Ako to vyzerá na juhu Ukrajiny, ktorú okupujú Rusi

Na úvod osobná poznámka: Asi sa bude nejeden čitateľ pýtať, ako je možné, že jeden Rakúšan má doslova na každé miesto, ktoré sa vyskytuje v našom každodennom newsfeede z ukrajinskej vojny, osobné spomienky. Prípadne ako je možné, že ten Rakúšan je v živom kontakte s Ukrajincami žijúcimi práve na najhorúcejších miestach vojny – napríklad bezprostredne pri najväčšej atómke Európy. Nuž, povedzme to tak, je to náhoda, píše reportér Martin Leidenfrost.

Leto 2001 som strávil v Odese, učil som sa po rusky a odvtedy som každý rok chodieval na Ukrajinu. Často som sa do Odesy vracal, najčastejšie som chodil do Kyjeva, navštívil som ho každý rok, no obzvlášť som si obľúbil juh Ukrajiny. Prečo to tajiť, v nultých rokoch, ešte ako relatívne mladý slobodný muž, som chodieval aj so zámerom nájsť si babu. Tie pokusy boli také neúspešné a trápne, že nič z toho do novín nepatrí, no vysvetľujú, prečo sa doteraz orientujem v dnes Ruskom obsadených mestách, ako Cherson, Melitopol, Berďansk či Energodar.

Občas som chodieval na ukrajinský juh ako reportér, ale vždy som pritom bol aj trošku dovolenkárom. Precestoval som ukrajinský breh Čierneho mora, v celej jeho šírke. Ubytoval som sa v letoviskách, o ktorých ani mnohí Ukrajinci v živote nepočuli, v Kurortnom, v Zatoke, v Očakove, v Železnom porte, v Holej Pristani, v Kirilovke, no a tiež v Mariupole. V Mariupole človek vystúpil z lôžkového vozňa a ocitol sa medzi kúpajúcimi sa na piesočnatej pláži s výhľadom na priemyselný prístav. O Mariupole dnes ale nebudem písať. Čo sa tam deje, je príliš desivé.

Diery na mapách

Na Kryme som dovolenkoval len dvakrát, raz v Jalte, raz v Sevastopole. Ceny tam boli vždy vyššie, služby horšie a lístky na vlak vypredané. Tak som radšej chodieval na pláže Čierneho a Azovského mora, na skromné letoviská bežného (poväčšine) ukrajinského ľudu. Ubytoval som sa tam ako všetci, buď v prenajatom panelákovom byte, alebo v turistickom ubytovaní typu turbaza.

Dnes je zrejme celé pobrežie medzi Očakovom a Mariupolom pod kontrolou ruského vojska. Aj keď treba byť opatrný – zverejnené mapy dobytého územia sú dosť rozdielne: Kým vidíme na jednej mape rovnomerne červeno sfarbený povrch pozdĺž hraníc Ruskej federácie a Krymu, na inej mape sa vyskytujú diery.

Jedna taká diera, ktorá možno zostala nedotknutou, sa nachádza v strede Záporožskej oblasti. Poznám náhodou ten kraj: prechádza tadiaľ krásna železničná trať, ktorá spájala cez rovinatú juhoukrajinskú step Odesu s Berďanskom. Neraz som diskutoval s mojím obľúbeným energodarským taxikárom Sanom Saničom, distingvovaným džentlmenom v dlhom čiernom mercedese, či ma tam nemôže hodiť na zastávku.

Celý stredný juh Ukrajiny je odrezaný od centrálnej Ukrajiny obrovskými vodnými nádržami Dnepra, iba priehrada „Kachovské more“ zaberá 62-násobok vodnej plochy Oravskej priehrady, tá železničná trať vyzerala na mape blízučko, ušetril by som si pol dňa cesty. Lenže nedalo sa. Vlak tam síce podľa rozvrhu robil kratučké zastávky, ani zastávky, ani dediny však neboli bez džípu prístupné. (A verte: Keď San Sanič, ktorý časť života strávil v sibírskej tajge, povedal, že niečo sa nedá, tak sa to nedalo.)

