Ako je to s vojnou na Ukrajine a bojom za našu slobodu

22Russia_Ukraine_War_EU297134857912 Predsedníčka Európskeho parlamentu Roberta Metsolová a ukrajinský prezident Volodymyr Zelenský počas stretnutia v Kyjeve 1. apríla 2022. Foto: TASR/AP

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj sa snaží Európanov a Američanov presvedčiť, že na Ukrajine sa bojuje aj o ich slobodu a demokratické hodnoty. Naši vládni predstavitelia túto rétoriku preberajú. Žiadna taká súvislosť tu však nie je. Ukrajinci bojujú za svoju nezávislosť proti ruskej invázii, ktorá porušuje medzinárodné právo a prináša nesmierne škody a utrpenie.

V záujme Európy k tejto vojne nemalo nikdy dôjsť. Nič však nenaznačuje, že Rusko má úmysel či kapacitu pokračovať vo svojom ťažení ďalej na západ. Ak by azda takýto plán pojalo, nastupuje vierohodné odstrašenie. Dúfajme len, že nikto vo Washingtone či Varšave sa nepokúsi zatiahnuť štáty východného krídla NATO do priameho stretu s Ruskom na Ukrajine. Nápady poľských predstaviteľov na „mierovú misiu“ NATO či nedávne výroky amerického prezidenta o zosadení Putina vzbudzujú obavy.

Zelenskyj žiari ako nikdy predtým

Ukrajina sa stala obeťou ruskej brutality, americkej geopolitickej hry a neprezieravosti vlastných predstaviteľov. Nikdy však nebola vierohodným predstaviteľom európskeho poňatia slobody a demokracie. V porovnaní s Ruskom bol jej oligarchický režim podstatne slobodnejší, ale aj chaotickejší, k európskej demokracii mal ďaleko. Tvrdo potieral nepohodlné informácie. Veď prezident Zelenskyj si je ako nikto iný vedomý sily médií. Koniec koncov je ich produktom, vo svojej súčasnej úlohe žiari ako nikdy predtým, akoby neniesol žiadnu zodpovednosť za súčasný stav svojej krajiny.

Pod zámienkou boja s moskovskou propagandou dlhodobo likvidoval ruskojazyčné aj opozičné ukrajinskojazyčné médiá, najmä keď rozkrývali korupciu a nekompetentnosť jeho vlády. Začiatkom februára zatvoril tri opozičné televízie, za čo si vtedy vyslúžil aj kritiku Bruselu. Dnes, keď z našich médií počúvame, ako sú Ukrajinci proti Putinovi do jedného zjednotení, prikročil tento apoštol demokracie k zlúčeniu zostávajúcich televízií do jedinej vládnej a navyše zakázal vplyvnú opozičnú stranu. Na Ukrajine sa dnes bojuje o jej svojbytnosť, o postavenie Ruska a geopolitické usporiadanie východnej Európy. Ide o dôležitý boj, ktorý však nie je bojom o demokraciu.

Zápas o európsku demokraciu

Napriek tomu sa dnes o európsku demokraciu zápasí. Nie na Ukrajine, ale pre Ukrajinu. Európske vlády aj spoločnosti sa ukrajinizujú: na kyjevský spôsob rozhodujú, k akým informáciám majú mať občania prístup a k akým nie. Európska únia kolektívne rozhodla o zastavení ruských staníc RT a Sputnik. Zatiaľ čo Nórsko, ktoré v EÚ nie je, sa nepripojilo, pretože sa domnieva, že rušenie médií môže byť pre demokraciu väčšou hrozbou ako domnelá či skutočná propaganda Kremľa, mnohé členské štáty zákaz ešte rozšírili. Pozadu nezostali ani Praha s Bratislavou. Česká vláda zapôsobila na správcu domény .cz a tí zastavili osem webov, z ktorých niektoré nemali s Ruskom spoločné vôbec nič. Stačilo, že išli proti hlavnému mediálnemu prúdu. Slovenský Národný bezpečnostný úrad zastavil okrem iného spravodajský web, ktorý z času na čas prinášal cenné informácie, o ktorých sa inak nehovorilo.

