Profesor Dohnal z ústavu slavistiky: V Rusku sa objavil termín inoslaviansky. Ja sa ale necítim byť iným Slovanom

Akademické vzťahy s Rusmi sú na bode mrazu. Časť ruských akademikov mi na emaily neodpovedá, mnohí sa od začiatku invázie vôbec nehlásia, opisuje profesor Josef Dohnal z Ústavu slavistiky Masarykovej univerzity v Brne a Katedry rusistiky Univerzity svätých Cyrila a Metoda. Ruská literatúra je veľmi humanistická a zastáva sa slabších, ale po invázii som mal problém prednášať o tom študentom, hovorí.

Na webstránke katedry rusistiky trnavskej univerzity sa uvádza: „Študuj ruštinu na našej katedre a získaj dva diplomy – jeden zo Slovenska a druhý z Ruska.“ To už zrejme neplatí, alebo áno?

Platí aj neplatí súčasne. Tento rok sme mali prvých študentov, ktorí by tie diplomy mali dostať. Študenti odcestovali do Ruska a pobudli tam, ale začala sa ruská invázia, a tak boli stiahnutí naspäť. Absolvovali niektoré predmety prezenčne a ďalšie absolvujú online, takže dvojitý diplom dostanú. Na základe rozhodnutia fakulty a univerzity sa spolupráca v tejto chvíli pozastavila.

Zatiaľ nevedno, čo bude ďalej. Budeme čakať, čo sa bude v Rusku odohrávať a ako budú reagovať ruské vysoké školy. Na základe toho vedenie univerzity rozhodne, či spolupráca bude, alebo nebude pokračovať, prípadne za akých podmienok a odkedy. Momentálne vyčkávame. Závisí to od toho, ako sa bude vyvíjať Rusko a kam bude smerovať.

Študentov ste mali v Belgorode, ktorý je neďaleko ukrajinských hraníc. Ako prežívali začiatok vojny a ako sa dostali domov?

Pokiaľ viem, necítili žiadne nebezpečenstvo ani prejavy nenávisti, ale vedenie fakulty rozhodlo o zmrazení spolupráce. Pri návrate to mali zložitejšie. Nebo nad Európou sa uzavrelo, a tak sa museli vrátiť cez štáty, ktoré mali otvorený vzdušný priestor. Leteli cez Dubaj. Letov z Ruska bolo málo, ale záujem bol obrovský, takže to stálo nemalé peniaze.

Ako vyzerajú akademické vzťahy s Rusmi teraz? Vznikla akási univerzitná železná opona alebo stále s ruskou stranou nejako komunikujete?

To je veľmi zložitá otázka. Oficiálna komunikácia sa v podstate nekoná. Oznámilo sa zmrazenie spolupráce a tým sa to viac-menej končí. Nakoľko je to možné, komunikujeme na osobnej úrovni, lebo všetci máme známych z konferencií či stáží.

Problém je inde. Nemôžem hovoriť za ostatných kolegov, ale ja vidím tendenciu mlčať. Zaregistroval som dokonca situáciu, keď som poslal do Ruska relatívne nevinný mail, že situácia je náročná. Druhá strana mi naznačila, že je dobré sa tejto témy nedotýkať a zdržať sa komentárov. Časť ľudí mi na emaily neodpovedá, mnohí sa od začiatku invázie vôbec nehlásia. Komunikujem teraz približne s tromi ľuďmi z okruhu okolo 20 až 25 ruských kolegov, s ktorými som bol bežne v kontakte. Všetci ostatní sa odmlčali, alebo sú možno zablokovaní. Skutočne neviem, čo presne sa deje. Je mi hlúpe písať im a pýtať sa, prečo neodpovedajú. Nechcem, aby sa nedajbože dostali do problémov za to, že komunikujú s niekým z „nepriateľského“ Západu.

Rôzne prieskumy hovoria, že vojnu na Ukrajine podporuje od 55 do 70 percent Rusov. Aký máte v tomto ohľade pocit z ruských vysokoškolských profesorov, ktorých poznáte?