Záujemcovia o okupáciu Ukrajiny by mali vedieť, že mnohé ukrajinské dediny, občas ani okresné mestá, nemajú použiteľné asfaltované spojenie so svetom. Silno pochybujem, že sa ťarbavé konvoje ruskej armády trepali do tohto roľníckeho kraja. Dokážem si predstaviť, že tam doteraz ešte ruského vojaka nevideli.

Niečo podobné možno stále platí pre krajný východ Ukrajiny, pre dlhý pás územia na severe Luhanskej oblasti, ktorý hraničí s Ruskom. Tiež je to rurálny kraj. Vieme, že ruská armáda hneď v prvých dňoch vojny prevzala mestečko Starobilsk, rodisko pop-hviezdy ukrajinskej literatúry Serhija Žadana (Anarchy in the UKR). Podľa niektorých máp však do dnešného dňa neuzavrela túto širokú územnú medzeru až po ruskú hranicu.

Vzťah medzi okupantom a okupovaným

Otázky okolo ruskej okupácie nie sú len na priestorovej, ale aj na časovej osi. Príkladom je Skadovsk, pobrežné mestečko v Chersonskej oblasti, ktorá je podľa ruských údajov prvá (a jediná) z 24 ukrajinských oblastí plne dobytá Rusmi. Prešli dva týždne od začiatku vojny a skadovský primátor Alexander Jakovlev dal na sociálnej sieti vedieť, že v jeho meste „ruského vojska zatiaľ niet“. Trošku vyskakoval a odfotil sa večer na mestskej pláži so západom slnka a s plážovými ležadlami v pozadí, akoby chcel otvoriť kúpaciu sezónu.

Prešli dva dni a ruské vojsko došlo. Jakovlev pokračoval v úrade. Prešiel ešte jeden deň – a ruské vojsko ho unieslo. Obyvatelia na spontánnom proteste kričali: „Primator!“ a „Ruský vojak je fašista a okupant“, ruská armáda použila slzotvorný plyn a paľbu…

Zdá sa, že skadovský príklad mohol byť v niečom typický: Nie že by život na okupovaných územiach bežne pokračoval – zásobovanie potravinami a liekmi sa zrútilo a veľa ľudí je odkázaných na humanitárnu pomoc. Vedľa seba však zrejme existujú rôzne formy vzťahu medzi okupantom a okupovaným:

1. V nezriedkavých prípadoch bude vzťah nulový, keďže ruská armáda nemá personálne kapacity na 24-hodinové zaistenie celého územia.

2. Občas bola aj tu chladná koexistencia. Ruskí vojaci spočiatku očividne nemali jasné pokyny, ako sa zachovať k civilistom. Tak strážili obsadené ukrajinské úrady, mlčky sa pozerali na proukrajinské protesty a nepodnikali nič. Ruské vlajky sa vyvesovali len vo výnimočných prípadoch. V prvý deň vojny sa to stalo na vodnej elektrárni Kachovského mora. Takmer všade inde zostali ukrajinské vlajky na úradoch a zvolení predstavitelia samospráv úradovali prostredníctvom sociálnych sietí.

3. Vývoj v poslednom čase ukazuje, že pokyny z Moskvy predsa len došli. Aj keď to protirečí sľubu autora vojny z 24. februára (Rusko vraj nemieni okupovať Ukrajinu), začal sa okupačný režim: Vojaci zasahujú proti protestujúcim a unášajú desiatky, ak nie stovky politikov a aktivistov. Strašenie a útlak.

Odolnosť Ukrajincov voči krízam

Najrozsiahlejšie reportáže z okupovaného juhu (pre mrazivé scény z márnic aj najdesivejšie) prinášala do pozastavenia svojej práce Novaja gazeta, do pondelka posledné opozičné protivojnové noviny, ktoré ešte vychádzali v podmienkach vojnovej cenzúry na území Ruskej federácie. Jeden z tých dojímavých textov napísala obyvateľka mestečka v Chersonskej oblasti, ktorá leží hlboko v nekonečne rozvetvenom ústí Dnepra, Hola Prystaň. Aj tam som v polovici nultých rokov dovolenkoval, avšak len jeden deň, odporúčaná pláž bola malá a blatistá, ani tam som sa nevyhol hustej zelenej omáčke, ktorá kazila pôžitok z kúpania v Dnepri.

