Reportáž z krajiny, kde majú všetko. Čierne more, hory aj zlato. Martin Leidenfrost bol cez sviatky v Rumunsku, za gastarbajtrami.

Roky som si listoval jednu rumunskú knihu fotografií, Mândrie şi beton, Hrdosť a betón. Na fotografiách sú obrovské trojpodlažné rodinné domy, často neomietnuté a niekedy neobývané, ich vidiecki majitelia občas bývajú v prístavbe povedľa. Sú to domy rumunských gastarbajtrov, čo hrdlačia v západnej Európe, napríklad na španielskych staveniskách, v talianskych domácnostiach alebo na nemeckých či anglických farmách.

Väčšina z týchto jednoduchých palácov stojí v írečitom rumunskom kraji, ktorý má až legendárny význam pre zachovávanie starých rumunských tradícií, v takzvanej Țara Oașului. Nie je to ďaleko od nás, oblasť leží na severozápade Rumunska, v blízkosti hraníc Maďarska a ukrajinského Podkarpatska. Na sviatky, keď prišli štyri milióny zahraničných Rumunov domov, som sa tam vybral aj ja.

Dedina Moişeni, Ţara Oaşului. Starci bývajú v malom modrom domčeku, mladí robia vo Francúzsku. Reprodukcia z knihy Mândrie şi beton, foto: archív.

Prezradím pohnútku: Na rumunských parlamentných voľbách 6. decembra sa udiali dve pozoruhodné veci. Účasť padla na neuveriteľné minimum 33,3 percenta a s deviatimi percentami sa dostala do parlamentu nová neznáma strana, ktorá predtým v prieskumoch ani nefigurovala. Strana sa volá AUR, čo znamená Aliancia za zjednotenie Rumunov. Aur je ale aj rumunské slovo pre zlato, čomu zodpovedá stranícka symbolika, celá je zo zlata. Mainstreamové médiá označujú Zlatých za krajnú pravicu. Rumunská diaspóra – takto sa v Rumunsku hovorí pracovným migrantom – bola doteraz spoľahlivou oporou liberálnej a progresívnej pravice, ktorá práve formuje budúcu rumunskú vládu. V ostatných voľbách 6. decembra však diaspóra hromadne prešla k pravoslávnym nacionalistom z AUR. Gastarbajtri zrejme tužia po domovine – a národný veľkorumunský romantizmus Zlatých mnohých oslovil.

Dedina Ţârşolț, Ţara Oaşului, svadba gastarbejtrov, čo robia v Pariži, na svadbe mali 30 družičiek. Reprodukcia z knihy Mândrie şi beton, foto: archív.

Zakladatelia AUR sú pre mňa starí známi. Jeden predseda, Claudiu Târziu, bol popredným aktivistom rumunskej Koalície pre rodinu, ktorá presadila referendum o tom, aby manželstvo bolo v ústave definované ako zväzok muža a ženy. Referendum sa konalo v roku 2018, stroskotalo však na nízkej účasti (21,1 percenta). Druhý predseda, George Simion, sa dlhé roky terigal po Rumunsku, aby promoval myšlienku zjednotenia s Moldavskou republikou. Táto agenda je vnímaná ako niečo pekné, takmer každý Rumun súhlasí s heslom „Besarábia je Rumunsko“, no realizácia tohto ušľachtilého cieľa láka málokoho. V skutočnosti si Rumuni nechcú zavesiť na krk druhú najchudobnejšiu krajinu Európy. Z témy je tak politický ležiak.

No potom prišla korona. Strana AUR, ktorú Târziu a Simion založili až v roku 2019, pridala k trom heslám „Rodina, vlasť, viera“ ešte štvrté („sloboda“) a vzali na kandidátku zúrivú advokátku Dianu Șoșoacă. Tá sa stala virálnou, keď preklínala pred davmi pútnikov zakázaných pútí rumunských ministrov, premiéra aj prezidenta: „Kto je Johannis, aby nám povedal, ľuďom, na ktorých postavil svoju moc, aby sme nešli k svätej Paraskieve?“ Svoju rolu zohralo aj to, že výbušná blondínka sa zviditeľnila ako chytrá protirúšková rebelka. AUR je zrejme prvou politickou stranou v Európe, ktorá sa dostala vďaka svojmu „koronaskepticizmu“ do parlamentu.

