Rozruch okolo Twitteru

Trvalkou verejnej debaty v západnom svete je regulácia prejavu na sociálnych sieťach, kde sa veľká časť tejto verejnej debaty odohráva. Podľa niektorých sa tým fakticky sprivatizovala, spoločnosť odovzdala kontrolu nad verejnou výmenou názorov niekoľkým mocným firmám. Existujú dôvody necítiť k nim veľkú dôveru.

Časť používateľov ich podozrieva, že majú vlastnú politickú agendu, že svoje regulačné právomoci neuplatňujú rovnomerne. Postihujú predovšetkým hlasy či krajnosti skôr konzervatívne a vyzdvihujú tie pokrokárske, domáhajú sa preto nejakej regulácie regulujúcich, zákonného zabezpečenia práva hovoriť si na sieťach, čo chcú. Legislatívne je to, samozrejme, sporná vec, sociálne siete prevádzkujú nadnárodné firmy, ťažko trebárs podľa zákonov niektorého štátu postihovať niekoho, kto napríklad z Indie niečo zmazal.

Je ale pravda, že spôsob regulácie prejavu na sociálnych sieťach je značne netransparentný, možnosti odvolania proti reštrikcii malé a komplikované, časté sú zásahy vyplývajúce z nepochopenia veci na strane regulátora. Súčasný stav hnevá takmer všetkých. Ten tábor nespokojných je ale ostro rozdelený – na jednej strane sú tí, podľa ktorých by sa siete nemali regulovať prakticky vôbec, podľa druhých by sa mali regulovať lepšie a zároveň oveľa viac.

Malá, ale významná firma

Twitter medzi technologickými firmami nie je vyslovene gigantická spoločnosť, je ale celkom významná. Veľmi aktívni sú na nej príslušníci elít aj „elít“, dôležitá je tiež pre mediálny svet.

V predchádzajúcich mesiacoch upútal pozornosť aj nejakými regulačnými zásahmi, napríklad pozastavením účtu bývalého amerického prezidenta Trumpa, alebo keď znemožnil zdieľať článok o obsahu strateného notebooku Huntera Bidena, o ktorom sa neskôr ukázalo, že nebol dezinformáciou. Vtedajší šéf Twitteru Jack Dorsey neskôr oba kroky svojej firmy označil za chybné a z jeho vyjadrenia bolo vôbec poznať, že stojí na strane menšej regulácie.

Nedávno ale odstúpil a komentátori usudzovali, že na Twitteri zavládnu tuhšie pomery. V uplynulom týždni však kúpil necelých desať percent spoločnosti známy miliardár Elon Musk, postava známa, vo všeličom určite rozporná. Stal sa tak najvýznamnejším akcionárom Twitteru. Musk sa vo vzťahu k slobode prejavu označuje za „absolutistu“ (v zmysle, že by mala byť absolútna), v predchádzajúcom období Twitter za prílišnú reguláciu kritizoval.

Ekonomika TechnológieElon Musk kritizuje cenzúru na internete, teraz kúpil 9 percent akcií Twitteru

Komu zavrieť ústa

Nie je jasné, či sa spôsob vedenia sociálnej siete bude pokúšať nejako meniť či ju pretvárať k obrazu svojmu. Už samotný jeho príchod ale v niektorých publicistoch vzbudil obavy, označujú situáciu za nebezpečnú. Oligarcha bude určovať podobu slobody prejavu, ozýva sa napríklad aj od ľudí, ktorí predtým hájili reguláciu na sociálnych sieťach s tým, že súkromné firmy si „na svojom“ predsa môžu robiť, čo chcú.

Pokiaľ tento oligarcha bude slobodu prejavu formovať tým, že ju bude brániť, nevidel by som v tom žiadny problém. Tie nádeje, ktoré mnoho ľudí predovšetkým z pokrokárskeho tábora upína k regulácii prejavu, ľudskej reči, sú celkom zvláštne. Ako keby sa tým vyjadrovala neochvejná viera v to, že nadekrétovaním správneho vyjadrovania o tom či onom a dôsledným mlčaním o inom dôjde k zmene postojov v spoločnosti.

Skúsenosť posledných rokov ale ukazuje oveľa zložitejší obraz, v ktorom tlak na reguláciu vytvára protitlak – a tie vytlačované názory a postoje sa do verejného priestoru vracajú inokedy a možno aj s väčšou intenzitou. Iste, na sociálnych sieťach by mali existovať nejaké jednoduché a ľahko pochopiteľné pravidlá – priame výzvy k násiliu sa tolerovať nedajú, má význam zasahovať aj proti rôznym falošným účtom a „botom“. Vkladať nádej v to, že sa raz podarí zavrieť ústa všetkým, ktorí by tvrdili to či ono, je ale predovšetkým výraz nedostatku predstavivosti človeka, ktorého nenapadne, že by sa raz mohol dostať do situácie, keď niekto bude zatvárať ústa jemu.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.