Na reportáži z Holej Prystane bolo nápadné, že sa ruské vojsko v celom texte nijako nevyskytlo. Mohlo to mať dve príčiny: Buď tam vojaci (už alebo ešte) neboli, alebo ich redakcia radšej vynechala. Text mi prišiel dôveryhodný, lebo opisuje odolnosť voči krízam, ktorú som na Ukrajincoch vždy obdivoval. Veci sa vlastne majú tak, že Ukrajinci ako štát a spoločnosť sa bežne pohybujú na hrane nefunkčnosti, len v krízach im to ide ako po masle.

V medzitým už sedem rokov okupovanom Debaľceve som raz zažil zimný uragán: Vietor bol taký silný, že som sa plazil v snehu na stanicu, nedalo sa dýchať. Bol som presvedčený, že môj vlak nepôjde. Železničné koľaje boli pokryté závejmi, búrka neutíchala. Lenže môj vlak išiel. Odišiel s dvojhodinovým meškaním, na vnútornej strane okien bol ľad a sneh. V živote som nevidel takých cool chlapov ako ukrajinských železničiarov. Neprejavili nijakú nervozitu, vlak vykurovali normálne s uhlím, spravili nám aj čaj. Vlak Debaľcevo-Chmeľnyckyj v ten deň dohnal svoje meškanie a dorazil na minútu presne.

Život v Holej Prystani bol v polovici marca nesmierne ťažký, kúrenie pri zimných teplotách nefungovalo, človek odkázaný na isté lieky bol v ohrození. Po prvotnej blokáde mesta začal fungovať jediný supermarket ATB. Stáli tam stovky ľudí v rade, museli v priemere čakať sedem až osem hodín. „Pri vchode ochranka vpustí naraz päť ľudí a hlasno oznámi, že každý si môže kúpiť dve balenia cestovín, dve balenia cereálií, jednu fľašu slnečnicového oleja, tácku vajec. Ovocia a zeleniny si môže vziať najviac dva kilogramy. A to je šťastie v nešťastí. Naposledy mi po siedmich hodinách státia dovolili kúpiť si jedno balenie cestovín a jedno balenie krúp, ale slnečnicový olej nie.“

Chlieb niekoľko dní vôbec nebol, lebo vypadol mlyn. Potom však miestni roľníci spustili starý historický mlyn. Pre nedostatok plynu mala pekáreň v prevádzke len jednu elektrickú pec, piekla iba jeden druh chleba a keďže verejný transport nebol, musel autor ísť po chlieb desať kilometrov ďaleko. Solidarita roľníkov z okolitých dedín bola ohromujúca: V meste zadarmo rozdávali zemiaky, do Holej Prystane privážajú tie, ktoré plánovali zasadiť, vysypávali ich v rôznych častiach na veľké kopy mesta a darovali každej rodine päť kíl. Rodiny s viacerými deťmi dostali jeden liter mlieka na rodinu zadarmo. A rybári z neďalekej dediny Chulakovka rozdávali karasy – dve veľké ryby na rodinu. Onedlho mala tá rybárska dedina svoju vlastnú okupačnú historku: Rusi podľa starostu jeden a pol dňa obliehali Chulavkovku, potom sa ale stiahli a ostali na okraji dediny. Obete vraj neboli. Inde som videl správu, že Rusi starostu Chulavkovky zatkli. Už som v tom stratený.

Mentalita juhoukrajinského sedliaka

Chersonská oblasť je špecifická tým, že je tam 300-tisícové prístavné mesto Cherson a okrem toho iba vidiek. Je to úrodný kraj s černozemou a bašta rusko-ukrajinského dialektu suržyk. Polia sú obrovské, lesy takmer žiadne. Aj keď mnohé plochy sú dnes pod správou anonymných zahraničných agrofondov, hovorí sa miestnym roľníkom stále kolchozníci. Podľa mňa to nie je namieste. Kolektivizácia síce zanechala hlboké stopy, v minulosti volili miestni poľnohospodári kedysi silnú Socialistickú stranu a často aj proruské sily. Napriek tomu si trúfam tvrdiť, že mentalita proruského juhoukrajinského a ruského sedliaka je dosť odlišná. Zvlášť tí, čo pestujú a predávajú na vlastnú päsť zeleninu, patria príjmami do vyššej strednej vrstvy. Sú svojím spôsobom boháči a sú na to patrične hrdí.