Väčšina nad týmito zásahmi len mávne rukou. Ľudia o týchto weboch v živote nepočuli alebo majú oprávnené pochybnosti o tom, či nimi poskytované informácie boli vždy spoľahlivé. Možno si neuvedomujú, ako sa tým posilňuje jednostrannosť informácií, ktoré na nás chrlia dominantné médiá, a že jednostrannosť okrajových médií poskytuje aspoň akúsi korektúru. V prípade ukrajinskej krízy sa smerodajná interpretácia utvára kdesi medzi Ľvovom a Washingtonom a väčšina médií ju len mechanicky preberá aj s vedomím jej „nepresností“. Niektoré z pohodlnosti, iné z obáv pred sankciami, ďalšie potom z presvedčenia, že „proti dezinformáciám nie je možné bojovať pravdou“, ako sa domnieva jeden zo stratégov českého boja s dezinformáciami, riaditeľ firmy Semantic Visions František Vrabel (Radiožurnál, 22. februára).

Ukrajinská kríza u nás posilnila cancel culture

Aj pár ďalších vecí by nás malo znepokojovať. K obmedzovaniu médií došlo právne pochybným spôsobom, po covidových opatreniach ďalší klinček do rakvy právneho štátu. Rovnako odstrašuje ostatných. Prevádzkovatelia menších médií nemajú zdroje na to, aby mohli viesť nákladné súdne bitky. Než sa vystavovať podobnému riziku, často radšej zvolia mlčanie. Na základe akých informácií sa potom občania i volení predstavitelia rozhodujú?

Nejde iba o vládne opatrenia. Ukrajinská kríza u nás posilnila to, čomu Američania hovoria cancel culture, teda vymazávanie narušiteľov pravidiel politickej korektnosti z verejného priestoru. Boli sme k tomu pomerne odolní už preto, že cancel culture sa nepríjemne podobá zoznamom zakázaných osôb za predchádzajúceho režimu či maoistickej sebakritike.

Dnes sa dozvedáme, že pre vedenie Národného divadla v Prahe sa zakázanou osobou stal napríklad Čajkovskij, previnil sa tým, že bol Rus. Navyše asi nikdy nezistíme, ako by sa staval k Putinovi, a preto divadlo jeho dielo radšej stiahlo.

O Jarkovi Nohavicovi síce vieme, že vojnu na Ukrajine odsudzuje, ale pred rokmi dostal Puškinovu cenu, ktorú nechce vrátiť. Rušia mu koncerty, a keď chcel prispieť na pomoc utečencov z Ukrajiny, mimovládka Člověk v tísni jeho príspevok odmietla. Nerozumiem, prečo chcel Nohavica podporiť práve túto organizáciu. Svoje záslužné humanitárne aktivity od začiatku mieša s neokonzervatívnym aktivizmom podľa záujmov Washingtonu, čím niektoré humanitárne krízy pomáha nielen zmierňovať, ale aj vytvárať. Na druhej strane konfrontácia s Nohavicom možno niektorých darcov tejto mimovládky prinúti zamyslieť sa nad touto organizáciou.

Ukrajinu má zmysel humanitárne podporiť, aj keď pred Ruskom ju zachrániť nedokážeme. Nemali by sme však pre Ukrajinu nechať padnúť našu slobodu a demokraciu. Nevymedzujme sa voči Putinovi tým, že budeme podobne ako on obmedzovať informácie a zostavovať zoznamy zakázaných. To, že tvrdosť represie slobody u nás sa nedá porovnať s tým, čo sa deje v Rusku, nie je dobrý argument, pretože našu demokraciu nechceme porovnávať a ruským autoritárstvom. Pokiaľ sa má Ukrajina zbližovať s Európou, potom by jej Európa mala odovzdávať svoje štandardy, nie preberať tie jej.

Text pôvodne vyšiel v MF Dnes. Vychádza so súhlasom autora a redakcie.


Ďalšie články