Tri ruské vojny, ktoré sú pre Putina historickým varovaním

Overview-Nicholas-II-reign Cár Mikuláš II. so svojou rodinou. Foto: britannica.com

Jedným z kľúčových faktorov vypuknutia vojny na Ukrajine je práve Putinova posadnutosť históriou. Ak však ruský prezident pozná moderné dejiny svojho národa naozaj dobre, v tejto fáze by ho jeho „vzdelanie“ malo skôr varovať. Putin sa chcel do dejín zapísať ako dobyvateľ Peter Veľký, no momentálne mu skôr hrozí, že dopadne ako zosadený a neskôr zavraždený cár Mikuláš II.

Pravidelne sa opakujúci ruský reflex dosiahnuť svoje územné a politické ciele rýchlou a relatívne obmedzenou inváziou do susedných krajín sa za posledných sto rokov často mení zo sebavedomej arogancie vopred jasného víťaza na nečakané prekliatie porazeného.

Presvedčiť sa o tom mohli Rusi v novodobých dejinách už najmenej trikrát, keď ich pôvodné vojenské plány stroskotali na oduševnenej protiofenzíve odhodlaného brániaceho sa súpera, ktorá „rýchlu“ inváziu napokon premenila na dlhodobý, úmorný a zničujúci konflikt s vážnymi politickými dôsledkami pre aktuálne panujúci režim v Rusku.

Takúto historickú skúsenosť majú Rusi z vojny s Japonskom, ktorá stála na začiatku konca cárskeho režimu, následne v zimnej vojne vo Fínsku na prelome rokov 1939 – 1940 a napokon aj na sklonku sovietskej éry v Afganistane.

Poučenie z týchto vojen pre dnešok nemôže znieť pre ruského vládcu ktovieako príjemne: história ukazuje, že potom, ako Rusom po 24. februári nevyšla rýchla a obmedzená invázia, pre Putina by bolo v jeho vlastnom záujme čo najrýchlejšie vycúvať s čo najmenšími stratami.

Japonsko a koniec cára

Prehnané podcenenie súpera zo strany Ruska, aké dnes vidíme na Ukrajine, sa dá prirovnať azda len k situácii z roku 1904, keď cárske Rusko v snahe posilniť svoju dominanciu v severovýchodnej Ázii a Kórei napadlo Japonsko. Vtedajšia sebadôvera cára Mikuláša II. a presvedčenie, že maličkého súpera zhltnú ako medveď malinu, pripomína súčasné iluzórne uvažovanie Vladimira Putina.

Rusi proti papierovo slabým Japoncom doplatili na svoju staromódnu vojenskú techniku, kým súper svoju armádu dlhodobo modernizoval podľa novodobých štandardov. Japonci boli zároveň podstatne lepšie organizovaní. Z krátkeho konfliktu, ktorý mal veľmi rýchlo zlikvidovať malého súpera, sa stal zničujúci konflikt s vážnymi chybami, ktoré pozorujeme na ruskom ťažení aj dnes – slabá koordinácia jednotlivých zložiek armády, mizerné zásobovanie a zbabraná logistika na vzdialenom území od európskeho ruského územia.

Po sérii deštruktívnych porážok vojna vyvrcholila pre Rusov deštruktívnou námornou bitkou, v ktorej prišli o celú flotilu a 5-tisíc námorníkov. Katastrofálna prehra prispela nemalou mierou k následným revolúciám, ktoré sa síce ešte bezprostredne podarilo schladiť a poraziť, no na ich konci a pod vplyvom ďalšej prehranej vojny na západnom fronte prišiel napokon aj pád cárizmu. Po boľševickej revolúcii v roku 1917 bol cár Mikuláš aj s celou rodinou popravený.

Fínsko a zimná vojna

Po ďalšiu skúsenosť s mnohými podobnými črtami, ako dnes vidíme na Ukrajine, môžeme zájsť do roku 1939.

