Aké ekonomické obete prinesie útok na Ukrajinu? Sedem trendov a dôsledkov vojny

Už grécky dramatik Aischylos si všimol, že prvou obeťou každej vojny je pravda. Nemecký kancelár Bismarck antické poznanie rozšíril a okorenil so svojím typickým cynickým nadhľadom a brilantným pozorovacím talentom: „Nikdy sa neklame toľko ako za vojny, pred voľbami a po love.“ Svet sa veru veľmi nemení.

Ak necháme nachvíľu bokom najstrašnejšie obete (tie na životoch, zdraví a ľudskej dôstojnosti), je, bohužiaľ, hneď druhou obeťou každého ozbrojeného konfliktu ekonomika a verejné financie. Je to smutné najmä pre vyspelý svet, ktorý už počas covidovej krízy dosiahol verejný dlh porovnateľný s koncom druhej svetovej vojny. Teraz prišla skutočná vojna, možno existenciálna, a finančne je Západ vyčerpanejší ako pred dvomi rokmi.

Aké môžu byť ďalšie ekonomické dôsledky ukrajinského konfliktu? Skúsme vytipovať pár väčších trendov, ktoré boj o Ukrajinu prinesie, zosilní či, naopak, oslabí. Niektoré je asi jednoduchšie odhadnúť než iné.

Menej globalizácie, viac lokalizácie

Vojna nikdy nepomáha globalizácii, medzinárodnému obchodu a rozširovaniu celosvetovej deľby práce. Naopak. Ak prežívalo už v dobe covidu mnoho ľudí existenciálny otras z hlbokej prepojenosti a nekonečnej miery vzájomnej závislosti jednotlivých ekonomík a krajín, vojna to len prehĺbi. Trendom bude viac „lokalizácie“, viac spoliehania sa na seba samého a, bohužiaľ, aj viac falošnej viery, že byť oddelený od ostatných znamená bonus bezpečia a odolnosti. Nuž, Severná Kórea s konceptom sebestačnosti ču-čche by bola za takýchto okolností najšťastnejším miestom.

Práve globalizácia umožnila nielen bezprecedentný rast bohatstva na celom svete, ale taktiež vytesnila do sféry sci-fi predstavu, že lokálna neúroda znamená lokálny hladomor. Menej globalizácie znamená chudobnejší, drahší a často lokálnymi šokmi kruto zasiahnutý život. Napriek tomu sú najlepšie dni globalizácie za nami. Ani deľba práce nemôže ignorovať duševnú úzkosť z faktu, že rozšírením obchodnej spolupráce s Čínou či Ruskom sa tieto krajiny nestali viac západnými, ale len bohatšími, a tým pádom nebezpečnejšími autoritárskymi režimami.

Prebudené mohutné sily lokalizácie na Západe bude nutné dobre strážiť a držať v medziach. Tlak uzavrieť sa nemáva často podobu geopolitickej, ale čisto politickej a lokálnej úvahy. Zatarasiť hranice či dvere, ktoré sú viditeľné a sú blízko, je jednoduchšie, než radikálne zmeniť potrebné pravidlá Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Je obzvlášť dobré pamätať na to v Európe plnej hraníc.

Zhoršenie verejných rozpočtov

Avšak prirodzenou reakciou na šok je tiež snaha udržať veci aspoň chvíľu v doterajšom chode napriek dramatickej zmene okolností. Možno očakávať ďalšie zhoršenie verejných rozpočtov vo vyspelom svete, rozvoľňovanie rozpočtových pravidiel a bŕzd, ďalšie várky paneurópskeho dlhu (pritom mal byť historicky prvý celoeurópsky dlh na obnovu po covide posledný – iste) a celkovo väčšiu finančnú nedisciplinovanosť. V čase konfliktu sa každá ekonomika musí rozhodnúť, čoho chce viac, či obrany, alebo súčasného blahobytu.

