Téma zneužívania maloletých v cirkvi je niekedy zneužívaná

Cirkev sa nesnaží sexuálne škandály ututlať. Urobilo sa už veľa pre to, a stále sa robí, aby sa hľadala pravda taká, aká je, a aby sa veci nezametali pod koberec, hovorí v rozhovore biskup Marek Forgáč, predseda Komisie KBS pre prípady sexuálneho zneužívania klerikmi.

„V rámci návštevy pápeža Františka na Slovensku sa udialo aj stretnutie s obeťami sexuálneho zneužívania. Svätý otec vtedy spomínal, že aj keď je v celosvetovom meradle počet prípadov sexuálneho zneužívania u kňazov nižší než v iných profesiách, nijako nás to neospravedlňuje. Aj keby sa udial čo i len jeden prípad, aj ten máme riešiť, aj ten nás vystríha, aby sme boli preventívni. Ale sú to veci, ktoré treba vidieť v širšom pohľade a ktoré trápia celú spoločnosť,“ hovorí košický pomocný biskup Marek Forgáč, predseda Komisie Konferencie biskupov Slovenska pre prípady sexuálneho zneužívania klerikmi. V rozhovore tiež hovorí o tom, ako prebieha proces vyšetrovania sexuálneho zneužívania zo strany kňazov, aké tresty hrozia kňazom, ktorí sa dopustili zneužívania, o prevencii, ktorá sa robí v tejto oblasti, dôvodoch sexuálneho zneužívania aj výsledkoch sčítania obyvateľstva.

Koľko prípadov zneužívania mladistvých zo strany kňazov sa na Slovensku doposiaľ riešilo?

To číslo nie je jednoduché identifikovať. Ako predseda komisie, ktorá funguje od konca roka 2018, môžem povedať, že za ten čas cez našu komisiu prešlo približne dvadsať prípadov zneužívania maloletých. Treba však povedať, že tam sú zahrnuté prípady rôzneho charakteru, pretože aj pri otázke zneužívania musíme rozlišovať, o aké formy zneužívania sa jedná. Sú to formy od najzávažnejších zneužívaní až po formy, ktoré môžeme nazvať bezdotykové, kde patrí napríklad nevhodná sms, emailová komunikácia či nevhodné formy vyzývavého správania. 

Môžete povedať, v koľkých z tých dvadsiatich prípadov sa jednalo o bezdotykovú formu zneužívania a v koľkých to bolo priamo sexuálne zneužívanie?

V približne tretine prípadov sa jednalo o bezdotykové formy. Ale chcel by som doplniť, že klasifikácia nie je taká jednoduchá. Aj v rámci bezdotykovej formy môže ísť o závažnejšie alebo o dlhodobejšie prípady. Vtedy už môžeme hovoriť o groomingu, teda o takzvanom krúžení okolo obete, kde môže neskôr dôjsť aj k vážnejšiemu zneužívaniu.

Viete povedať, koľko prípadov sexuálneho zneužívania riešila slovenská cirkev pred rokom 2018?

Momentálne nedisponujem takouto informáciou. Ale uvažujeme o tom, že by sme sa na to pozreli a nakoľko sa to dá, zaevidovali aj prípady z minulosti.

Chápem to správne, že do roku 2018 prípady sexuálneho zneužívania riešila každá diecéza osobitne a po roku 2018 už rieši všetky prípady vaša komisia?

Stále platí to, že každý prípad rieši diecézny biskup a diecézny biskup je zodpovedný za to, aby sa prípad vyriešil do dôsledkov. Naša komisia nerieši prípady. Bola ustanovená z podnetu Svätého Otca, ktorý nariadil, aby bola pri každej biskupskej konferencii zriadená komisia pre prípady sexuálneho zneužívania mladistvých. Jej úlohou je dozerať na to, aby sa prípady riešili správnym spôsobom, prípadne vyvíjať aktivity v oblasti osvety alebo prevencie v tejto oblasti. Avšak našou úlohou je predovšetkým každoročne prichádzať so sumárnou správou a dbať o to, aby sa prípady vhodne prešetrovali. Ak sa zistí, že niektorý z nich sa nerieši tak, ako by sa mal, ja ako predseda komisie sa mám obrátiť priamo na Svätý stolec.

Podľa medializovaných informácií sa zdá, akoby problémom zneužívania bola zasiahnutá najmä Spišská diecéza. Je to skutočne tak alebo je situácia rovnaká vo všetkých diecézach?