Keď ešte fungovala komunikácia, ich prvé reakcie boli toho rázu, že sa stalo niečo hrozné. Ďalšia reakcia bola šok. Iná korešpondentka zas hovorila, že je vydatá za Ukrajinca a nechápe, čo má robiť a ako to má spracovať. Ďalšia mi písala, že podpísala výzvu akademických pracovníkov na ukončenie vojny. Teraz sa bojí o svoje miesto, lebo nevie, čo bude nasledovať. Títo ľudia sa dostali do neznámej situácie, ktorá ohrozuje ich akademickú kariéru, a vtedy každý reaguje inak. Neodsudzujem ľudí, ktorí prestali komunikovať, lebo sa boja straty zamestnania alebo perzekúcie. Viete, ako to chodí v Rusku, aké teraz prijali zákony a že moc akéhokoľvek nadriadeného sa do značnej miery spája s predpokladanou lojalitou. Keď človek nie je lojálny, musí rátať s tým, že nadriadený sa ho nezastane a bude mať problém.

Aká ja nálada medzi rusistami na Slovensku a v Česku? Predsa len sa očakáva, že keď niekto pôsobí v tomto odbore, musí mať určité sympatie k Rusku. Nehovoríme o režime a vláde, ale o kultúre, spoločnosti či histórii.

Univerzita Komenského v Bratislave pripravila spoločné vyjadrenie slovenských rusistov, kde ruskú inváziu odsúdila. Masarykova univerzita v Brne, kde tiež pôsobím, vypovedala všetky zmluvy, ktoré mala s ruskými partnermi.

Väčšina rusistov z toho ostala v šoku. Týmto krokom sa stavia naruby všetko, čo o sebe ruská kultúra v širokom zmysle toho slova hlása. Ruská literatúra je veľmi humanistická a zastáva sa slabších. Hranice nie sú pre väčšinu ruských autorov také dôležité ako to, kto koná ľudsky a podľa určitých hodnôt. Sám sa priznám, že som mal problém predstúpiť pred študentov a vo svetle súčasného diania naďalej v prednáškach trvať na tom, že ruská literatúra je humanisticky založená.

Čo ste povedali študentom?

Že sa tým popiera myšlienka slovanskej vzájomnosti, lebo ak platí, tak jeden slovanský národ nemôže napadnúť iný slovanský národ. Že tým, čo sa stalo, sa popiera ruská kultúra, lebo sami Rusi sa v histórii stretli s tým, že mali veľa nepriateľov a museli sa brániť. Teraz do rovnakej situácie dostali Ukrajincov. Vo chvíli, keď ide o ideovú rovinu a stretávajú sa myšlienky, nemožno použiť k presviedčaniu žiadne násilie. Mám pocit, že prejav prezidenta Vladimira Putina pred inváziou nebol v súlade s humanistickou tradíciou ruskej literatúry a kultúry.

Vyhlásiť, že istý národ nemá nárok na existenciu a vlastný štát mi silno pripomenulo výpady Adolfa Hitlera voči Československu v rokoch 1938-39. Slová o genocíde nemeckých bratov na území českých Sudet boli takmer totožné s tým, čo hovoril prezident Putin o dianí v Doneckej a Luhanskej oblasti. Mal som pocit, že bolo potrebné dištancovať sa od toho a povedať, že to bolo z hľadiska humanistickej tradície neprípustné. Rovnako som však povedal, že nepovažujem za to zodpovedného každého Rusa, ale momentálnu ruskú mocenskú štruktúru.

Ústav slavistiky Masarykovej univerzity, kde tiež pôsobíte, vo vyhlásení konštatuje: „Vidíme, ako sa pod vplyvom nacionalizmu v základoch otriasa idea slovanskej vzájomnosti.“ Ešte pred touto vojnou sa táto idea spochybňovala, či pre nepriateľstvo Ruska a Poľska, alebo pre vojny na Balkáne. Teraz však početne najväčší slovanský národ napadol početne druhý najväčší slovanský národ. Je to posledný klinec do rakvy tejto idey?

Osobne sa domnievam, že áno. Problém je iný. Táto idea je silno podporovaná mocensky. Od 19. storočia sa totiž vytvára predpoklad na to, aby si Rusi vyhraňovali právo ochraňovať menšie slovanské národy, inokedy sa to od nich aj očakávalo. V histórii sa to často dialo. Rusko vyhlasuje ideu slovanskej vzájomnosti v súčinnosti s pravoslávnou cirkvou. Na Slovensku a v Česku sa v júli slávi deň príchodu svätých Cyrila a Metoda, teda slovanských vierozvestov, zatiaľ čo v Rusku majú deň slovanskej vzájomnosti (Deň slovanského písomníctva a kultúry) v máji. Na ruských webstránkach sa dozviete, že v máji tento sviatok slávia všetci Slovania, ale nie je to pravda. Táto myšlienka propaguje istý rusocentrizmus, ktorý sa nenápadne infiltruje do myslenia ľudí.