Ruský komunistický vládca Josif Stalin v tejto fáze stále ešte naivne verí, že zo strany Nemecka po dohode s Hitlerom nič nehrozí, a tak sa môže orientovať na znovuzískanie kedysi ruského územia vo Fínsku. Uvoľnené ruky smerom na európsky Západ mu umožnilo poslať vyše dvadsať tankových divízií s cieľom za tri dni prevalcovať rádovo niekoľko desiatok násobne menšieho suseda.

Krok k opätovnému obnoveniu ruského impéria smerom na sever sa však zadrhol rovnako nečakane ako dnes na Ukrajine. Vojenská prevaha útočiacich Rusov bola zdrvujúca, a to dokonca v násobne väčšom pomere – Fínska populácia je menej ako desatinná oproti Ukrajine.

Fíni boli do roku 1917 súčasťou obrovskej ruskej ríše, no po októbrovej revolúcii využili situáciu a vyhlásili nezávislý štát. Boľševici ho uznali, napokon, v tom čase mali úplne iné starosti. Lenže tajná doložka paktu Molotov – Ribbentrop pred druhou svetovou vojnou pririekla Fínsko do sovietskej sféry vplyvu a Rusi sa začali realizovať. Od Fínov žiadali odovzdanie Karelskej šije v relatívnej blízkosti Petrohradu, niekoľko ostrovov vo Fínskom zálive a prenájom námornej základne na polostrove Hakon pri Helsinkách. Fíni požiadavkám nevyhoveli.

Sovieti, podobne ako dnes na Ukrajine, inváziu iniciačne naštartovali vlastnou účelovou propagandou – ostreľovaním vlastných pozícií na pohraničí, z ktorého obvinili Fínov. Nasledovalo ultimátum, prerušenie diplomatických vzťahov, invázia a pochod na Helsinki. Rusi mali prevahu tri ku jednej v živej sile, no ich letecká a tanková prevaha bola tridsať- až päťdesiatnásobná.

Fínske pohyblivé jednotky na lyžiach. Foto: defencenews.sk

Takisto ako dnes na Ukrajine, Rusi fatálne podcenili patriotickú morálku protivníka a jeho schopnosť originálnej obrany vo vlastnom a dobre známom teréne. Stalin, podobne ako dnes Putin, rátal s tým, že Fíni sa ohromnej prevahy zľaknú a cúvnu pred jeho požiadavkami. Stal sa však opak. Neprimerané ruské nároky zjednotili fínsky ľud, Rusi nečakane čelili celonárodnému vzopätiu odhodlanému brániť každú piaď domoviny.

Podobne ako o 80 rokov neskôr na Ukrajine, ani v tomto prípade takmer nič nešlo podľa predstáv politického velenia v Moskve. Slabo vyzbrojená fínska armáda sa pod masívnym sovietskym náporom nerozsypala, plánovaná trojdňová invázia do hlavného mesta bola rýchlo pasé. Rusi museli narýchlo meniť svoje plány a v náročnom teréne sa ocitli v ťažkom konflikte, s ktorým vôbec nerátali.

Aj v tomto prípade sa ukázalo, že ruská armáda po zlyhaní plánu A nemá dotiahnutý žiadny seriózny plán B. Dnes vidíme, že po zlyhaní Putinovho „trojdňového“ plánu dobiť Kyjev a rozprášiť zvyšky domobrany Rusi zrejme pôvodne nerátali s natiahnutím zásobovacích línií. Ani v zime 1939/40 neboli Rusi pripravení na rozsiahly dlhotrvajúci konflikt. Sovietski vojaci neboli len vyhladovaní, ale v drsných fínskych podmienkach doslova mrzli. 

Ruské velenie ochromené stalinskými čistkami, v ktorých o miesto prišiel každý schopný ruský generál, ktorého popularitu či neposlušnosť by Stalin mohol potenciálne považovať osobne za rizikovú, nedokázalo reagovať na vyvíjajúcu sa situáciu. Zlyhávala logistika, príprava aj schopnosť pohybu v neznámom teréne (lyže). Naopak, Fíni svojimi zdatnými ozbrojenými lyžiarmi dokázali efektívne likvidovať okupantov rýchlymi a nečakanými nájazdmi.