Nepovedal by som, že sa to vyslovene týka len jednej diecézy. To, čo sa objavuje v médiách, nie vždy pravdivo odzrkadľuje komplexnú realitu a toto asi bude tento prípad.

Nielen na Slovensku, ale celosvetovo existuje obava, že cirkev sa snaží prípady sexuálneho zneužívania ututlať, aby si nezničila svoju povesť. Opýtam sa otvorene, je možné, že slovenská cirkev sa snaží sexuálne zneužívanie v niektorých prípadoch ututlať?

Z mojich skúseností z komisie môžem povedať, že nie. Práve naopak. Urobilo sa už veľa pre to, a stále sa robí, aby sa hľadala pravda taká, aká je, a aby sa veci nezametali pod koberec. Iste, ak sa pozrieme do minulosti a teraz myslím celosvetovo, nielen na Slovensku, tak nájdeme prípady, kde sa to neriešilo tak, ako by sa malo.

Na druhej strane treba povedať, že tu treba používať hermeneutickú metódu, ktorú zdôrazňuje aj pápež František. To znamená pozerať sa na prípady v minulosti z pohľadu situácie, aká bola vtedy. Treba vedieť, že vtedy neboli všetky normy stanovené tak, ako sú stanovené dnes, v cirkvi nebola taká legislatíva, akú máme dnes. Prirodzene sa preto mohlo stať, že ak vyšli najavo takéto prípady, tak tí, ktorí v nich boli zaangažovaní, z toho mohli byť prekvapení, ba až zdesení, a v tom momente nenašli najsprávnejší spôsob, ako ich riešiť. To, samozrejme, neospravedlňuje ich konanie. No dnes už máme jasnú normatívu, podľa ktorej je potrebné postupovať a oveľa, oveľa viac prostriedkov.

Viete garantovať, že ak sa dnes vyskytne prípad zneužívania, tak nebude zametený pod koberec?

Ak by som mal vedomosť o takomto prípade, tak by som určite konal. No keďže naša komisia nemá výkonnú moc, aby riešila tieto prípady, nemôžem to garantovať. Ja môžem len napomáhať riešeniu prípadov. Ale ak máme o prípade vedomosť, tak ho určite riešime.

Je možné, že v minulosti sa v tejto oblasti na Slovensku niečo zametalo pod koberec?

Nenazval by som to tak. Ale chyby sa mohli vyskytnúť. Ak by sa takáto informácia zistila, tak určite musíme konať. Aj keď by to už patrilo do premlčania, či už z pohľadu civilného práva, alebo z cirkevno-právneho pohľadu, určite musíme konať.

Takže ak by sa zistilo, že niektorý slovenský biskup v tejto oblasti v minulosti pochybil, tak sa to bude riešiť?

Určite.

A bude sa to riešiť na Slovensku alebo vo Vatikáne? Aký je postup, ak sa príde na to, že došlo k pochybeniu v prípade biskupa?

Ak by som mal vedomosť, že nejaký prípad sa neriešil tak, ako by sa mal riešiť, môžem kontaktovať konkrétneho diecézneho biskupa a môžeme skúsiť túto vec napraviť, čo sa už aj v minulosti stalo. Ak táto náprava nie je možná alebo by nebola ochota v tomto smere, v smerniciach našej komisie je, že vtedy by som musel prostredníctvom nuncia kontaktovať Svätý stolec, ktorému by som oznámil, že niektorý prípad na Slovensku nebol správne riešený.

To znamená, že ak by sa teraz na niečo také prišlo, tak zodpovednosť padá aj na vás.

To je pravda. Ale znova opakujem, že tiaž je na diecéznom biskupovi. On nesie hlavnú zodpovednosť za každú jednu situáciu. A samozrejme, ja musím mať o tom vedomosť, lebo ak nemám vedomosť, tak nemôžem konať. Preto by som chcel aj touto cestou všetkých vyzvať, že ak vedia o zneužívaní alebo boli sami objektom takéhoto utrpenia, aby sa nám ozvali.

Kde konkrétne sa dá zneužitie nahlásiť?

Hlavnú zodpovednosť vždy nesie diecézny biskup. Tá informácia sa teda má dostať k diecéznemu biskupovi. Je možné urobiť to osobne, písomne alebo telefonicky. My na Slovensku máme zriadenú aj emailovú adresu [email protected], ktorú možno nájsť aj na stránke KBS a tiež stránkach všetkých diecéz. Aj cez ňu je možné nahlásiť zneužívanie. Túto informáciu je tiež možné nahlásiť priamo aj nám ako komisii alebo do Centra na ochranu maloletých, ktoré je zriadené v Košiciach. Jednoducho povedané, informácia sa nejakým spôsobom musí dostať k diecéznemu biskupovi. Ak tam je akákoľvek obava, ľudia to spokojne môžu vykonať cez našu komisiu alebo Centrum na ochranu maloletých a my túto informáciu vhodným spôsobom vyhodnotíme, spracujeme a pomôžeme sprostredkovať stretnutie.