Prejavuje sa napríklad aj tým, že v teórii vyučovania ruštiny ako cudzieho jazyka sa u ruských kolegov objavil termín „inoslaviansky“. Rozčuľuje ma to, lebo vo výkladovom slovníku nájdete význam „iný než ruský“ a v ruskom kontexte sa to takto skutočne identifikuje. Že všetko inoslavianske je neruské a oni tých „iných Slovanov“ učia. Ja nemám pocit, že som „iný Slovan“.

Putin spochybnil existenciu samostatného ukrajinského národa. Veľakrát v Rusku vidíme, že sa hovorí nie o Ukrajincoch, ale o Malorusoch, tak ako Ukrajincov označovali počas cárskeho Ruska. Ruská štátna agentúra napríklad napísala, že ja načase zjednotiť Rusov, Bielorusov a Malorusov. Keby sme na začiatku 20. storočia šli do vidieckych oblastí okolo Kyjeva, Záporožia či Dnepropetrovska a spýtali sa miestnych, povedali by, že sú Ukrajinci, Malorusi či nebodaj Rusíni?

Neviem, nie som ukrajinista ani sociológ či etnológ. Domnievam sa, že najneskôr od 24. februára by povedali, že sú Ukrajinci. Aj mnoho etnických Rusov momentálne stojí proti ruským vojakom. Protestujú pod ukrajinskou vlajkou, mnohí z nich bojujú na ukrajinskej strane. Pocit nebezpečia a toho, že ich napadli, z nich robí ukrajinský národ. Bolo pre nich ťažké docieliť, aby sa etnicky považovali za Ukrajincov. Časť územia dlho patrila Poľsko-litovskej únii, časť zase Československu, časť kedysi patrila Rakúsko-Uhorsku… Tieto oblasti nepatrili do ukrajinského štátneho celku, ale boli súčasťou iných mnohonárodnostných štátov. Po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii sa tam snažili o rusifikáciu a chceli, aby Ukrajina ako taká prestala existovať. Ukrajinčina sa vyučovala na školách len veľmi málo, čo sa odrazilo na vzťahu k Rusku, respektíve k sovietskej moci. Pocit nedôvery zosilnel aj hladomor, ktorý vyvolala na začiatku 30. rokov Stalinova vláda. Pamätníci tohto hladomoru ešte stále žijú, nebolo to tak dávno.

Keď sa objavila šanca na vznik samostatného ukrajinského štátu, logicky sa myšlienka ukrajinskej identity začala vracať ako niečo, čo Ukrajinu profiluje nielen vo vzťahu k Poľsku a ostatným štátom, ale aj proti Rusku. Vytvorenie povedomia o tom, že od hraníc s Poľskom, Slovenskom, Maďarskom, Moldavskom a Rumunskom až po východnú hranicu s Ruskom existuje jeden ukrajinský národ, je historicky veľmi mladé. Národnostná identita bola často porušená a v súčasnosti prechádza procesom reidentifikácie. To, čo sa teraz deje, podľa môjho názoru veľmi silno prispieva k tomu, aby sa Ukrajinci intenzívnejšie identifikovali ako samostatný národ.

Moskva sa však očividne stále snaží o presadzovanie „maloruského“ konceptu ukrajinskej identity.

Domnievam sa, že samotné pomenovanie Malorusko je svojím spôsobom ponižujúce. V 19. storočí sa používalo na pomenovanie „primitívnejších bratov“ Rusov. Bojoval s tým napríklad Nikolaj Vasilievič Gogoľ, ktorý čerpal z ukrajinského prostredia, vďaka čomu boli jeho diela zaujímavé a začali sa čítať. Myslím si, že pre Ukrajincov nie je problém, aby sa definovali ako samostatný národ. Etnicita bude hrať v tomto procese azda menšiu rolu než kultúrna príslušnosť a stotožnenie sa s ukrajinským jazykom.

