18. apríla, 12:01

Moja duša ostala na Ukrajine. Na Slovensko prišlo iba moje telo, hovorí mladá Ukrajinka

Moja duša ostala na Ukrajine. Na Slovensko prišlo iba moje telo, hovorí mladá UkrajinkaAnnastasiia. Foto: Matúš Zajac

Babka, matka a dcéra. Tri ženy, ktoré opustili svoju krajinu, aby začali úplne od začiatku. Na tejto ceste im pomohla Petra, ktorá im poskytla bývanie a pomocnú ruku. Prinášame ich pohľady na túto situáciu.

Petra

Petra sa živí canisterapiou a jej príbeh už Štandard priniesol. Je to žena, ktorá sa vyhrabala z dna a snaží sa žiť usporiadaný život najviac, ako sa len dá. No príchod vojny na Ukrajine ju zasiahol a nemohla ostať chladná. „Zažila som, aké je to zostať z minúty na minútu na ulici bez všetkého, tak som to brala ako svoju povinnosť pomôcť,“ hovorí Petra. S partiou ďalších ľudí vytvorili zbierku, kde zháňali oblečenie, ktoré poslali na hranice.

Tam sa však pomoc nekončila. So svojím manželom bývajú na fare, na poschodí domu sú voľné izby. Tie sa im podarilo prerobiť a cez Petrinu kamarátku našli ukrajinskú rodinu, ktorá k nim mohla prísť bývať. „Rodinu nikto nechcel ubytovať, lebo mali mačku, ale tým, že máme mačky aj my, povedali sme si, prečo nie,“ rázne povedala Petra.

Petra. Foto: Matúš Zajac

Najprv prišla matka s dcérou a neskôr aj ich stará mama. Muži museli ostať na Ukrajine. Ženy prišli na Slovensko s tým, že tu chceli prežiť čas vojny v pokoji. No hneď od začiatku ich sprevádzali problémy. Niekto udal Petru, že skrýva nelegálnych utečencov. Ona však nikoho neskrýva a celá situácia bola nepríjemná aj policajtom, ktorí to mali prísť vyšetriť. Hlásenie však museli preveriť. Na Slovensko môžu prísť všetci občania Ukrajiny, ktorí utekajú pred vojnovým konfliktom na Ukrajine. Nemusia mať ani platný cestovný pas. Trojica žien pasy mala, predtým boli aj na cudzineckej polícii. Udanie tak bolo neopodstatnené.

Našťastie, Petru to neodradilo a pripravuje ešte jednu voľnú izbu pre ďalšiu členku rodiny, ktorá zatiaľ nemohla prísť na Slovensko.

Matka – Raisa

Raisa pochádza z Kyjeva. Prvé dni, keď sa začala vojna, chceli ostať na Ukrajine. No po pár dňoch, keď spali v oblečení a čakali, či náhodou nepríde poplach, sa rozhodli odísť. Jednoduché to nebolo. Cesta, ktorá trvá za bežných okolností zopár hodín, im trvala niekoľko dní. Len z Kyjeva do Ľvova išli viac ako desať hodín. „Vo vlaku bolo trikrát viac ľudí ako normálne. Boli všade, ležali, stáli, sedeli, nedalo sa tam veľmi hýbať. Aj preto šiel vlak pomalšie,“ spomína si Raisa. Vlak musel aj niekoľkokrát zastaviť, pretože počuli letieť bomby, ktoré naň mohli spadnúť.

Foto: Matúš Zajac

Najprv si mysleli, že ostanú v Ľvove, no keď vystúpili z vlaku a videli toľko ľudí pokope, radšej sa rozhodli pokračovať. Nevedeli kam, iba pokračovali v ceste. Nevedeli, či vlak, v ktorom sú, ide na Slovensko alebo do Poľska. Ich ďalšia zastávka bola v Užhorode, tam si chceli prenajať byt a ostať tam, no všetky byty a hotely boli už prenajaté.  

