Prečo je nastupujúca inflácia väčší problém, než sa zdá

Inflácia v eurozóne sa zrýchľuje a všetko nasvedčuje tomu, že ceny budú rásť aj naďalej. Nákladové šoky spojené s pandémiou a vojnou na Ukrajine vysvetľujú iba časť problému. Ak sa má inflácia znížiť, centrálne banky budú musieť prijať túto úlohu ako prioritu. Zdá sa, že radikálnejšej politiky sa zatiaľ boja.

Odhad marcovej inflácie v eurozóne ukazuje čísla, aké táto menová oblasť ešte nevidela. Ceny medziročne vzrástli o 7,5 percenta, po februárovom raste o 5,9 percenta. Medzi jednotlivými štátmi existujú značné rozdiely. Je však zrejmé, že problém sa týka celku.

Nie je prekvapením, že cenový index ťahajú nahor najmä ceny energií. Tie medziročne vzrástli takmer o 45 percent. Toto číslo je ovplyvnené dvoma faktormi. Prvým je nízka porovnávacia základňa – pred rokom sme na jar čelili jednej z veľkých pandemických vĺn a energie boli relatívne lacné. Druhým je prudký rast cien energetických komodít v dôsledku vojny na Ukrajine – ceny energií medzimesačne vzrástli o 12,5 percenta. Faktor nízkej porovnávacej základne sa bude prejavovať i naďalej, hoci ceny sa zrejme stabilizujú.

Okrem cien energií rýchlo rastú aj ceny potravín. Očakávaný marcový rast je vo výške päť percent v medziročnom porovnaní. Aj v tejto položke sú vyhliadky pesimistické a rast cien bude ďalej pokračovať, či už pre rastúce ceny poľnohospodárskych komodít, alebo pre rastúce ceny energií potrebných na ich výrobu a prepravu.

Ceny však rastú všeobecne. I po odpočítaní energií a potravín, ktoré spolu tvoria necelú tretinu spotrebného koša, ceny rástli medziročne o tri percentá. To sa môže zdať v kontexte predchádzajúcich čísel relatívne málo. Inflačný cieľ Európskej centrálnej banky je však stanovený na dve percentá a skutočná inflácia bola v minulosti typicky nižšia.

Slovensko patrí podľa odhadu medzi štáty s nadpriemernou mierou inflácie. Tá by mala byť na úrovni 9,5 percenta. Dvojciferné čísla dosiahla miera inflácie už nielen v Pobaltí, ale aj v Holandsku, kde medzimesačne rástla najrýchlejšie. V žiadnom štáte ceny nenarástli o menej než päť percent.

Nákladové šoky, najmä však monetárna politika

Medzi ekonómami v súvislosti s infláciou ožívajú staré spory o tom, čo je jej príčinou. Táto debata nie je len akademická, pretože správna identifikácia príčiny je podmienkou správneho nastavenia hospodárskej politiky. Alebo aspoň nastavenia správnych predpokladov do debaty o tom, aká by táto politika mala byť.

Podozrenie často padá na nákladové šoky. Tie vyvolala pandémia čínskeho koronavírusu, respektíve najrôznejšie reštrikcie spojené s bojom proti nej. Vypínanie a zapínanie výroby v jednotlivých častiach sveta a problémy v logistike významne narušili dodávateľské reťazce. K tomu sa v poslednom mesiaci pridali dôsledky vojny na Ukrajine vrátane sankcií uvalených na Rusko zo strany Západu.

Nákladové šoky spôsobené pandémiou by však samy o sebe zrejme nemali tak významný dopad. Ten bol podporený hospodárskou politikou, ktorú štáty prijali v reakcii na pandemickú recesiu. Využili pritom klasické recepty pre zvládanie recesie, teda expanzívnu fiškálnu i monetárnu politiku. Zaujímavé je, že centrálne banky reagovali prakticky okamžite, ešte predtým, ako bol zrejmý rozsah možných problémov vyvolaných pandémiou. Fiškálna politika nastúpila neskôr, ale masívne.

Klasické recepty sú však nastavené na zvládanie klasickej recesie, ktorá je spojená s výpadkom súkromného dopytu. Ten nebol základný problém pandemickej recesie. Krátkodobo k poklesu dopytu, samozrejme, došlo, najmä v odvetviach, kde štáty spotrebu v rámci boja proti pandémii priamo zakázali. Základný problém na strane ponuky žiadna fiškálna ani monetárna stimulácia vyriešiť nemohla.

Cieľom by už mala byť len nízka inflácia

Výsledkom je, že v ekonomike je veľa peňazí a málo tovarov a služieb. Nákladové šoky to môžu zhoršiť, ale aj keby sa výroba hladko rozbehla, ceny už budú vyššie. Centrálna banky začínajú brzdiť, no brzdná dráha je v monetárnej politike dlhá. Navyše stále panuje obava, že rýchlejšie uťahovanie menových podmienok vyvolá recesiu.

Lenže monetárna politika v konečnom dôsledku ovplyvňuje iba jednu vec – cenovú hladinu. Pokušenie riadiť ekonomiku a predchádzať krátkodobým výkyvom je iste silné. A krátkodobo to i funguje. Dnes sa však zdá, že centrálne banky už vystrieľali svoju muníciu. Máme vysokú infláciu a pred dverami recesiu či aspoň stagnáciu.

Možno je načase, aby sa centrálne banky sústredili na to, čo naozaj vedia, teda udržovanie nízkej inflácie. Reálna ekonomika sa s krízami skôr či neskôr vyrovná. Inflácia je však v konečnom dôsledku vždy monetárny problém, a teda problém politický. Tvorcovia monetárnej politiky by mali akceptovať, že všetky ciele zrejme dosiahnuť nemožno – a sústrediť sa na tie, kde je ich zásah skutočne potrebný.

Výhľad nie je optimistický. Neexistuje konsenzus na tom, že zodpovednosť nesú centrálne banky, ani na tom, že problém inflácie by mali riešiť prioritne. Zvyknime si na vysokú infláciu.