Keď o liturgii rozhoduje hygienik alebo politik

Kňaz sa ocitá v rovnakej situácií, v akej by bol lekár, ktorému by niekto zakázal ošetrovať chorých.

V čase, keď vláda vyhlásila zákaz vychádzania som bol priamo pri tom, ako jeden kňaz riešil otázku čo ďalej. Pozeranie tlačovky, zopár telefonátov, písanie oznamu veriacim. V prípade … duchovnej potreby kontaktujte správcu farnosti na telefónnom čísle… Otázkou bolo akú duchovnú potrebu môže ešte kňaz vykonávať. Akúkoľvek? Nevyhnutnú? Ako oznam naformulovať tak, aby veriaci chápali, že som im nablízku a zároveň neprekročiť svetské zákony? Na vlastné oči som sledoval, prečo je zlé, ak zákaz verejného slávenia omší a opatrenia v oblasti viery vyhlasuje hygienik či politik.

Duchovného totiž hygienici či politici dostávajú do dilemy s vlastným svedomím. Kňaz sa vtedy ocitá v rovnakej situácií v akej by bol lekár, ktorému by niekto zakázal ošetrovať chorých, alebo vojak, ktorému by niekto zakázal obraňovať svoju krajinu. Rovnako, ako v prípade lekára stráca význam jeho povolanie v situácií, kedy nemôže liečiť chorých, či pre vojaka, keď nemôže ochraňovať svoju vlasť, tak pre kňaza povolanie stráca význam v prípade, že nemôže vysluhovať sviatosti či slúžiť svojim veriacim.

Celá situácia je ešte vyostrená tým, že prežívame krízové obdobie, kedy kňazi (rovnako ako lekári) cítia, že ich ľudia potrebujú viac ako obyčajne. Kňaz, ktorý prestane vysluhovať sviatosti, sa tak môže cítiť ako lekár, ktorý opustil svojich pacientov, alebo vojak, ktorý po prvom výstrele dezertoval.

V podobnej situácií ako kňazi sa však ocitajú aj mnohí veriaci. Cítia, že nie je správne, že môžu ísť do potravín či autoservisu, no zároveň nemôžu prejaviť svoju vieru účasťou na omši, prijatím Kristovho tela, či očistením si duše pri spovedi. Aj Biblia hovorí, že viera bez skutkov je mŕtva. Čo má robiť veriaci, ak chce udržiavať svoju vieru pri živote, chce ju rozvíjať a nezdá sa mu správne, že môže ísť do obchodu, no nemôže sa zúčastniť omše, ísť na prijímanie, či na spoveď, ktorá je pre neho ako kresťana dôležitejšia? Má sa podriadiť štátnym zákonom alebo ich neposlúchať?

Problémom je, že hygienici, či politici sa tu pletú do otázky, na ktorú nepoznajú odpoveď. Hygienik totiž pozná odpoveď len na otázku prečo, no nie na otázku ako. Vie povedať, prečo nechodiť na omšu, no nevie odpovedať na otázku ako žiť svoju vieru v časoch koronakrízy.

Hygienik vie, prečo obmedziť stretávanie ľudí z dôvodu prevencie pred šírením vírusu a vie zhodnotiť epidemiologické riziko pre účastníkov omší. Ale to, čo ako hygienik nevie posúdiť, je hodnota samotnej omše pre človeka. Pritom posúdenie tejto hodnoty je kľúčové k rozhodnutiu o regulácii či dokonca zákazu omší. No ak hygienik nevie zhodnotiť hodnotu omše, nemôže predsa o jej zakáze vôbec rozhodnúť. 

Okrem toho, existujú všelijaké špecifiká, ktoré hygienik alebo politik nepozná. Židia napríklad nemôžu sláviť svoje náboženské obrady, ak nie sú aspoň siedmi. Gréckokatolíci zas musia mať na liturgii okrem kňaza aj veriacich, pretože ich liturgia je viac dialogická a je v nej viacero pasáží, v ktorých sa kňaz modlí potichu, zatiaľ čo sa veriaci modlia nahlas niečo iné. Účasť na liturgii je niečo iné pre katolíka a pre protestanta. Spoveď nie je sedením u psychológa.

Ešte raz si pomôžme porovnaním s lekárom. Tak, ako by bolo pre lekára nemysliteľné, aby prestal ošetrovať pacientov a nechal ich, nech sa ošetrujú sami, lebo mu to prikázal niekto, kto sa nevyzná do medicíny, tak je pre kňaza nemysliteľné, aby opustil svojich veriacich preto, lebo mu to prikázal niekto, kto sa nevyzná v otázkach viery.

Preto by bolo načase, aby začali opatrenia v oblasti viery určovať biskupi, či v iných náboženských spoločnostiach ich náboženskí predstavitelia. Oni totiž najlepšie vedia, že tak, ako nemôže lekár opustiť svojich pacientov, zatvoriť sa doma a nechať ich, nech si pomôžu sami, ale musí k nim ísť a pomáhať im, tak nemôže ani kňaz opustiť svojich veriacich a povedať im, nech sa modlia sami doma. Rozumný biskup (rovnako ako rozumný primár) vie, že kňazov nemôže zamknúť doma, ale že ich musí nechať pracovať za sprísnených hygienických podmienok.

Okrem toho, biskupi a iní náboženskí predstavitelia najlepšie poznajú špecifiká svojej viery a po dohode s hygienikmi by nepochybne vedeli nájsť účinný spôsob ako zabezpečiť starostlivosť pre veriacich, a zároveň zachovať všetky hygienické opatrenia.

Takéto nariadenia by u veriacich aj duchovných zvýšili legitimitu i ochotu dodržiavať opatrenia a nemuselo by dochádzať k situáciám, aké sme videli na Nový rok v televíznych novinách, kde sa polovica republiky pohoršovala a druhá fandila veriacim, ktorí boli účastní v chrámoch na bohoslužbách.

Skúsme sa teda vrátiť k tomu, čo sme konali doteraz. Hygienici nech upozorňujú na riziká a duchovní nech na základe ich odporúčaní riadia duchovný život veriacich. V čase kríz akou je koronavírus majú totiž mnohí pocit, že pravidlá, ktoré sme si určili v časoch pokoja by sa teraz nemali dodržiavať. No ono je to presne naopak. Ak tu spolu chceme dobre žiť, tak by sme nemali podliehať panike a pravidlá, ktoré sme si určili v časoch pokoja by sme mali v krízach dodržiavať rovnako ako predtým. Výnimkou nie je ani právo slobodne vyznávať svoju vieru.