3. apríla, 08:31

S Martinom Benkom sme hrávali duetá

S Martinom Benkom sme hrávali duetáKvěta Fulierová. Foto: matúš Zajac
Daniela Čarná Kunsthistorička a kurátorka.

Hovorí v rozhovore s Dankou Čarnou výtvarníčka Květoslava Fulierová, ktorá koncom februára oslávila životné jubileum.

Květoslava Fulierová (1932, Olomouc) je výtvarníčka, grafička, ilustrátorka a fotografka, partnerka medzinárodne uznávaného výtvarníka Júliusa Kollera (1939 – 2007), ktorého akcie fotograficky zaznamenávala. Špecifikum jej tvorby spočíva v hľadaní možností vyjadrenia hudobných motívov v médiu grafiky. Aktívne sa venovala hudbe, ilustrovala 25 kníh Etely Farkašovej, zúčastnila sa vyše 90 samostatných a ďalších kolektívnych výstav. V týchto dňoch sa dožíva 90. rokov a pred pár dňami jej bolo udelené ocenenie Osobnosť Dúbravky.

Vyrastali ste na Morave, v Starom Hrozenkove a Uherskom Brode, v podnetnom prostredí učiteľskej rodiny. Mama, učiteľka a fotografka Marie Zavadilová, vaše detstvo aj fotograficky dokumentovala. Čo vám z tohto obdobia utkvelo v pamäti?

Každý ľudský život začína tým, že sa človek narodí. A keď prebehne celá tá obrovská šírka života, tých utešených 90 rokov, tak sa človek v spomienkach často vracia späť. Každé detstvo má svoje neopakovateľné zážitky a krásne spomienky. A zvlášť v mojom prípade, keďže som prežila detstvo na pomedzí moravsko-slovenských kopaníc, kde boli krajina, zvyky, rozprávky skutočne prekrásne. Tým, že som mala možnosť bývať v dedinskej škole, kde mama učila, bola som v kontakte s mnohými deťmi v rôznom veku. Preto, keď som sa občas zastavila v triede, kde učila moja mama, chcela som kresliť tak, ako veľké deti. Raz, ako dvojročná, som zobrala kriedu a na okraj tabule som začala kresliť malého človiečika, ktorého som nazvala „Paleček“. Tým, že som chcela pokračovať v kreslení, museli sa školské kontakty prerušiť, aby som nerušila chod vyučovania. Mama mi dala kopu papierov, ktoré už boli nepotrebné. Na tie som skúšala, zo začiatku pod jej vedením a potom samostatne, farebnými ceruzkami kresliť svoje predstavy a zážitky z detstva, hier, ktoré boli veľmi pestré a milé.

Dodnes máte odložené detské kresby. Sú na nich zobrazené scény rodinného života, ale aj magické kopaničiarske príbehy, trocha pripomínajúce kompozície Marca Chagalla.

Kreslila som aj na základe rozprávok, ktoré mi mama a opatrovateľka Mimi rozprávali. A pretože kopaničiarske rozprávky mali svoj nádych strašidelnosti, objavovali sa tam rôzni muži s fajkami – svetlonoši, zjavenia, ktoré sa ťahali ako hmly nad potokom, ľudia ich nazývali mátohy. A kopa ďalších prízrakov, ktoré sa rozrastali nielen v predstavách dospelých, ale žili najmä vo fantázii detí. Keď som všetky tieto moje strašidlá naplno zažívala, farebnými ceruzkami som ich začala kresliť, a tak sa zachovali spomienky na kresbičky od 3 do 5 rokov, ktoré som robila, aj keď sme sa z moravských kopaníc po smrti môjho brata Vlastimila presťahovali do Uherského Brodu. Tam som začínala život ako 3-ročná, obklopená novým prostredím. Nové priateľky, noví kamaráti a záhrada v rodinnom domčeku, v ktorej bol veľký priestor na hry. Kvetinová záhrada, ovocná záhrada, veľký trávnik, kde sme mali v ohrade zajačikov či besiedka, v ktorej som mohla sedieť a rozmýšľať, čo všetko budem ďalej robiť.

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.