RTVS dnes večer na Dvojke, v deň pravoslávnych Vianoc, vysiela film Volanie režiséra Erika Prausa. Je to film o pravoslávnych ruskojazyčných mníchoch z Počájevskej lávry na západnej Ukrajine.

Je to osobité miesto a osobitý kláštor. Spája sa so spormi medzi Kyjevom a Moskvou, má za sebou ťažké dejiny až do súčasnosti. Kláštor je spojený s hnutím, ktoré videlo miesto Ukrajiny ako súčasť Moskovského patriarchátu, v čase ukrajinskej emancipácie a tiež nacionalizmu ťažká téma. Tomu sa však slovenský film, žiaľ, nevenuje.

Volanie je napriek tomu mimoriadny film, len málo našich tvorcov si totiž trúfne na tému, ktorá nie je slovenská či československá. V tomto prípade to tak je, a to je dobre.

Film nám ponúka príbeh mníchov Gabriela, Nazarija a Vicilentiusa z troch generácií a troch odlišných svetov. Prvý je mladík, ktorý rád snoubordoval, fajčil marihuanu, kým neprišiel do kláštora, cítil sa ako „včela v hniezde“, uväznený, neuspokojený. Potom prišlo Božie volanie, sľub poslušnosti, chudoby a celibátu – a všetko sa zmenilo. Zo všetkých troch sa najviac usmieval.

Druhý mních pochádzal z veriacej rodiny, v kostole sa cítil ako doma, ale aby sa stal mníchom, musel zažiť to isté, čo jeho spolubrat – volanie. Prišlo.

Tretí mních je najstarší, vidíme jeho fotky z Afganistanu, po páde komunizmu bol podnikateľom, zdá sa, že si vedel užívať život, až prišlo nešťastie, ktoré „privádza k viere“.

Čaká nás trochu ne-ortodoxné prekvapenie. Opustil totiž ženu aj rodinu, stal sa mníchom, hoci ho pôvodne nechceli prijať, mal 35 rokov. S rodinou zostal v kontakte, dnes spáva v truhle.

Dlhé zábery, podmanivá hudba, početné obrazy spôsobia, že nebudete tých troch mníchov podozrievať, že pred niečím utekajú. Pomáha tomu aj evanjeliový úryvok o mladíkovi, ktorého Kristus vyzval, aby rozdal všetko, čo mal. Presne o tom je skutočné náboženské povolanie, radikálna osobne formulovaná požiadavka od Boha, ktorú človek prijme.

Pravidelne sa vo filme objavuje motív dreva, jeho spracovanie a opracovávanie, či už slúži ako palivo, ktorým treba prikurovať, alebo ako materiál na stavbu chrámu či vyrezávanie, rámovanie.

Je tu aj (skoro) biblická záhrada, kde vedľa seba žijú nepravdepodobné druhy zvierat – jeleň vedľa sliepok, pštros a kanáriky – ak to čítate, ak si to predstavíte, vyvolá to v duchu pocit bizarnosti, ale do filmu to zapadne ako obraz pokoja, iného poriadku sveta.

Diváka tak postupne ovládne niečo viac ako len tri konkrétne príbehy, kontrast zlatých vežičiek kláštora Počájevskej lávry a ukrajinskej chudoby mimo starobylého kláštora, kontrast navŕšenej guľatiny a bohato zdobeného ikonostasu, divák zrazu pocíti, že je vo svete, kde vládnu pravidlá, kde všetko funguje, kde je pokoj.

Natočiť film s náboženskou témou, ktorý nie je o nás samotných, nie je jednoduchá vec. Autorom filmu Volanie sa to podarilo. Oceniť treba aj výbornú kameru Petra Kováča, výber hudby Dávida Kollára, všetko do seba príjemne zapadá, ak budete mať večer čas, pustite si Dvojku o 23. hodine večer alebo si film pustite na webstránke RTVS.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.