Dilema zbrane alebo maslo

Zdroje sú z definície obmedzené. Ekonómovia tomu okrídlene hovoria dilema „zbrane alebo maslo“. V krátkom období sa to vyrieši najskôr v blahobytných štátoch tak, že je možné mať viac oboch. Viac peňazí na obranu a bezpečnosť, viac na integráciu utečencov a tiež viac na ochranu peňaženiek všetkých obyvateľov pred hospodárskymi dôsledkami konfliktu. Všetko bude na dlh, teda obetovaním ďalšieho kusu budúcnosti v prospech prítomnosti.

Bravúrna politika spočíva koniec koncov aj v schopnosti sľúbiť veci, ktoré sa vzájomne vylučujú, a pôsobiť pritom dôveryhodne. Budú teda vznikať najrôznejšie kompenzačné programy, cenové inžinierstvo, moratóriá, znižovanie daní a zvyšovanie sociálnych vankúšov – všetko logicky odôvodnené dôsledkami vojny. Ale nebude to ešte vojnová ekonomika prideľovania, kvót, rekvírovania a nariadenej výroby, v nej sa, naopak, dane zvyšujú. Ešte stále budeme mať pocit, že ku každej ekonomike existuje jedna ďalšia „kompenzačná“, ktorá ju môže zachrániť. Poznáme to už z posledných dvoch rokov.

Do slovníka sa vráti stagflácia

Pre centrálne banky to bude problém, pretože snaha mať maslo aj zbrane bude aspoň krátkodobo prispievať k inflácii, a nie ju brzdiť. Navyše ponukové inflačné tendencie sa budú posilňovať ako po dávno zabudnutých ropných šokoch a môžu sa stať trvalými. Potom sa do nášho slovníka vráti stagflácia. Ak budú chcieť politici dodať voličom dostatok „masla“, ceny nebudú mať dôvod klesať. Ak ho nedodajú, bude vďaka poklesu reálnych príjmov stagnovať alebo klesať hospodárstvo. Skvelá voľba.

V každom prípade si môžu tieto zmeny vyžadovať, aby sa menovo-politický kurz rýchlo prepol z brzdenia na neutrál či pridávanie plynu. Centrálne banky, ktoré premeškali príležitosť na normalizáciu menovej politiky ako ECB, budú vo svojej zotrvačnosti pokračovať a budú ďalej riadené infláciou oboma smermi, namiesto toho, aby ju sami riadili. Ak som sa vlani domnieval, že ochranou pred nastupujúcimi inflačnými tlakmi vo svete môžu byť akčné a nezávislé centrálne banky, bol som možno veľmi optimistický. Žiadna vojna neprispieva k stabilite cien a nízkej inflácii. Naopak.

Meny štátov blízko kofliktu budú zasiahnuté viac

Geografii nemožno uniknúť. Stále platí, že kto je geograficky bližšie ku konfliktu, je viac zasiahnutý. Preto sa po útoku na Ukrajinu oslabili meny strednej a východnej Európy, aj euro k doláru, ale aj švédska koruna. Tá nórska sa výnimočne oslabila ešte viac ako švédska, hoci geograficky je Nórsko ďalej od Ruska – na severe s ním však priamo hraničí a je v NATO.

Menová rola dolára sa neoslabí, skôr sa ďalej posilní. Západ je z hľadiska veľkosti heterogénny. Má Ameriku ako jednu hegemonickú ekonomickú a vojenskú mocnosť a potom rozoznáva už len niekoľko menších. V prípade globálneho stretu civilizačných okruhov bude osud dolára ukazovať osud celej západnej civilizácie. Devízová hodnota v čínskej mene nebola plnohodnotnou rezervou nikdy. (Rezervy máte v krajinách, ktoré sú na tom z hľadiska práva, vymožiteľnosti a civilizačných zvyklostí buď rovnako ako vy, alebo lepšie. A s ktorými nebudete bojovať). Po sankciách proti Rusku ňou už čínsky jüan celkom určite nebude.

