3. apríla, 09:30

Koniec pozerania na vlastný pupok

Koniec pozerania na vlastný pupokIlustrácia Švejka od českého výtvarníka Josefa Ladu. Reprofoti: TASR

Román Jaroslava Haška o dobrom vojakovi Švejkovi považujú niektorí za najväčšie literárne dielo v českom jazyku. Iných potom o to viac dráždi. Švejk, jeho špecifická povaha a ešte špecifickejší spôsob riešenia problémov vraj majú byť symbolom všetkého, čo je v českej národnej identite zlé.

Zúžiť Švejka iba na Švejka samotného je ale neskutočné orezanie celého diela. Jeho hlavná sila je v plejáde naživo vykreslených figúrok, ktoré hlavného hrdinu sprevádzajú na ceste z Prahy až na ruský front. Aj keď sa samotný svet zmenil, základné typy stále spoznáme: niekto je uťahaná a pesimistická pani Müllerová, niekto je Brettschneider, niekto fanatický kadet Biegler. Dôležitou osobou je aj okultný kuchár Jurajda, ktorého odkaz dnes dvíhajú rôzne ezomatky a zakladatelia všetkých možných siekt.

Jurajda však svoj mystický kánon skutočne pozná a jeho poznámky idú často až na telo. A dnešný komentár sa opiera o nasledujúce Jurajdove slová k večne hladnému sluhovi Balounovi: „Ty by si patril medzi sektu hesychastov,“ s ľútosťou povedal učený kuchár Jurajda, „tí tiež hľadeli celé dni na svoj pupok, až sa im zdalo, že im okolo pupka zasvitla svätožiara. Potom sa domnievali, že dospeli do tretieho stupňa dokonalosti.“

Prplavé otázky

To je presne to, čo naša západná civilizácia až do vypuknutia rusko-ukrajinskej vojny robila. Hľadela na vlastný pupok a očakávala zasvitnutie svätožiary. Otázka toho, či náhodou naša dominancia nebola len dočasná a či nie je potrebné zase obhajovať vlastné hodnoty a možno aj nezávislosť voči vonkajšiemu protivníkovi, vôbec neprichádzala na rad dňa.

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.