Procházka: Zákon o blokovaní je nedokonalý, ale s ruskou cenzúrou sa vôbec nedá porovnať

Radoslav Procházka. Foto: Matúš Zajac

Rozhovor s právnikom Radoslavom Procházkom, ktorý reaguje na námietky voči nedávno schválenému zákonu o hybridných hrozbách, na základe ktorého Národný bezpečnostný úrad zablokoval niekoľko sporných webov. Rozhovor sa uskutočnil mailovou formou.

Ako na vás, ako právnika dobre znalého Ústavy a jadrových právnych princípov, pôsobí nedávne bleskurýchle schválenie zákona na boj proti dezinformáciám?

Ako technicky nedokonalý, ale morálno-politicky legitímny pokus brániť verejný priestor pred nepriateľskou propagandou. Vychádzam z predpokladu, že aj hybridná a informačná vojna je vojna a že Slovensko je jedným z terčov tohto typu paravojenských operácií zo strany Ruska. A že štát má nielen právo, ale aj povinnosť sa brániť.

Štát má pravdaže právomoc a dobré dôvody umožniť aj obmedzenie slobody prejavu, dokonca aj médií, obzvlášť to platí v časoch vojny, keď štát musí rýdzejším spôsobom chrániť svoje záujmy a prípadný vplyv nepriateľa. Kde sú však hranice, ktoré by mali byť ústavne dodržané?

Tie hranice nie sú presne vytýčené vopred a v podobe nejakej paušálnej mustry. Akýkoľvek zásah do slobody prejavu musí byť nevyhnutný na účely realizácie dôležitého verejného záujmu. Význam tohto záujmu a primeranosť jeho realizácie sa vždy skúma v kontexte konkrétnych okolností.

Boli tieto podmienky v prípade aktuálneho zákona podľa vás dodržané?  

Legalistická odpoveď znie, že iba v časti týkajúcej sa takzvaného kybernetického incidentu. V časti týkajúcej sa takzvanej škodlivej aktivity bez väzby na kybernetický incident sa úprava blokovania javí ako neurčitá a bude závisieť od súdov, či tomuto pojmu budú schopné a ochotné dať dostatočnú predvídateľnosť.

Zároveň som presvedčený, že toto nie je čas na legalistické odpovede ani čas pestovať právny purizmus. Iste, môžem to preháňať a tipujem, že chcete počuť emocionálne neangažovaný hlas. Ja ho neviem a nechcem ponúkať, neviem sa na túto tému pozerať s odstupom. Z toho, čo dnes pácha Rusko v susednej krajine, som úplne vydesený a deprimovaný. Zároveň som presvedčený, že ak by malo tú možnosť, bez váhania sa toho istého dopustí aj na nás.

Foto: Matúš Zajac

Vaša odpoveď ale akoby nepriamo predpokladala, že dotknuté weby boli naozaj financované Ruskom a propagandu viedli úmyselne. Oni sa však bránia tým, že len dávajú voľný priestor všetkým názorom, čo síce nie je poctivá žurnalistika, a môže byť aj značne mätúca, ale môže byť považovaný za hybridnú hrozbu web, ktorý prejavuje „nesprávne“ názory, ale nerobí to úmyselne a za úplatu? V zdôvodnení NBÚ sa nehovorí len o dezinformáciách, ale napríklad aj o spochybňovaní našej zahraničnopolitickej orientácie, čo je nesporne názor, nie dezinformácia. 

Nie, ja som odpovedal na otázku ohľadom zákona ako takého. Konkrétne rozhodnutia NBÚ som zatiaľ nevidel. Zákon hovorí, že rozhodnutie musí obsahovať okrem iného aj dôvod a spôsob blokovania a možnosti odblokovania, a zároveň že spôsob blokovania musí byť určený tak, aby bolo vo vzťahu k možným rizikám nielen účinné a účelné, ale aj primerané. Je vecou súdov, aby posúdili, či tieto zákonné parametre boli v konkrétnych prípadoch dodržané.

Zákon sa prezentuje ako kladivo na dezinformácie tých médií, ktoré sú predĺženou rukou ruskej hybridnej vojny. Nakoľko sa však dá dokázať a pred kompetentnou inštanciou preukázať, že web je v rukách cudzích záujmov?

Po prvé, zákon nevyžaduje, aby web bol v rukách cudzích záujmov, ani takéto záujmy nedefinuje. Po druhé, povaha hrozby je vecou dokazovania pred súdom. Dôkazné bremeno nesie ten, kto rozhodnutie vydal.