Poďme na samotné vyšetrovanie. Ako vyzerá?

Prvý krok je, samozrejme, nahlásenie zneužitia. To môže urobiť samotná obeť alebo niekto iný, kto má takúto vedomosť. Ak ide o maloletú osobu, tak to môžu byť napríklad rodičia alebo niekto iný z blízkosti obete, kto má takúto vedomosť, samozrejme, pri zachovaní istých noriem, ako je napríklad spovedné tajomstvo. V tejto veci je to prísne, zo spovedného tajomstva nemožno vynášať. Jediné, čo môže kňaz v takomto prípade urobiť, je povzbudiť či už obeť, alebo niekoho, kto vie o zneužívaní, aby išiel s takouto informáciou na externé fórum. Chápem, že to je ťažké, predovšetkým pre obete, lebo dotknúť sa týchto vecí je vždy bolestivé, preto aj samotné nahlásenie alebo podanie podnetu môže byť veľmi náročné.

Čo sa deje po tom, čo osoba nahlási zneužívanie?

V prvom rade sa vyhodnotí relevantnosť informácie, lebo aj tu sa stáva, že prídu podnety, ktoré sú už na prvý pohľad nerelevantné a kde vidíme, že v tomto prípade nepôjde o zneužívanie. Ak je nahlásenie vyhodnotené ako relevantné, potom biskup vykoná predbežné vyšetrovanie.

Môžete uviesť príklad podnetu, ktorý by ste chápali ako nerelevantný?

Často sú to nepublikovateľné správy, ako napríklad email plný vulgarizmov, kde si niekto chce vybiť zlosť. Ak sa tam nevyskytuje nijaká relevantná informácia o prípadnej obeti či páchateľovi, tak takýto email, samozrejme, nebudeme riešiť. Ale vždy, ak je to len trochu možné, komunikujeme s dotyčným človekom.

Taktiež sa stáva, že nám z prvotného kontaktu nie je jasné, o aký prípad sa jedná. Vtedy sa dopytujeme ďalej a pýtame sa na veci, ako je napríklad vek dotyčnej osoby, lebo aj to zohráva dôležitú úlohu. Samozrejme, to neznamená, že ak by sa jednalo o delikt voči osobe, ktorá má viac ako 18 rokov, že ho nebudeme riešiť. Len sa rieši iným spôsobom.

Vráťme sa k samotnému procesu. Ako prebieha vyšetrovanie?

Po nahlásení biskup pozve človeka, ktorý nahlásil podnet na stretnutie. Nastáva predbežné vyšetrovanie, teda prvé vypočutie zainteresovaných osôb, ktoré vedú ľudia, ktorých na to má určený každý diecézny biskup. Mal by to byť tím ľudí, ktorí by v tejto veci mali byť vyškolení, aby vedeli, ako pristupovať k dotknutým osobám. Všetko sa písomne zaznamená a ak diecézny biskup vyhodnotí, že sa jedná o prípad, ktorý spadá do kompetencie Kongregácie pre náuku viery, tak ho tam odošle.

Niektoré z obetí v medializovaných prípadoch sa sťažovali na prístup vyšetrovateľov a na to, že im to prišlo príliš formálne. Robí sa niečo aj pre to, aby sa to zlepšilo a obete nemali takýto pocit?

Aj na základe vlastnej komunikácie s obeťami musím povedať, že tomu rozumiem. Na zlepšení už pracujeme. U nás v Košiciach napríklad v spolupráci s Gregorovou univerzitou v Ríme pravidelne prebieha kurz Safeguarding, ktorý je určený pre ľudí, ktorí by boli nápomocní diecéznym biskupom v prípadoch sexuálneho zneužívania. Je to jednosemestrálny kurz, z ktorého máme už približne štyridsať absolventov z celého Slovenska a predpokladáme, že budú ďalší.

Tu však treba povedať aj to, že vyšetrovanie je právna záležitosť, ktorá musí mať aj svoje zásady a postupy, preto sa tu vyskytuje aj formálnosť. Na druhej strane, sexuálne zneužívanie maloletých je veľmi citlivá záležitosť a vstupuje tu do toho aj psychologické hľadisko. Našou úlohou je urobiť všetko pre to, aby sme prípadným obetiam nesťažovali vypočúvanie, aby sme ho urobili čo najcitlivejším a zároveň čo najpresnejšie odhalili pravdu. A to je niekedy veľmi ťažká úloha.