V Užhorode si išli kúpiť lístky na autobus a jediný voľný spoj bol do Košíc. Toto mesto nepoznali, dokonca si najprv mysleli, že sa Košice nachádzajú v Poľsku. No keď sa dozvedeli, že sú na Slovensku, boli rady. Mysleli si, že Slovensko bude pre nich tá najlepšia možnosť. Nechcú tu však ostať navždy, na Ukrajinu sa rady vrátia. Raisu trápi, že zatiaľ nemá prácu, a aj preto sa snaží učiť po slovensky.

Je právnička, ale to teraz robiť nemôže. Roboty, ani manuálnej, sa nebojí. Verí, že to bude len na čas a bude sa môcť vrátiť na svoju milovanú Ukrajinu.

Foto: Matúš Zajac

Dcéra – Annastasiia

Annastasiia má 22 rokov a celý život pred sebou. Len nedávno skončila vysokú školu v odbore IT. Pracovala v televízii, kde spracúvala headliny, ktoré bežali pod obrazom počas vysielania. Službu mala aj v noci z 23. na 24. februára, v deň, keď sa začala vojna.

Nemyslela si, že raz bude pridávať správu, ktorá sa jej bude bytostne dotýkať. Boli správy, ktoré boli smutné, no táto bola pre ňu tá najsmutnejšia, akú kedy musela uverejniť.

Napätú situáciu medzi Ukrajinou a Ruskom monitorovali už niekoľko dní, no nikto nepredpokladal, že to vyeskaluje k vojne. Keď zobudila kolegov, najprv jej neverili. No keď si uvedomili, že je to pravda, začali sa veľmi báť, pretože v ich budove je viacero kanálov, bol to veľmi dobrý strategický bod, kde by mohla dopadnúť bomba.

Všetky programy sa onedlho zmenili, aj pôvodne športové či kultúrne okruhy sa zameriavali už iba na vojnu. „Bolo nás tam osem kolegov, nakoniec tam ostali len dvaja, ktorí pracujú aj dnes. My ostatní sme odišli,“ spomína si na svoju prácu Annastasiia.

Svoju krajinu však nechcela opustiť. „Viem, že veľa mladých ľudí chce odísť a ísť do možno rozvinutejších krajín. No ja, keď som vyštudovala IT, vedela som sa dobre zamestnať aj na Ukrajine,“ konštatuje. Jej plány sa príchodom vojny zmenili a svoju milovanú krajinu napokon tiež opustila. Mala však podmienku, nechcela odísť bez svojej mačky Pumy. Povedala, že ak Pumu nechajú doma, neodíde ani ona.

Foto: Matúš Zajac

Cestovať s mačkou bolo komplikované a nechceli ich vziať ani do vlaku. Napokon sa to podarilo, rovnako ako prejsť s ňou hranice a dostať sa na Slovensko.

Na Ukrajine nechala aj svojho otca, ktorý sa prihlásil ako dobrovoľník. Keďže predtým absolvoval vojenský výcvik, mohol pri obrane pomôcť. Teraz bojuje aj za Annastasiu. „Ak by som mala výcvik aj ja, určite by som ostala, aby som mohla pomôcť.“

Počas cesty na Slovensko veľmi plakala. Pomohlo jej, keď si spomenula na poéziu spisovateľa Tarasa Ševčenka. V Bratislave si našla prácu a od 1. apríla nastúpila do IT firmy. Mesto sa jej zatiaľ páči, ale napriek tomu sa chce vrátiť do svojej vlasti: „Moja duša ostala na Ukrajine, iba telo prišlo na Slovensko,“ so smútkom uzatvára Annastasiia.

Babka – Olena

Olena prišla na Slovensko ako posledná z rodiny. Keď sa redaktorka Štandardu spolu s fotoreportérom s ukrajinskou rodinou stretli, Olena už bola v práci, s ktorou jej pomohla Petra. Nemienila sedieť doma a chcela zamestnať aj svoju myseľ, lebo na Ukrajine má dvoch synov, ktorí obaja bojujú. Zároveň jej tam ostala aj tehotná nevesta, takže každý deň sleduje správy, aby vedela, čo je nové a či sa náhodou niečo neprihodilo.

Petra, Raisa, Annastasiia a Olena. Foto: Matúš Zajac

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.