Pamätám si na jednu cestu so sedliakmi z Chersonskej oblasti, roky pred ukrajinskými vojnami. Ležal som v štvormiestnom spacom vozni na hornom lôžku, opäť som mal zlomené srdce, rozhodne som sa nechcel s nikým baviť. No a prišli títo sedliaci, títo šťastní a so svojím životom viac ako spokojní sedliaci. Po bohatej žatve išli na dovolenku do dosť vychýreného kúpeľného mesta v Karpatoch, hneď na niekoľko týždňov. Boli to dva páry – švagrovci. Explicitne sa porovnávali s postavami megaúspešného rusko-ukrajinského zábavného seriálu Сваты („Svokrovci“). Užívali si veľký olovrant na základe bielej slaniny salo a vodky, hlučne vo svojom suržyku vtipkovali a stále ma pozývali k nim dole, „poďte si dať“, „iba pery zvlhčovať“, „veď viete, my sme švagrovci, vyrytí ako zo seriálu“. Dlho som odmietal, neskutočne mi liezli na nervy. Napokon som to vzdal, ich salo bolo výborné. Keď som vystúpil z vlaku, bol som rovnako šťastný ako oni.

Malý detail: Autorom námetu a jedným z producentov seriálu Сваты bol ruskojazyčný zabávač, ktorého celý svet dnes pozná pod menom Volodymyr Zelenskyj. Tu niečo do seba zapadá. Chcem tým povedať, že tá pravá, naozajstná a nezničiteľná Ukrajina sa nenachádza iba v Haliči a v Kyjeve, no svojbytne ukrajinský je aj „môj“ juh, práve Chersonská a Záporožská oblasť. Tam mali kozáci svoju Záporožskú Sič, špecifickú (lebo bordelársku) formu demokracie, a tam (s centrom Hulaj Pole) mal Nestor Machno svoj sedliacko-anarchisticky štát-neštát. Podľa starej zásady „Dvaja Ukrajinci, traja hetmani“ bolo na Ukrajine vždy viac slobody ako v Rusku. Niekto tomu hovorí demokracia, niekto oligarchia, niekto anarchia.

Zlé renomé Chersonu

Samotný Cherson, skrz-naskrz ruskojazyčné veľkomesto, má odpradávna zlé renomé. Bolo považované za mesto malých podvodníkov a vekslákov. Bol som tam viackrát, nič osobitné som nezažil, zamilovať do mesta sa mi nepodarilo. Musí to byť už 18 rokov, keď som v chersonskom bare s mladým námorníkom prebral všetky veľké témy života. Okolo nás sa nápadne motala mladá bežne oblečená žena. Neoslovila nás, no prejavila svoju ochotu zoznámiť sa. Keď bola chvíľu preč, opýtal som sa námorníka, či to podľa neho je prostitútka. On mi odvetil múdrosťou, ktorá sa dá práve dnes použiť pri snahe o pochopenie chersonských reálií: „Možno ešte sama nevie, či je dnes prostitútkou.“

Cher je v ruštine nadávka, ktorá označuje mužský pohlavný úd – a slúži Chersončanom ako atribút trpko-sarkastického lokálpatriotizmu. Čo chceš, mesto so volá Cher-Son, hahaha. Videl som fotografiu z protiokupačnej demonštrácie, na ktorej nízka nevinná hipsterka drží kartónik s nadpisom v azbuke: XEP, HE XHP! („Cher, ne ChNR“). ChNR, to je ruská skratka pre „Chersonskú ľudovú republiku“, ktorú okupanti údajne chcú podľa vzoru „Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky“ kreovať. Za isté to nepovažujem, lebo ak sa taká ChNR neudrží, poškodzuje to autoritu Ruskej federácie. Bulhar Christo Grozev, analytik z Bellingcatu, tvrdil pred týždňom-dvoma, že Rusi v Chersone pre bábkový pseudoštátik nenájdu viac ako sto nadšencov a súhlasil som s ním. Lenže musíme sa každým dňom znova pýtať, či všetci Chersončania už v súčasnosti vedia, či ani dnes nebudú prostitútkami.