Čo sa v čase vyšetrovania deje s kňazom?

Biskup môže rozhodnúť rôzne. V závislosti od závažnosti toho, čo sa udialo, môže kňazovi obmedziť alebo aj úplne zakázať pastoračnú činnosť, až kým sa prípad nevyrieši.

Môžete uviesť príklad, kedy by biskup obmedzil činnosť kňaza a kedy by ju úplne zakázal?

Po tom, čo príde podnet, že kňaz zneužil maloletú osobu, tak si ho biskup predvolá. Ak dôjde k otvorenému priznaniu a ide o závažný delikt zneužitia, biskup môže zakázať akúkoľvek pastoračnú činnosť hneď v ten deň. Môže sa však vyskytnúť aj prípad, keď príde podnet, že klerik nevhodnou sms správou alebo mailom komunikoval niečo, čo môže mať náznak zneužívania. Vtedy mu biskup môže obmedziť kontakt s maloletými osobami a po tom, čo sa ukončí vyšetrovanie, sa stanoví, čo sa má v tomto konkrétnom prípade urobiť.

Okolo obmedzovania činnosti alebo presúvania kňazov panujú obavy, aby po presunutí nepokračovali ďalej v zneužívaní. Aj prvý prípad, ktorý zverejnila televízia Markíza, sa odohral až po tom, čo mal byť kňaz presunutý. Napokon sa ukázalo, že na mieste, kde bol presunutý, zneužil ďalšie dievča. Stačí kňazov presúvať či napomínať? Nemali by byť hneď stiahnutí z pastorácie?

Vždy záleží od toho, čo je obsahom obvinenia. Nepoznám detailne tento prípad, keďže my kvôli zachovaniu nedotknuteľnosti osoby často nepoznáme mená obetí a obvinených. Ak však príde podnet na nevhodné sms správy, istá opatrnosť je nevyhnutná, keďže nevieme, či sa nestalo aj niečo viac. Ale presúvanie z farnosti do farnosti problém určite nerieši.

Neuvažujete nad tým, že by bol každý kňaz, ktorý by bol obvinený zo zneužívania, automaticky stiahnutý z pastorácie až do prešetrenia prípadu?

Ak sa predpokladá, prípadne potvrdí závažné zneužívanie, kňaz musí byť určite stiahnutý z pastorácie. Ale treba vnímať, že niekedy prichádzajú aj falošné obvinenia. Ak by sme prijali takéto pravidlo, mohlo by sa stať, že niekto by to začal zneužívať a písať falošné obvinenia, pričom by sme za jeden mesiac mohli mať aj desiatky prípadov a všetkých tých kňazov museli stiahnuť. Aj tu treba rátať s prezumpciou neviny, ktorá platí aj v cirkevnom práve. Ale vždy je potrebné s týmito informáciami narábať veľmi seriózne, aby sa nikomu neublížilo. To znamená ani obetiam a ani prípadnému páchateľovi. Každý je ľudskou osobou so svojou dôstojnosťou.

Najvyšším trestom, aký môže cirkev udeliť kňazovi, je jeho vylúčenie z klerického stavu. Existujú tu aj nižšie tresty?

Existujú zákazy určitej činnosti, napríklad zákaz kontaktu s maloletými osobami alebo zákaz pastoračných aktivít s maloletými, ako sú napríklad letné tábory a podobne. Ak ide o nevhodné správanie sa alebo nevhodnú komunikáciu s maloletými, môže dôjsť ku kanonickému napomenutiu, pričom ak sa kňaz nepolepší alebo neupustí od tohto správania, tak môže prísť aj vyšší trest.

Aký je príklad nevhodného správania, pri ktorom sa udeľuje takýto nižší trest?

Napríklad sa môže stať, že kňaz pri kontakte s maloletými použije dvojzmyselné slová, pričom nemáme vedomosť, že tam ide aj o niečo vážnejšie. Vtedy môže dôjsť ku kanonickému napomenutiu.

Pri zneužívaní sa hovorí aj o sieti, ktorú dotyčný kňaz môže mať. Vieme, že niektorí kňazi posielali svoje obete spovedať sa ku konkrétnym kňazom. Snažíte sa počas vyšetrovania zistiť, či nemal dotyčný kňaz podpornú sieť, ktorá mu v tom pomáhala?