Prečo napredujú rokovania medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou tak pomaly? Lebo Ukrajina si chce zachovať územnú celistvosť a nechce sa vzdať okupovaných oblastí. Je to paradox, lebo ruská armáda ničí územie, ktoré v značnej miere obývajú etnickí Rusi. Myslím si, že pre veľa Rusov na Ukrajine je to dôvod, aby cítili nedôveru k Moskve a nasledujúce desaťročia sa identifikovali s Ukrajinou. Ak sa Ukrajine podarí zachovať jej štátnosť a územnú celistvosť, deti etnických Rusov sa po tejto skúsenosti budú považovať skôr za Ukrajincov než za Rusov.

Ruská literatúra má humanistickú, ale aj nacionalistickú a imperiálnu tradíciu. Tá hovorí, že Rusi pre skúsenosti s vpádmi Napoleona, Hitlera a ďalších nemôžu byť slabí, a musia preto držať čo najväčšie nárazníkové územia. Samotný Putin politiku k Ukrajine odôvodňuje vojensko-strategicky, keď hovorí, že potenciálne rakety NATO na Ukrajine by zasiahli Moskvu za štyri minúty. Nemá aj ruská literatúra podiel na tom, že Rusi zaútočili na Ukrajinu?

To si nemyslím, ale určite za to môže obava ruskej kultúry z nepriateľa. Tá odjakživa hovorí, že náboženskú, teritoriálnu a kultúrnu jednotu reprezentovanú cárom niekto ohrozuje – prejavovalo sa to predsa už dávnejšie v sporoch zapadnikov so slavianofilmi. Rusi celú svoju históriu s niekým bojovali a tentokrát je protivníkom Západ. V Rusku existuje propagandou vyvolávaná fóbia z úpadkového či „homosexuálneho“ Západu, ktorý môže poškodiť či zničiť ruskú kultúru v širokom zmysle jej pojímania. Táto kultúrna obava vyplýva z pocitu ohrozenia historicky daných skutočností, ku ktorým sa Rusi utiekali, aby si uchránili svoju národnú, náboženskú a kultúrnu identitu v minulosti. V tomto smere si myslím, že sa to veľmi intenzívne pociťuje a mediálne podporuje. Obava zo straty vlastnej identity a z útlaku od iných je v ruskom myslení podvedome zakotvená. Nerozumiem len jednej veci – že Rusi nemajú obavy z Číny.

Čína má desaťnásobne viac obyvateľov a celkom intenzívne preniká na Sibír. Ročne sa do Ruska dostane až milión Číňanov. Začínajú tam pracovať vo firmách, zakladajú ich, prenajímajú si pôdu a pomerne intenzívne využívajú až ničia daný priestor, najmä lesy. V 70. rokoch som bol ako turista v Chabarovsku a kúsok odtiaľ vtedy bojovali ruská armáda proti čínskej. To je zabudnuté. Expanzia Číny na Sibír je obrovská, a keď vidím Putina, ktorý otvára dvere Číne, mám pocit, že si neuvedomuje, že Čína nepotrebuje zaútočiť vojensky. Ona si podmaní Rusko ekonomicky a aj tento konflikt využije tak, aby zaujala miesto, ktoré opúšťajú západné firmy. Krátkozrakosť tohto pohľadu je pre mňa signálom, že Putin neuvažuje racionálne a podlieha emočným motívom. Zabúda na to, že nejde len o momentálny prienik nejakej kultúry smerom do Ruska, ale ide o dlhodobý prienik, ktorý môže mať pre Rusko fatálne dôsledky.

V minulosti plnila ruská literatúra kritickú rolu k spoločenským a politickým pomerom. Zaznieva od terajších ruských literárnych velikánov kritika?

Obávam sa, že v tomto ohľade sa dostávame do situácie, ktorá pokračuje v tom, čo sa dialo od polovice 20. rokov, keď boľševici dostali šancu ovládnuť literatúru. Nikto sa proti tomu veľmi nestavia. Sú tam veci, ktoré by sme svojím spôsobom mohli považovať za vlastenecké, ale je otázne, kde je hranica medzi vlastenectvom a nacionalizmom. Okrem Svetlany Aleksijevič, ktorá je však Bieloruska, nevidím momentálne žiadny sľubný apel na to, aby sa ruská literatúra v Rusku vrátila k svojej dávnej kritickej a varujúcej úlohe. U Sorokina vidím tendenciu zmenšovať roľu Ruska. Je to asi jediný človek, ktorý akoby tušil, že Rusko nemusí zlikvidovať nikto iný, lebo sa môže zlikvidovať samo, ak sa bude izolovať a bude na sebe naďalej takto „pracovať“. Vidím Pelevina, ktorý je schopný poukázať na nedostatky ruskej spoločnosti, ale smeruje k niečomu globálnejšiemu a otázkam širšieho rázu. Dajú sa u neho pozorovať určité tradície ruskej literatúry, ale nevidím dlhodobú tendenciu vymedzovať sa voči Putinovmu režimu a nezmyselnej nenávisti proti Západu.