Keďže Rusi sa napokon museli pustiť do masívnych útokov proti odhodlanej domobrane, s ktorými v pôvodnom pláne azda ani nerátali, zlyhala aj koordinácia vojenských zložiek, najmä pechoty a delostrelectva, motorizované tankové brigády nedokázali efektívne napredovať.

Vojaci boli neskúsení a pôvodný plán, teda obsadiť celé Fínsko za dva týždne, sa natiahol na dlhý vyčerpávajúci konflikt, v ktorom sa do sebaobrany zapojili aj civilisti. Odtiaľ pochádza aj fínsky inovatívny vynález Molotovov koktail, obľúbený aj dnes na Ukrajine, ktorého ironický názov je fínskou odpoveďou na výrok, ktorým ruský minister zahraničia označil bombardovanie fínskych miest za „zhadzovanie košov s chlebom“. Fínske straty však boli štvornásobne nižšie ako tie ruské. Ruská armáda vo Fínsku stratila približne 100-tisíc vojakov.

Hoci sa Fínsko bránilo statočne, odhodlane a na prekvapenie všetkých aj veľmi efektívne, pod veľkým náporom muselo napokon kapitulovať. Mierovou zmluvou z 12. marca 1940 museli odstúpiť ešte väčšie územie, ako Sovieti žiadali pred vojnou, prišli aj o významné časti svojej ekonomiky. Aj v tomto môže dopadnúť dnešná ruská invázia na Ukrajine podobne ako predchádzajúci severský konflikt. Ukrajine tiež hrozí, že príde o časť svojho územia.

Fínske hrdinstvo aj relatívny úspech však spočíval v niečom inom. Fíni si vybojovali rešpekt a aj ten mal svoj podiel na tom, že sa po druhej svetovej vojne mohli relatívne slobodne rozvíjať smerom na Západ, hoci vojensky a geopoliticky zostali neutrálnou krajinou. 

Húževnatý vlastenecký odpor Fínov, rovnako ako dnešné hrdinstvo Ukrajincov, tak dopomohol k tomu, že si škandinávsky národ štátnu nezávislosť vybojoval a získal do budúcnosti aj istú preventívnu ochranu pred namaškrtenými ruskými dobyvateľmi.

Fíni vtedy a Ukrajinci dnes tak predviedli, že odhodlaný boj za národnú suverenitu má zmysel aj napriek veľkým stratám. Fíni sa pravdepodobne aj vďaka efektívnemu a odhodlanému odporu vyhli osudu Pobaltia či Československa, ktoré o svoje demokratické zriadenie na štyri desaťročia prišlo.

Afganské matky

Tragický kolaps zažila ruská armáda aj vo vojne v Afganistane na sklonku sovietskej éry. Ukončil ju Michail Gorbačov vo februári 1989. Paradoxne, bol to práve niekdajší ruský líder, ktorý na základe ruských skúseností z nej po roku 2000 varoval Američanov pred inváziou do Afganistanu a „opakovaniu chýb z Afganistanu“.

Ale aj táto nepodarená invázia mala na významné vnútropolitické presahy. Vojna v zásade kopíruje posledných desať rokov sovietskeho režimu, ukončená bola vo februári 1989.

Invázia sa začala koncom roku 1979, keď Rusi prišli afganskej komunistickej vláde pomôcť v boji proti miestnemu odporu mudžahedínov.

Aj v tomto prípade sa konflikt rozhorel do nečakaných rozmerov. Okolo 50-tisíc ruských vojakov síce dokázalo rýchlo zaistiť veľké mestá a komunikačné uzly, nedarilo sa im však vo vnútrozemí, kde sa rozpútala gerilová partizánska vojna, ktorá prerástla do zástupnej proxy vojny medzi Ruskom a Spojenými štátmi. Tie spolu s Britániou, Pakistanom a Saudskou Arábiou vyzbrojovali afganských mudžahedínov. Aj preto sa počet ruských vojakov v Afganistane posilňoval, na konci invázie ich bolo 115-tisíc. Americké tajné služby vyškoľovali Afgancov v Pakistane. Američania vtedy vyzbrojili radikálov, okrem iného aj Usámu bin Ládina, čo sa neskôr obrátilo proti nim.