Samozrejme, vždy sa vyšetruje, či neexistuje aj sieť, a to nielen páchateľov, ale aj obetí. Ak došlo k jednému zneužitiu, je tam vysoká pravdepodobnosť, že došlo aj k ďalším.

Čo v prípade, ak je už prípad premlčaný? Majú sa obete aj tak prihlásiť?

Určite, povzbudzujem ich k tomu.

Prečo?

Ak tu je vnútorná bolesť, niečo, čo ešte nebolo dopovedané, je možné, že to pomôže aj samotnej obeti. Taktiež je tu možnosť zabrániť podobnému zlu v budúcnosti. Ak existuje páchateľ, ktorý takéto skutky konal, je možné, že ich bude konať aj ďalej.

Spolupracuje cirkev v tejto oblasti s políciou?

Vademecum, teda inštrukcia, ktorú vydala Kongregácia pre náuku viery a ktorá napomáha tomu, aby sa v takýchto prípadoch správne postupovalo, veľmi odporúča, aby sa v každom prípade spolupracovalo aj s civilnými zložkami, teda aj s políciou. Je dobré, ak sa prípady nahlásia, zvlášť ak vieme, že ešte neboli nahlásené. Ak to neurobia samotné obete, môžeme tak urobiť aj my ako zástupcovia cirkvi.

Je to len odporúčanie alebo prípady nahlasujete automaticky?

Vademecum rešpektuje, že každá krajina má svoj civilný systém a špecifické normy, kedy treba prípady nahlásiť. Napriek tomu Vademecum odporúča, že na políciu treba nahlásiť všetky prípady. Cirkevné normy v tejto oblasti sú teda ešte prísnejšie ako štátne. Normatíva, ktorá vznikla za posledné roky v rámci cirkvi, je skutočne veľmi prísna a dôsledná.

Môžete uviesť konkrétny príklad?

V cirkvi sa zaoberáme aj prípadmi, ktoré sa v civilnom práve neriešia. Už som spomínal napríklad dvojzmyselnú komunikáciu voči maloletým. Civilné právo to nerieši, my áno.  

Môžeme povedať, že v oblasti spolupráce s políciou nastal za posledné roky posun?

Jednoznačne. Vo všetkých závažných prípadoch, ktoré so mnou komunikujú zástupcovia diecéz, dochádza aj k spolupráci s políciou.

V zahraničí sa hovorilo najmä o zneužívaní chlapcov. U nás boli zverejnené hlavne prípady zneužívania dievčat. Je Slovensko v tomto nejaká výnimka?

To, čo je publikované v médiách, často neodráža realitu. Aj u nás sa stretávame s oboma typmi zneužívania.

Čo je dôvodom zneužívania mladistvých zo strany kňazov?

To je veľmi komplexná otázka. Každý prípad je individuálny. Tu však treba povedať, že ide o delikty, ktoré sú vo svojej podstate patologické. Naznačujú, že čosi v osobnosti človeka nie je v poriadku. Preto je veľmi dôležité, aby sa použili správne spôsoby a prostriedky pre výber kandidátov do kňazstva, prípadne zasväteného života a aby sa formácia diala správnym spôsobom.

No ani to nie je všetko, keďže spôsob života kňaza je veľmi špecifický a ak nie je žitý správnym spôsobom, môže tu dochádzať k regresu v osobnosti človeka. Môže sa teda stať aj to, že niekto vstúpil do formácie do kňazstva bez závažnejších nedostatkov vo svojej osobnosti, no neskôr, práve v dôsledku nesprávneho spôsobu života mohlo dôjsť k defektom či degradáciám, ktoré spôsobili, že sa udiali takéto veci.

Často sa hovorí, že dôvodom zneužívania je celibát. Aký je váš názor?

Ako som už hovoril, život celibátu v kňazstve, prípadne rehoľnom živote je veľmi špecifickým spôsobom života. Ak nie je žitý správne, môže dôjsť k defektom v živote človeka, aj keď je už za horizontom dozrievania. Takže áno, môže byť, ale nie je to jediný dôvod, prečo sa takéto veci dejú.

Tí, ktorí hovoria, že za to nemôže celibát, hovoria, ak kňazi obťažujú deti, tak tam ide zjavne o iný problém ako celibát.