V ruskom vysokoškolskom prostredí vnímam istú tendenciu naskakovať na mierny nacionalizmus. Vnímam tendenciu popierať to, že ruská literatúra a kultúra bola a je v neustálej interakcii s kultúrou európskych štátov. Vidím nebezpečnú tendenciu, že študenti, ktorí skončili ruské univerzity, nepoznajú poriadne aspoň jeden svetový jazyk, a keď k nám prichádzajú, nevedia sa dohovoriť inak ako po rusky. Akademické publikácie sa často opierajú len o ruskú odbornú literatúru. Neberú do úvahy, že existuje nejaká rusistika alebo slavistika, ktorá sa rozvíja v Nemecku, na Slovensku či v Česku. Svojím spôsobom tam badať určitú mieru nevnímania našich publikácií. Považujú nás za menej kompetentných, ktorí k tomu nemajú veľmi čo povedať.

Ste pre nich Inoslaviani?

(úsmev) Zrejme do istej miery áno. Trochu ma to rozčuľuje. Myslím si, že keď venujeme pozornosť ich literárnej produkcii a propagujeme ich kultúru, bolo by dobré pozrieť sa na to, čo robíme, a niekedy si uvedomiť, že náš pohľad im umožňuje vidieť svoju kultúru nielen z jedného zorného uhla. Som za to, aby rusistiku na Slovensku a v Česku robili predovšetkým Slováci a Česi. Vďaka tomu sa na veci pozeráme z iného uhla pohľadu. Čím viac budú vyučovať rusistiku v iných štátoch Rusi, tým viac sa bude presadzovať ich kultúrny pohľad. Pri porovnávaní mojej a ruskej interpretácie konkrétnych javov tam často cítim celkom rozdiel.

Je čas podávania prihlášok, možno už pociťujete zmeny v záujme o rusistiku. Ak tento konflikt zamrzne a vzťahy medzi Západom a Ruskom budú oklieštené dlhodobo, čo to bude znamenať pre rusistiku na Slovensku a v Čechách?

Považoval by som za nešťastné, ak by sa tým znižoval význam rusistiky a ruského jazyka. Nestotožňoval by som ruskú kultúru a jazyk s tým, čo robia terajšie ruské mocenské štruktúry. Rusko je veľká krajina a má obrovský ekonomický a kultúrny potenciál, ktorý – ak sa využije – prinesie úžitok nielen Rusku, ale všetkým, ktorí s ním budú spolupracovať. Nechcel by som, aby to viedlo k nenávisti voči Rusom a rusistike všeobecne. Zrejme nastane na nejakú dobu odliv študentov. Situácia môže viesť k stagnácii kontaktov medzi nami a ruskými akademikmi. Malo by to ale naďalej smerovať k tomu, že Rusko vnímame ako ekonomického partnera a niekoho, s kým sa dá a má spolupracovať. Izolácia a neznalosť nikdy neviedli k ničomu dobrému.

Johann Wolfgang Goethe napísal: „Kto chce poznať nepriateľa, musí ísť do jeho krajiny.“ Nechcem tým povedať, že Rusko je nepriateľ. Je to iná krajina, kultúra, jazyk. Ak mu chceme rozumieť, spolupracovať s ním a považovať sa navzájom za rovnocenných partnerov, nemôžeme sa izolovať a hovoriť si, nech sa naučia hovoriť naším jazykom, veď ruština je nota bene svetovým jazykom. Terajšiu situáciu považujem za intermezzo a dúfam, že pri vojne na Ukrajine sa nájde rozumné mierové riešenie a pre všetky strany bude táto situácia ponaučením, aby sa naučili spolu rokovať a jeden druhého si vážiť. Som presvedčený o tom, že jedným zo základných dôvodov, pre ktoré si súčasná ruská mocenská štruktúra dovolila vpadnúť na Ukrajinu, je nepochopenie Ukrajiny, istá démonizácia Západu a snaha urobiť z tohto nepochopenia ideovú doktrínu na skratkovitom emocionálnom základe.