Aby ani v Chersone nepadol skvelý duch ukrajinského odboja, vyhýbajú sa ukrajinské médiá otázke, prečo sa práve Cherson, ako jediná oblastná metropola Ukrajiny, dostala pod okupáciu. Iba blízkosťou ku krymskej hranici to nebude – Charkov, Sumy a Černihiv sú bližšie k ruskej hranici a vykrvácajú radšej v nemilosrdnom obliehaní, než by sa vzdali. Bola to zase Novaja Gazeta, ktorá deň pred pozastavením svojej práce priniesla veľký text o tomto meste, v ktorom sa nájde aj jasná odpoveď na pád Chersonu. Nemilá odpoveď znie: zrada.

Tu nejde primárne o to, že miestna politika je zvlášť nepriehľadná a brutálna. V roku 2018 zabili mladú protikorupčnú aktivistku kyselinou, jej dosiaľ intaktný byt bol teraz pod rúškom vojny vyrabovaný. Aspoň z ukrajinských zdrojov sa zdá, že drvivá väčšina zvolených chersonských politikov zostala Ukrajine verná, v zoom hlasovaní sa vyslovilo 44 z 50 prítomných poslancov oblastného zastupiteľstva proti založeniu Chersonskej ľudovej republiky. Zastupiteľstvo má celkovo 64 mandátov, štrnásti sa z vojensko-technických dôvodov nemohli pripojiť.

Bez gubernátora, ale s domobranou

Podľa očitých svedkov položil gubernátor Gennadij Lahuta 24. februára kľúče na stôl a povedal: „Ja sa na tomto nezúčastňujem.“ Následne opustil región. Zväčša v priebehu toho istého dňa opustili Cherson: vedenie polície, prokuratúry, o niečo neskôr aj agenti tajnej služby SBU. Napriek všetkému chceli chersonskí chlapi mesto brániť a hlásili sa do domobrany terroborona. Cherson sa dá ľahko brániť, hoci by si to vyžiadalo rozhodnutie s ďalekosiahlymi následkami – vyhodiť do vzduchu široko-ďaleko jediný most cez Dneper. Domobranci sľúbený kamión nedostali, ani mapu mesta nemali k dispozícii, iba jeden z piatich dostal samopal, predsa len išli strážiť Antonovský most. Raz im (evakuovaní) kompetentní povedali, že môžu ísť domov, potom ich zase zavolali späť. Chlapi z terroborony to začali chápať tak, že padlo rozhodnutie odovzdať Cherson. Aj tak sa pustili takmer neozbrojení do strateného boja. Počet obetí podľa Novej Gazety nie je nižší ako tristo.

Rusi rýchlo prevzali vyšetrovaciu väznicu typu SIZO, dva týždne sa nečinne pozerali na relatívne masívne proukrajinské demonštrácie, potom začali unášať organizátorov protestov a zapĺňať väznicu. Zrejme dochádza aj k bitiu a mučeniu. Aspoň raz strieľali do demonštrantov, boli zranení, počty protestujúcich onedlho prudko padli. Nad opustenou budovou SBU vejú ruské vlajky.

Terajší chersonský stav sa nedá nazvať inak ako dvojvláda. V administrácii oblasti sídli ruské vojsko. Tam kričia patriotickí Chersončania Domoj poka živoj a medzitým už svetoznáme heslo Na chuj. No občas sa u ruských vojakov zastaví aj proruská chersonská babička a vytrúsi niečo o amíkoch, ktorí podľa ruského naratívu vraj práve aj v chersonskom labáku „vytvorili covid“. Aj na bulváre Ušakova, iba o 500 metrov ďalej, sa radnica zaoberá správou mesta. Bol to legitímne zvolený primátor, ktorý rozhodol, že niektoré malé autobusy MHD budú zasa za zvýšenú cenu premávať. Žiaden okupant mu v tom nebránil. Hoci primátor okupačný režim formálne neuznáva, pôsobí to tak, že Rusom väčšie naschvály nerobí.

Rozhodne to však neznamená, že v meste je pokoj. V Chersone sa kolaboranti našli, no a kľúčový spolupracovník jedného kľúčového kolaboranta bol doslova na druhý deň pred domom šéfa zavraždený. Bol to jasný signál z ukrajinskej strany, že Ukrajina má na okupovanom území ešte stále silnú pozíciu a všimne si každého zradcu.