Pri sexuálnom zneužívaní maloletých ide o zneužívanie moci. V prípade klerikov ide o zneužívanie duchovnej moci. O to je vykonané zlo väčšie a zároveň tu hrozí strata viery zo strany obetí. Preto sa tieto prípady riešia na Kongregácii pre náuku viery. Zároveň treba povedať, že kompenzácia vnútorných disharmónií, ktoré nastávajú v živote a osobnosti človeka, môže byť rôzna. Môže tu prísť aj k rôznym iným defektom, nielen tým v sexuálnej oblasti.

Robí cirkev niečo vo výbere, prípadne formácii kňazov, aby predchádzala takýmto prípadom?

S procesom výberu kňazov mám už pätnásťročnú skúsenosť. Je to veľmi zložitý proces, ktorý treba konať veľmi dôsledne. Isteže, nikto nie je ideálny a v osobe každého človeka sa vždy nájdu nejaké nedostatky. My ale musíme zistiť, či sú tie nedostatky natoľko závažné, že by v budúcnosti mohli spôsobiť problémy, a tiež, či sú tieto nedostatky formovateľné. To znamená, či sa s nimi dá pracovať. Ale predovšetkým treba o nich vedieť.

Na druhej strane, našou úlohou nie je brániť Božiemu pôsobeniu, pretože nie my vyberáme, ale Boh si povoláva. Pri hodnotení súcosti kandidátov do formácie zisťujeme, nakoľko je prežívanie Božieho povolania skutočné a do akej miery je to len psychologická konštrukcia kandidáta. Počas formácie je nevyhnutné naďalej dbať o ľudskú rovinu, lebo môžete mať kandidáta, ktorý bude zbožný a bude oplývať rôznymi duchovnými aktivitami a bude intelektuálne veľmi zdatný, ale môže mať nedostatky v ľudskej rovine. A to je dostatočný dôvod na to, aby sme spozorneli. Ak máte ako kandidáta nezrelého človeka a nepracujete na jeho ľudskej zrelosti, tak to je, ako keď máte nedostavaný dom a začnete doň vešať sväté obrázky a zariaďovať ho. Ale potom už nedokončíte to, čo bolo potrebné dokončiť predtým. Preto je potrebné, aby došlo k adekvátnej zrelosti, aj keď tá nikdy nie je stopercentná.

Môžete povedať aj konkrétne, čo nové sa vložilo do formácie kňazov, čo v nej predtým nebolo, no na základe skúseností so zneužívaním maloletých sa do nej pridalo?

Napríklad je to vytvorenie propedeutického ročníka. Jeho vytvorenie odporúča dokument Ratio fundamentalis. Dôvodom je, že sa zistilo, že kandidáti na kňazstvo nie sú v rôznych oblastiach tak vyzretí, ako by to bolo potrebné. Preto je potrebné urobiť akýsi medzistupeň, ktorý slúži na to, aby boli kandidáti po ľudskej, duchovnej či intelektuálnej stránke viac pripravení a až potom vstúpili do väčšej komunity seminára.

Propedeutický ročník teda tvorí malá komunita kandidátov, ktorí majú vyčleneného svojho kňaza. V rámci neho prebiehajú pravidelné stretnutia s odborníkom zo psychológie na rôzne témy. Prebieha v ňom formácia v rámci spoločenstva, ktoré je oddelené od zvyšku seminára. Na konci propedeutika sa vyhodnotí, či sú títo kandidáti vhodní na vstup do kňazskej formácie.

Robí sa nejaká prevencia aj medzi kňazmi?

Áno, ja sám som bol už na rôznych školeniach tohto typu a viem aj o tom, že niektoré odvážne obete, a to hovorím skutočne s veľkou bázňou pred nimi, sú ochotné svedčiť v kňazských seminároch o týchto veciach, aby boli budúci kňazi pripravení na rôzne situácie. Prevencia pokračuje aj ďalej v kňazstve. V našej diecéze prebehli v rámci kňazských rekolekcií školenia pre všetkých kňazov, kde prednášali odborníci na túto tému. Spätná väzba bola veľmi dobrá. Školenie na túto tému bolo v nedávnej minulosti uskutočnené aj pre členov Konferencie biskupov Slovenska. Máme zriadené Centrum na ochranu maloletých. Aktivity sa dejú aj za hranicami Slovenska. Otec Andrej Kačmár, ktorý je riaditeľom Centra na ochranu maloletých chodí na mnohé prednášky a konferencie. Ja sám som bol pozvaný ako jeden z hlavných rečníkov na európsku konferenciu s názvom Ochrana a prevencia, ktorá sa konala v Záhrebe.

Ak sa v médiách viac informuje o týchto prípadoch, prirodzená reakcia ľudí je, že sa začnú báť. Nemajú sa ľudia báť kňazov?