Kontaktoval som šéfa Zlatých v župe, pod ktorú patrí Țara Oașului, v Satu Mare. Iulian Câcău má len 25 rokov, už je ale predsedom AURu v jednej z 41 rumunských žúp, ktorá má 344 000 obyvateľov. Câcău reagoval promptne a nadšene ma pozval do hraničnej dediny Tarna Mare. Tarna Mare znamená Veľká Tarna, jestvuje aj Malá Tarna, ktorá dnes leží na území Ukrajiny, rumunčinu v Malej Tarne zabudli, a tým sa aj roztrhli kedysi intenzívne cezhraničné kontakty. Zatiaľ čo milióny gastarbajtrov sa valili zo západu na východ, aby trávili aspoň tie vianočné sviatky doma, bolo na hraničnom priechode medzi Ukrajinou a Rumunskom ticho. Colníci oboch krajín čakali osamelí na cestujúcich a potešili sa, že môžu aspoň so mnou trošku pokecať.

Na rumunskej strane som musel prejsť zopár dedín maďarskej menšiny, ktorá má vďaka svojej strane UDMR v satumarskej župe hlavné slovo. Tarna Mare je na konci cesty, leží na terase so širokým výhľadom na ukrajinské Podkarpatsko, rozrobených „rodinných“ domčekov je tu dosť.

Iulian Câcău má pozval sem, keďže bol počas niektorých sviatočných dní s rodinou u švagra, ktorý už jedenásť rokov pracuje v Taliansku. Neomietnutá nová švagrova budova mala normálnu veľkosť, vstupná miestnosť bola predsieňou a obývačkou zároveň. V strede stál dlhý biely banketový stôl, vysoké operadlá stoličiek boli potiahnuté bielou látkou. Taký je rumunský vianočný zvyk.

Iulian Câcău u švagra doma, foto: autor.

Câcău je nízky a štíhly, sám si hovorí nacionalista, „sme čistí Tráci a Dáci“. Samozrejme, že nadával na „nevlasteneckých“ sorosovcov – „neomarxistov“, na večne vládnucich Maďarov z UDMR a na nebielych nepracujúcich spoluobčanov „z Pakistanu“. Zdôraznil pravoslávnu identitu svojej strany a vysvetlil mi: „Viete, žiadne náboženstvo nie je ťažšie ako pravoslávie. Dlhé obdobia pôstu, počas ktorých sú zakázané aj mliečne výrobky, dlhé nedeľné bohoslužby od ôsmej do jednej, takí letničiari to majú jednoduchšie.“

Po chvíli sa ukázalo, že župný predseda úspešných nacionalistov bol sám gastarbajtrom. Tri roky žil v Rakúsku, hlavne vo Viedni, ale aj kúsok odo mňa v rakúskom Burgenlande. Jeho strýko tam desaťročia robil v jednom vinárstve, ktoré prevzal, keď vinár nemal následníka. „Strýko si v Rakúsku vytvoril budúcnosť,“ povedal synovec. Câcău si v Rakúsku všimol, že keď sa kancelár Sebastian Kurz ujal úradu, začali sociálne dávky prísnejšie kontrolovať. „Priamo sa ma to týkalo, ale bol som tomu rád. Kurz je vlastenec. Väčšina Rakúšanov sú nacionalisti, kupujú miestne výrobky,“ tvrdil. Chce, aby tak veci fungovali aj v Rumunsku. V súčasnosti riadi franšízu výroby ovocných štiav v Satu Mare.

Dedina Bixad, Ţara Oaşului. Pohreb 84-ročného pána. Na dvore si stavia synovec pracujúci v Španielsku barák. Reprodukcia z knihy Mândrie şi beton.

Nechal som si popísať Țaru Oașului. Oașani, najmä Oașanky, sú podľa neho najzbožnejší Rumuni, svoju hudbu si nosia kade tade so sebou. „Historicky sme boli slobodní Dáci, utiahnutí do lesa. Veľmi divokí, bez duše a krvilační voči nepriateľom. Až do 50. rokov sa tu prelialo veľa krvi bodnutím. Až do 70. rokov sedelo v satumarskej väznici veľa Oașanov. Oașania sa vraj ľahko rozčúlia,“ hovorí Câcău. „Aj vy?“ pýtam sa. „Ja nie, zmenili sme sa,“ odpovedá.