Ruská pozícia je stále neistá. Ešte nemá dočinenia s partizánmi, no sympatie drvivej väčšiny sú na strane Ukrajiny. Je možné, že vyhlásené vyplatenie špeciálneho jednorazového dôchodku v rubľoch pohne s niektorými starcami sovietskej generácie. Väčšinu svojich informácií čerpám z ukrajinských médií, pozerám sa ale aj na propagandistické ruské. Tam, napríklad na RIA Novosti, som registroval pokusy ukázať akcie na podporu ruskej okupácie v najkrajšom svetle. Žiaľ, našli len zopár seniorov so sovietskymi vlajkami, ktorí položili kvety pred Pamätník hrdinov. Vyzeralo to biedne. Rusi v Chersone podľa Novej Gazety rýchlo vypli ukrajinskú televíziu a pustili ruskú, podľa iných zdrojov však bežia vo veľkej časti okupovaného územia stále ukrajinské správy. To je pre okupanta veľký problém.

Carjov: Prehrávame boj o ukrajinské srdcia

Oleg Carjov, horúci kandidát na premiéra prípadnej bábkovej vlády, trpko oplakáva, že na dobytom území „stále nie je ruská televízia ani rádio. Už je to mesiac a nikto nedal žiadne retranslátory. Sú tam ľudia, ktorí majú dieselový generátor, počúvajú ukrajinské rádio a sledujú ukrajinskú televíziu. A tam počujú: Zastavili sme Rusov! Prechádzame do protiofenzívy! Dostaneme sa do Moskvy! Pridaj sa k víťazovi!“

Carjov bol dlhoročným poslancom dlho vládnucej proruskej strany Regiónov, po majdane prešiel na stranu separatistov, bol vyhlásený za predsedu odiózneho útvaru s menom Parlament Novorossiji, potom sa sťahoval na Krym a dlho nedal o sebe počuť. Teraz tvrdí, že je od prvého dňa vojny na „oslobodenom“ území Ukrajiny. Vrátený kolaborant zhŕňa svoje dojmy takto: „Prehrávame boj o ukrajinské srdcia.“

Bol som prekvapený, že moskovské bulvárne noviny Komsomolskaja Pravda dali takýmto porazeneckým rečiam priestor, rovnako ako pacifistickým úvahám Natalie Poklonskej, peknučkej krymskej prokurátorky, ktorá v roku 2014 prešla na stranu Kremľa a teraz má vysoké funkcie v Ruskej federácii. Rovnako ako Carjov tvrdí aj Poklonskaja: „To, že Rusko mimo hraníc Ruska prehráva, je stopercentné.“ Funkcionárka, ktorá očividne súcití hlavne s bombardovanými Ukrajincami, rozpráva v Komsomolke aj o tom, že keď priniesla humanitárnu pomoc do Chersonskej oblasti, narazila na strach a nedôveru. Mnohí odmietli jej balíky prijať.

Prominentný kolaborant Carjov sa obáva, že ak Rusko tak bude pokračovať, to ani „na jeseň ešte nebudeme hotoví. A potom sa Ukrajinci naštartujú, zmobilizujú dvakrát viac vojakov, utvrdia sa v predstave, že zastavili vojenskú silu Ruskej federácie, rozdajú zbrane aj ženám, starým ľuďom a deťom, bude to miliónová armáda a bude to… povedzme to tak, veľmi ťažké“. Ako riešenie navrhuje zvesenie ukrajinských vlajok: „Keď prichádza ruská armáda, mali by tam byť ruské vlajky. Dobre, uspokojím sa aj sovietskymi vlajkami.“ Podľa Carjova by mali na Ukrajine platiť ruské zákony. Hoci získal v jednom divnom prieskume 32 percent dôveryhodnosti, sám nechce byť správcom Ukrajiny. Ukrajinu má podľa Carjova riadiť samotný Putin.