Tieto prípady sa reálne stali, ale to určite neznamená, že všetci kňazi sú takí. Ak mám negatívnu skúsenosť u jedného zubára, nemôžem povedať, že všetci zubári sú zlí a teraz k žiadnemu nepôjdem. Nebolo by dobré, keby medzi ľuďmi vznikala takáto atmosféra, lebo pravdou je aj to, že téma zneužívania maloletých v cirkvi je niekedy tiež zneužívaná. Zneužíva sa na to, aby sa ňou ovplyvňovala verejná mienka, alebo na iné motívy. Tým základným motívom v tejto téme by však mala byť pomoc zraneným ľuďom a hľadanie pravdy. No my vidíme, že nie vždy sú toto tie pravé motívy. Niekedy sa len hľadá senzácia alebo sa veci vytrhávajú z kontextu. Takým spôsobom sa môže ubližovať cirkvi a aj obetiam a to by nebolo správne.

Ľudia by sa určite nemali báť, ale obozretnosť je na mieste. To znamená, že ak majú rodičia pochybnosť a niečo sa im nezdá na správaní ich detí v súvislosti s aktivitami vo farnosti, nech sú obozretní a ak o niečom vedia, nech to určite nahlásia. Takže nie strach, ale obozretnosť a serióznosť.  

Viete povedať, aké percento z kňazov pôsobiacich na Slovensku je obvinených zo zneužívania mladistvých?

Neviem to vyjadriť percentuálne. Civilné orgány, ktoré vedú vyšetrovanie, by mali povedať, koľko prípadov na Slovensku evidujeme a koľko z nich sa týka kňazov a koľko zas učiteľov, trénerov a iných povolaní. Bolo by dobré, ak by sa to vyhodnotilo objektívne. My takúto štatistiku nemáme.

My ako katolícka cirkev sme už dlhšie v hľadáčiku, ale tento problém trápi celú spoločnosť. Nijako nás to neospravedlňuje, ale treba to otvorene povedať. V rámci návštevy pápeža Františka na Slovensku sa udialo aj stretnutie s obeťami sexuálneho zneužívania. Svätý Otec vtedy spomínal, že aj keď je v celosvetovom meradle počet prípadov sexuálneho zneužívania u kňazov nižší než v iných profesiách, nijako nás to neospravedlňuje. Aj keby sa udial čo i len jeden prípad, aj ten máme riešiť, aj ten nás vystríha, aby sme boli preventívni. Ale sú to veci, ktoré treba vidieť v širšom pohľade a ktoré trápia celú spoločnosť.

Na Slovensku nedávno rezonovalo sčítanie obyvateľstva. Počet katolíkov a veriacich celkovo poklesol. Vaše hodnotenie?

Sme súčasťou nejakého mainstreamu, ktorého dôsledkom je aj to, že sa mnohí ľudia vzdávajú svojho náboženského presvedčenia alebo praktizovania svojej viery. Zasahuje nás to, to si musíme pravdivo povedať. Je to prúd, ktorý teraz určite nezastavíme, ale pre nás je výzvou, aby sme robili čo najviac pre to, aby bol počet ľudí, ktorí stratia vieru, čo najnižší. A to nielen formálne. Veľká vďaka všetkým, ktorí sa prihlásili k svojej viere, ale toto je len početnosť. No viera má aj iné veličiny. Viera môže mať aj veličinu hĺbky, aj veličinu reprodukčnej schopnosti, teda či sa dokáže rozdávať ďalej a podobne.

Osobne som si myslel, že odliv bude ešte väčší, pretože sa hovorilo o iných číslach, ale to nás nemôže uspokojiť. Musíme robiť všetko, čo je v našich silách pre to, aby sme ako súčasť západnej civilizácie naďalej ostali ohlasovateľmi evanjelia a aby sme ho prinášali takým spôsobom, aby nám ľudia rozumeli a reflektovali to. Svätý Augustín hovorí, že v každom človeku je túžba po Bohu. Našou úlohou je túžbu po Bohu nájsť, ba priam odhrabať spod všetkých ostatných nánosov. My sme zodpovední za to, aby sme pomáhali túto túžbu objaviť. A ja vnímam, že presýtením všetkého, čo tento svet ľuďom ponúka, je táto túžba stále silnejšia, len ju potrebujeme nájsť.

Robil som rozhovor s profesorom Matulníkom, ktorý tvrdil, že na to, v akom stave je rodina v našej spoločnosti, sú čísla zo sčítania ešte veľmi dobré, a to práve vďaka obetavej práci mnohých kňazov. Ako vy vidíte ten pohár? Je skôr poloplný alebo skôr poloprázdny? Sú tie výsledky skôr pozitívne alebo negatívne?