Niektoré ďalšie trendy nemusia byť také jednoznačné.

Čaká nás renesancia jadra?

Je pozoruhodné rýchle nemecké prebudenie z dlhoročného pacifizmu – pre jeho susedov možno až príliš rýchle, pretože Nemci v histórii buď militarizovali príliš málo, alebo príliš veľa. Ale aj ich prebudenie sa z chybnej stávky na ruský plyn ako prechodný zdroj v rámci celej transformácie energetiky. Okrem zvýšeného dopytu po vojenskom materiáli v Európe je jeho konečný vplyv nejasný.

Na celú transformáciu k bezuhlíkovej ekonomike neexistuje ešte stabilná technológia fungujúca ako plnohodnotná záloha fosílnych zdrojov. Bude to naozaj znamenať širokú rehabilitáciu jadra? Príde dezintegrácia európskeho energetického trhu? Vznikne superrýchly tlak na vývoj alternatívnych technológií? Spomalí sa alebo sa zastaví boj proti uhlíku? Ešte nevieme.

Isté je, že lokalizácia a uzatváranie ekonomík spolu s tlakom na digitalizáciu povedú k čoraz väčšej závislosti všetkých na stabilných a neprerušovaných dodávkach elektrickej energie v situácii, keď jej cena porastie alebo bude nestabilná. Podniky v oblasti energetiky – nielen výrobcovia, ale aj distribútori – budú pod oveľa väčším tlakom štátov a oveľa viac náchylné premeniť sa na podniky „národného záujmu“. Azda to vedia.

Zatiaľ nie je vôbec jasné, či k rovnakému vytriezveniu, aké zažilo po ukrajinskom útoku vo vzťahu k Rusku Nemecko, dôjde aj v podobnom vzťahu Veľkej Británie k Číne. Británia začala svojou politikou vo vzťahu k svetu dávať najavo, že sa vlastne cíti malá. S výnimkou moralizujúcich klimatických cieľov jej začala chýbať agenda veľmoci a začala pripomínať Rakúsko anglosaského sveta. Pre nás anglofilov to bolo obzvlášť bolestivé poznanie. Mimoriadny vzťah k Číne mal a má historické dôvody, ale je otázne, či aj tu nenastane kopernikovský obrat. To by bol zaujímavý posun na celosvetovej šachovnici.

Ako dopadne Čína?

Tým sa dostávame k otázke, ktorá už týždne trápi geopolitických stratégov všade na svete: či tento konflikt a jeho výsledky posilnia, alebo oslabia Čínu a jej teritoriálne i globálne ambície. Necítim sa byť expertom na túto oblasť, takže len laicky dodám, že asi mnohým z nás dochádza, že v Kyjeve sa okrem iného bojuje aj o Taipei [hlavné mesto Taiwanu, pozn. red.].

Rozdiel medzi Taiwanom a Čínou nápadne pripomína rozdiel medzi Ukrajinou a Ruskom. V oboch tých menších krajinách vopred nevieme, kto vyhrá prezidentské voľby. U tých väčších vieme. Aj preto sú mnohým z nás tie menšie bližšie. Ľudia z celého sveta, pokiaľ môžu, dávajú nohami a peňaženkami najavo, že dôverujú viac krajinám, v ktorých nie sú výsledky volieb vopred známe.

Ukrajinský konflikt najskôr posilní liberálnu demokraciu, lebo mnoho ľudí si uvedomí, aké príjemné je žiť v krajine, kde žiadny človek nemôže urobiť hocičo. Otázne je, či toto uvedomenie povedie k väčšej ochote dlhodobo brániť svoj civilizačný okruh a aj ho ubrániť. To zostane otvorenou otázkou bez ohľadu na konkrétny výsledok bojov na ukrajinskom území.

Autor je bývalý viceguvernér Českej národnej banky, je členom Národnej rozpočtovej rady. Prednáša na Vysokej škole ekonomickej v Prahe a na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.