Sovietska invázia v Afganistane. Foto: wikimedia.org

Aj vtedy sa ako špeciálne efektívna pomoc zo Západu ukázala byť najmä munícia v podobe protileteckej techniky. Západná podpora sa kamuflovala cez krycie nákupy cez tretie krajiny. Rakety Stinger sa podobne ako dnes na Ukrajine ukázali byť efektívnym nástrojom na likvidáciu ruskej prevahy vo vzduchu.

Tento konflikt má tiež mnoho podobností so súčasným ruským útokom na Ukrajinu. Intervencia vyvolala vlnu domáceho vlastenectva a vnútornú vzburu proti režimu, ktorú prišli Sovieti upratať. V konečnom dôsledku ho ešte viac vyhrotila. Sovieti napokon uviazli v bezvýchodiskovom kolobehu miestnych povstaní, vzbúr v afganskej armáde a protiútokov domorodých geríl. Ruská armáda doplatila aj na svoju závislosť od železníc pri zásobovaní, keďže zaostalý Afganistan túto možnosť neposkytoval. Sovieti mali na rozdiel od Afgancov slabú motiváciu, mnohí vojaci mali len základnú vojenskú službu. Kým vnútorná vlastenecká morálka vzbúrencov rástla, v Rusku, naopak, bujnela kritika. 

Podobným faktorom ako dnes je aj kultúrna blízkosť proti sebe stojacich bojovníkov. Veľa sovietskych vojakov bolo totiž moslimského vyznania a ich motivácia bojovať proti bratom vo viere tým bola oslabená. Niečo podobné dnes zrejme zažívajú aj ruskí vojaci na Ukrajine, ktorí sa v predvečer invázie dozvedeli, že ich rozkazom je vraždiť svojich blízkych slovanských bratov.

Rusov vojna ekonomicky náramne vyčerpala, došlo aj k bojkotu olympijských hier v Rusku v roku 1980. Vysoké straty – 14 500 padlých vojakov, 54-tisíc zranených, z toho 11-tisíc zmrzačených – napokon viedli k protestom takej povahy, ktoré sa ani v totalitnom Sovietskom zväze nedajú tak ľahko potlačiť – demonštrovali totiž matky zabitých vojakov. Pre úplnosť treba dodať, že straty na strane mudžahedínov boli podstatne väčšie: 90-tisíc mŕtvych bojovníkov a vyše milión civilov. Sovietska armáda však prišla o vyše 300 vrtuľníkov, 120 lietadiel, 150 tankov a vyše tisíc vozidiel pechoty.     

Pripomeňme, že v mnohých ohľadoch podobné straty „stihli“ Rusi na dnešnej Ukrajine dosiahnuť počas niekoľkých týždňov. Afganský konflikt pritom trval deväť rokov.

Paradoxne, medzi najslávnejšie hrdinské akcie ruskej armády tak dodnes patria práve tie, keď boli Rusi v obrátenej role okupovaného a Európu bránili pred Hitlerom a Napoleonom. Čiže tie, kde sa ako „lúzer“ ukázal byť dobyvačný nepriateľ vzdorujúci motivovanej a hrdej ruskej domobrane. 

Dnes na Ukrajine Rusi likvidujú svoju vlastnú armádu podobne rýchlo a efektívne, ako sa to kedysi podarilo dvom európskym okupantom, ktorí, podobne ako dnes Putin, nevypočuli svojich triezvejších poradcov (Talleyrand), ktorí ich pred inváziou varovali. Ak ich hlas k nemu vôbec prenikol.


Ďalšie články