera, ktorý Hanus označil za relativizmus s groteskne cynickou podobou. Ide o text publikovaný krátko po prvých obrázkoch z Buče, kde Kaiser na základe skúseností s dezinformáciami z minulých vojen vystríhal pred unáhlenými závermi. Na Ukrajine vieme, že nevieme, napísal.

Najskôr jedna podstatná poznámka. O vraždení v Buči sme, samozrejme, informovali hneď, ako sa na to prišlo, v redakčnej línii sme masaker odsúdili – Juraj Hajko opísal vraždenie v Buči ako peklo, niektoré nejasnosti mu pripomínali Katyň (text vyšiel pred Kaiserom) a spomínaný Vladimír Palko ju nazval „odsúdeniahodným masakrom“. Okrem redakčných textov sme uverejnili aj spomínaný text Daniela Kaisera. Prečo?

Treba to vnímať v kontexte. V ten istý deň už hovoril ukrajinský prezident v Buči o genocíde, Pentagon zachovával istú opatrnosť a dôveru voči ukrajinským tvrdeniam. S odstupom čase vieme o Buči ešte viac, napríklad denník Wall Street Journal zmapoval vývoj situácie v tomto satelitnom mestečku, kde dochádzalo k hanebnému vraždeniu civilistov, ale aj ich podivného triedenia podľa toho, či sa zapojili do vojny, alebo nie. Jeden ruský vojak kruto vraždil, iný Ukrajincom pomohol ukryť sa, aby sa nehanbil pred vlastným dedom, ktorý z Ukrajiny pochádza.

Kaiser si vtedy položil otázku, či sú Rusi až takí idioti, aby sa definitívne znemožnili. Odpoveď môže byť jednoduché áno, čo Kaiser sám pripúšťa, keďže racionalita sa v ruskom velení poslednú dobu veľmi nenosí. Rusi očividne uverili vlastnej propagande, že na Ukrajine budú vítaní kvetmi ako osloboditelia. A to napriek varovným analýzam od vplyvných ruských odborníkov, ktorí vojenskú katastrofu ťaženia Ruska na Ukrajine v podstate do bodky predpovedali.

Podstatou Kaiserovej poznámky nie je relativizmus, ale snaha o rozlišovanie aj v ťažkej hodine. Vieme, že ruská armáda len relatívne nedávno ukázala, že je schopná civilistov masakrovať, aj keď to možno nemala v popise práce. Napríklad v Čečensku disciplína vojakov veľmi závisela od konkrétnych veliteľov. Inak viedli vojnu muži generála Kazanceva, kde k excesom takmer nedochádzalo a inak, oveľa horšie, sa správali vojaci generála Šamanova. Od zverejnenia Kaiserovho komentára sa pritom objavujú ďalšie a ďalšie dôkazy o tom, že za vraždením v Buči ruská armáda naozaj stojí. Napríklad od nemeckej spravodajskej služby, ktorá zachytila, ako sa o vraždení civilistov rozprávajú ruskí vojaci, pribudli aj ďalšie svedectvá a videá. Ale aj Gordon Brown, ktorý po Buči volá po vytvorení medzinárodného tribunálu na odsúdenie Putina, si nie je istý definitívnou právnou klasifikáciou toho, čo sa tam stalo. Bol to vojnový zločin, ale ak to chceme nazvať zločinom proti ľudskosti či aktom genocídy, je potrebné to zdokumentovať.

Kaiser zabíjanie civilistov v Buči nespochybňoval. Len si dovolil napísať, že nie je dôvod automaticky veriť všetkým tvrdeniam ukrajinskej strany, keďže sa už párkrát tvrdenia ukrajinskej strany ukázali ako nepravdivé. Napríklad keď sme sa dozvedeli, že obrancovia Hadieho ostrova nezahynuli, ale sú v ruskom zajatí, alebo keď sa opakovane mylne informovalo o zapojení sa bieloruskej armády do vojny, či keď sa šírilo video s nepravdivým tvrdením o zničení civilného auta ruským tankom, alebo keď Kyjev vyhlásil, že Poľsko umožní ukrajinským stíhačkám lietať z poľských letísk.

Iné morálne zlyhanie

Oba príklady údajného relativizmu, na ktoré Hanus ukázal prstom, pochádzajú zo Štandardu. Nespomína články iných médií ani výroky politikov či iných osobností mimo nášho denníka, neodlišuje redakčnú líniu od hosťujúceho názoru. Keď už ale hovoríme o propagande, tá sa robí cez spomínané skreslenie a zveličenie faktov. Napríklad tým spôsobom, keď po komentári šéfredaktora Postoja čitateľ získa dojem, že cieľom Štandardu je presadzovanie akýchsi Kremľu pomáhajúcich protizápadných naratívov.

Štandard sa však v atmosfére čoraz väčšej cenzúry a mobilizácie pod vojnovou vlajkou snaží na rozdiel od iných médií dávať priestor širšiemu spektru názorov pod podmienkou, že neobhajujú vojenskú agresiu a sú založené na overených faktoch alebo odôvodnenej skepse. Štandard dôkladne informuje o vojnových zločinoch a dezinformáciách na Ukrajine. Ako prví na Slovensku sme poukázali aj na niektoré články v ruských štátnych médiách, ktoré presadzujú desivý imperializmus na oživovanie kultu ZSSR a podobne. Nebráni nám to však zverejniť kritický článok k iniciatívam o nomináciu Zelenského na Nobelovu cenu mieru, zatiaľ čo sa ukrajinský prezident snaží presadiť bezletovú zónu, ktorá by zrejme viedla k nukleárnemu armagedonu. Takéto články nebudeme cenzurovať, ani ich po zverejnení krátiť bez vedomia autora. To by sme považovali za skutočné morálne zlyhanie, pán Hanus.