Câcău znovu a znovu otváral moju obľúbenú knihu fotografií a smutne pritom krútil hlavou. Veľa tam spoznal, nejakého Patrika z Huty-Certeze a spolužiačku, ktorá teraz upratuje v Bruseli. Scéna rozlúčky v knihe, ktorá bola odfotená pred diaľkovým autobusom „Romania-Spania“, sa ho dotkla: „No a toto bolí najviac.“ Spočiatku vysvetľoval obrovské domy Oașanov tým, že majú veľké rodiny, mať 5 až 6 detí je vraj normálne. Câcău a jeho švagor mali pritom iba po jednom dieťati. Perspektívny politik povedal, že radšej investuje do toho, aby jeho deti mali 2 až 3 fakulty, než do takého „absurdného“ domu.

Odvtedy sa celý rozhovor točil okolo pojmu hrdosť. Švagor, ženy a ratolesti pripravili novostavbu na štedrý večer a hrdý Oaşan zo strany AUR mi vysvetlil: „My sme tu radi hrdí, väčšina to chce ukázať.“ Pri pohľade na starenku v knihe odhadoval: „Asi pracovala 40 rokov na Západe, chrbát ma zlomený, ale na dome vidia všetci, aká je pracovitá. Oaşani sú zvyknutí na tvrdú prácu, dôstojne reprezentovali Rumunsko v zahraničí“. Vážny mladý muž videl na fotografiách aj to, čo som ja nevidel – napríklad, že nejaké časti kroja mali na sebe iba ženy, muži nikdy. Ženy sú podľa neho nositeľkami tradície. „Nie je to naša chyba, že sme ako Rumuni nútení pracovať v zahraničí.“

Prvýkrát som si myslel, že som azda zle počul, potom Câcău ale opakovane pochválil Nicolaea Ceaușesca, národno-komunistického diktátora v rokoch 1965-1989. Nazval ho jediným silným vodcom, ktorého Rumunsko kedy malo, vraj za Ceaușescom bolo Rumunsko veľmi bohatou krajinou. „Nie sme komunisti, sme proeurópski,“ vravel, ale aj tak si želal, aby krajina prosperovala ako v roku 1989. Prekvapilo ma to, ale radšej som k tejto téme nedával ďalšie otázky.

Župný predseda novej deväťpercentnej strany bez debaty súhlasil s tézou, že „koronaskepticizmus“ niektorých kandidátov významnou mierou prispel k volebnému úspechu AURu: „60 percent Rumunov sa bojí hrozby pokuty, nie hrozby vírusu.“ Osobne považoval SARS-CoV-2 za „vynájdený vírus“, vynájdený v záujme Číny. S pevným pohľadom tvrdil: „Očkovanie by mohlo byť riešením – nie pre mňa, ale pre tých, ktorí veria na vírus.“ Hrdo ukázal fotografiu malého jazera vo Veľkej Tarne, tyrkysový klenot: „Bola to zlatá baňa.“ Lenže vladári nie sú vlastenci a UDMR presúva všetky financie maďarskej menšine, preto, podľa neho, z jazera už nič neostalo. „Pritom máme v tejto krajine všetko… Čierne more, hory, zlato…“

Iulian Câcău, foto: autor.

Keď som odložil svoj poznámkový zošiť, sadol si k nám Câcăuov svokor. S úsmevom začal rozprávať o časoch, keď bola špinavá robota rumunských migrantov na Západe ešte nelegálna: Maďarskí policajti ho mučili v ľadovej vode, v Rakúsku mu raz uvalili päťdňové väzenie a v Taliansku zažil – samé opovrhovanie. Svokor sedel pri bielom banketovom stole v bunde bez rukávov, ktorú si ani cez sviatky nezložil.

Na konci vyšlo najavo, že aj Iulian Câcău zostal v srdci gastarbajtrom. Strana AUR aj Câcău osobne chcú diaspóru prinavrátiť domov, chcú to dosiahnuť s jasnými projektmi ako v Poľsku. Zatiaľ ale, prizná sa, necíti ani on v Rumunsku finančnú stabilitu. Aj župný predseda úspešných rumunských nacionalistov preto uvažuje o návrate do Rakúska.

Ak vás zaujala kniha Mândrie şi beton, Hrdosť a betón, kliknite si na webstránku, ktorá je knihe venovaná. Možno si tam pozrieť aj film s anglickými titulkami. Nájdete ju tu.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0