Nechcel by som na to odpovedať prísne kategoricky. V niektorých prípadoch to vnímam ako zdvihnutý prst do našich vlastných radov. Potrebujeme prijať výzvu, aby sme boli ohlasovateľmi, ktorí dokážu osloviť ľudí. Aby sme sa nespoliehali na to, že kostol je plný, aj keď v tejto pandemickej dobe to už veľmi nesedí (úsmev). V tomto zmysle to vnímam negatívne. Je potrebné mať nejakú víziu do budúcna a je potrebné skutočne pracovať na tom, aby tu bola živá, nie formálna viera.

Na druhej strane by som chcel vyjadriť aj optimizmus v tom, že je to veľký poklad, ktorý tu máme a s ktorým môžeme pracovať.

Patríme ku krajinám, ktoré mali v celosvetovom meradle jedno z najdlhších obmedzení bohoslužieb. Ako to vnímate, keď sa na to teraz spätne pozriete? Čo to hovorí o nás ako o spoločnosti? A neurobila podľa vás KBS alebo kresťania na Slovensku v niečom chybu?

Hneď na začiatku by som chcel povedať, že nás to mrzí, že je to tak, aby si niekto nemyslel, že sme spokojní. To môžem povedať za každého člena Konferencie biskupov Slovenska. A mrzí nás aj rozdelenie, ktoré tu vzniklo. Len teraz je otázka, ako sa k tomu postaviť. Podľa môjho názoru sa tu od začiatku pandémie urobil nešťastný krok, keďže už vtedy bola cirkev zaradená do istej kategórie a podľa toho jej boli diktované podmienky a od tohto prvého zárezu sme sa nedokázali dostať vonku a ukázať, že prejavovať svoju vieru účasťou na bohoslužbách je jedným zo základných práv, ktoré sú zakotvené aj v našej ústave. Vykonalo sa veľa stretnutí a aktivít, aby to tak nebolo. Žiaľ, odozva nie vždy bola pozitívna. Verím, že ak do budúcna príde niečo podobné, tak ľudia budú v prejavoch svojej viery rešpektovaní aj počas kritického obdobial akým je napríklad pandémia.

K tomu by som ale chcel povedať aj to, že ani druhý extrém nie je správny. Ak nám niekto vyčíta, že sme horší ako komunisti, lebo ani oni nezavreli kostoly a biskupi áno, tak treba povedať, že my sme kostoly nezavreli. Nie je dobré porovnávať to s totalitou, lebo toto rozhodnutie nebolo zo strany predstaviteľov nášho štátu ideologické, ale s úmyslom ochrany života a zdravia. A to nemôžeme porovnávať s ideológiou v minulosti. Čo môžeme, je uvažovať nad tým, či miera opatrení bola alebo nebola dobre nastavená.

Čo vás teší v slovenskej cirkvi? Kde v nej vidíte nádej?

Radosť mi robí, ak vidím rodiny, ktoré úprimne žijú svoju vieru, ktoré vychovávajú svoje deti vo viere. K mnohým takýmto rodinám mám blízko a práve ony ma napĺňajú veľkou radosťou a nádejou do budúcnosti. A taktiež, keď vidím mnohé živé spoločenstvá, ktoré vznikajú spontánne bez toho, aby boli iniciované zo strany cirkevnej hierarchie. Ľudia prežívajú túžbu byť s inými a zdieľať sa nielen v bežných každodenných veciach, ale aj zdieľať sa v skúsenostiach viery a vytvárať takéto komunity. Keď to vidím, tak ma to napĺňa nádejou.

Marek Forgáč (1974) je košický pomocný biskup. Je predsedom Komisie pre prípady sexuálneho zneužívania klerikmi, ktorú v roku 2018 zriadila Konferencia biskupov Slovenska. Študoval na Inštitúte psychológie Gregorovej univerzity v Ríme. Pôsobil v Univerzitnom pastoračnom centre v Košiciach. Prednášal pastorálnu psychológiu a psychológiu manželstva a rodiny na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Má dlhoročné skúsenosti z procesu prijímania kandidátov do kňazských seminárov, spolupracoval pri riešení manželských káuz na Metropolitnom súde. Za košického pomocného biskupa bol konsekrovaný 1. septembra 2016.

Pre citlivosť témy nie je dostupná diskusia pod článkom.

Foto: Adrian Klema