Záchranný výbor pre mier a poriadok

Kým na celoštátnej úrovní sú to zatiaľ trúfalé vyhlásenia, má Chersonská oblasť už od 10. marca svoj zradcovský orgán, „Záchranný výbor pre mier a poriadok“. Jeho predsedom či aspoň oznamovateľom je Kyrill Stremousov, chersonský exot, novinár a aktivista. Odkedy si Stremousov na cestách po Latinskej Amerike všimol, že tam Ukrajinu nepoznajú, ale Sovietsky zväz má stále silné meno, figuruje doma ako „chersonský Che Guevara“.

Založil viaceré médiá ako „Tavrija News“, v politike sa nejaký ten čas motal okolo fluktuanta menom Ilja Kiva, poslanca ukrajinského parlamentu, ktorý prešiel z Pravého sektora do klinickej mŕtvej Socialistickej strany a odtiaľ do najväčšej proruskej strany „Opozičná Platforma Za život“. Kiva rýchlo po začiatku invázie utiekol do Bieloruska alebo Ruska.

Juhoukrajinský Che sa zviditeľnil počas korony, stal sa jedným z vedúcich „kovid disidentov“ a antivaxerov Chersona. V meste koluje historka, ako počas lockdownu „pretlačil“ dcéru na zrušenú hodinu tanca. Politický výtlak Stremousova je, jemne povedané, obmedzený: Keď v roku 2019 kandidoval ako nezávislý do ukrajinského parlamentu, získal 1,74-percentnú podporu. Keď v roku 2020 kandidoval na chersonského primátora, dostal ešte menej, 1,37 percenta. Je to šašo.

Trošku väčšiu váhu má iný člen „Záchranného výboru“: Vladimir Saľdo bol v nulových rokoch chersonským primátorom. Jeho kadencia bola pre mesto katastrofou, v dôsledku Saľdovej stavebnej politiky bola historická časť mesta zničená. Po jeho politickom páde bol už len témou pre krimi noviny.

V roku 2016 tvrdila jeho manželka, že Saľda v Dominikánskej republike uniesli a zadržali. Nič sa vylúčiť nedá, zvíťazila ale skôr verzia, že Saľdo ušiel do Karibiku, lebo sa za údajnú spoluprácu s ruskou tajnou službou vyhol trestnému stíhaniu na Ukrajine. Tam sa pod palmami pokúsil o únos ukrajinského podnikateľa, za čo ho dominikánske úrady zatkli. Do ukrajinskej politiky sa neskôr vrátil, má svoju vlastnú stranu „Blok Volodymyra Saľdo“, ktorá získala v posledných lokálnych a oblastných voľbách len malú podporu. V zastupiteľstve mesta Chersona tvoria Saľdovci najmenšiu frakciu, z 54 poslancov majú päť. To sú pravdepodobne tí, čo hlasovali za Chersonskú ľudovú republiku.

Nuž, to sú miestodržitelia, ktorých si Putin v Chersone našiel. Stremousov a Saľdo by si mali rozumieť, spája ich minimálne láska k Latinskej Amerike a pre jednu maličkú demonštráciu sa vedeli aj dohodnúť na spoločnej zástave – červenej sovietskej. Je možné, že sa na záchrannom výbore občas bavia po španielsky, sranda musí byť. Je však aj možné, že výbor radšej vôbec nezasadá, veď im môže kedykoľvek pod zadkom vybuchnúť bomba.

Zatiaľ neviem o žiadnych konkrétnych opatreniach, ktoré treba pripísať záchrannému výboru. Ruskí vojaci rabovali centrálny obchodný dom CUM, Chersončania sa potom tiež na tom podieľali, tých potom – keďže polície v meste niet – chytili iní Chersončania a pripútali ich k stĺpom. Odvtedy sa už nerabuje, odvtedy je ticho. To ale určite nie je zásluha záchranného výboru. Jednoducho už nie je čo kradnúť.

Ale som sa rozpísal. A to som ešte stále ani nezačal rozprávať o dianí v mestách Záporožskej oblasti, v ktorých som strávil oveľa viac času: O okupovanom Berďansku, kde je tak podozrivo ticho, ak Ukrajinci náhodou neodpália ruskú výsadkovú loď. O teraz svetoznámom okupovanom Melitopole, kde som raz po tragicky neúspešnom rande uviazol. A o okupovanom Energodare, kde hlúpi ruskí vojaci ostrelili najväčšiu atómku Európy – a kde dodnes žijú moji kamaráti.