Veď práve, tie weby boli zablokované mimo rozhodnutia súdu, kompetencia bola vložená do rúk NBÚ a oni rozhodli bez toho, aby mohol ktokoľvek preskúmať adekvátnosť ich rozhodnutia. 

Zákon výslovne uvádza, že rozhodnutie je preskúmateľné súdom.

Istý problém by mohlo byť aj to, že nástrojom rušenia webov je silový orgán štátu. Nemali by sme takéto kompetencie prenechávať na súdy?

Dostupnosť súdnej kontroly je nevyhnutný predpoklad ústavnej udržateľnosti úpravy. Ona aj dostupná je, akurát to, že je koncipovaná ako následná, nie ako predbežná, môže oslabiť jej efektivitu. Ak by som to písal ja, vyšiel by som z paragrafu 16a zákona o SIS, kde sa pri terorizme a extrémizme na vypnutie vyžaduje príkaz súdu. Tu, aj pri menej závažných hrozbách, sa ide bez neho. Ale samotný fakt, že to robí bezpečnostný orgán, je úplne v poriadku.

Foto: Matúš Zajac

Je v takýchto prípadoch, keď ide o závažné obmedzenie slobody slova a prejavu, vôbec správne a adekvátne nepomenovať konkrétne články dezinfowebov, ktoré majú byť podľa NBÚ problematické, a podstatu ich rozhodnutia ponechať utajenú? Nikto potom nedokáže posúdiť, na základe akých kritérií vlastne úrad rozhodol a či rozhodol správne.  

Dokáže to posúdiť ten, kto to vo finále posúdiť má a to je súd. Nemá žiadnu logiku, aby sa veci týkajúce kybernetickej bezpečnosti štátu pretriasali kade-tade.

Lenže z povahy veci ide práve o to, že tie články boli predtým verejne prístupné. Naopak, utajená je argumentácia, prečo sú vraj problematické. To tiež veľmi nedáva logiku, prečo by sa mal utajovať práve tento aspekt, pričom jadro problému, ktoré sa z princípu nachádza v tých článkoch, bolo predtým verejné.

Tejto úvahe nerozumiem. Rozumiem tomu, že vás to zaujíma a že asi chcete mať aj vy aspoň približnú predstavu, čo by mohol byť problém, ale to neznamená, že konkrétne poznatky, ktoré Úrad zistil pri výkone svojej činnosti, majú byť verejne dostupné len preto, že sa to týka médií. Technickú kvalitu tých rozhodnutí posudzovať nejdem, keďže som ich nevidel.

Nemáte naozaj obavy pred svojvoľnosťou, nepredvídateľnosťou a ideologizáciou takéhoto nástroja v rukách štátu, ktorý bude mať v rukách každá nastávajúca vláda vrátane takej, ktorá za dezinfoweby považuje práve tie s opačným ideologickým znamienkom a mohla by ho využiť na zrušenie opozičného média? Práve to sa javí ako hlavné riziko, rozhodne nepovažujeme za hlavné nebezpečenstvo zrušenie nejakého obskúrneho dezinfowebu.

Jednoduchá a krátka, a preto nedostatočná odpoveď znie, že úprava, o ktorej sa bavíme, umožňuje blokovanie len do konca júna tohto roku, takže jej použitia ďalšou vládou sa nemusíte obávať.

Širšia odpoveď znie takto: nuansy sú dôležité a ja si na schopnosti ich nachádzať a kultivovať zakladám. Rovnako tak dlhé roky tvrdím a preukazujem na príkladoch, že poslancom často chýba predvídavosť a prijímajú pravidlá, ktoré sa ukážu byť horším problémom ako ten, ktorý mali riešiť. Do tretice, demokratický právny štát sa nedá zachrániť tým, že sa rezignuje na jeho podstatu. Ale!

Ak aj odhliadneme od toho, že sa bavíme o úprave, ktorej efekt vyprší o tri mesiace, aj dnes je nastavená tak, že poskytuje základné, hoci zložito dostupné, procesné záruky, a hrozba jej zneužitia priamo závisí od spôsobu, akým ju budú vykladať a aplikovať súdy. Intenzita tejto hrozby mi teda dnes príde rádovo menšia než intenzita hrozby, že máme na nádvorí zaparkovaného trójskeho koňa, netušiac, či v ňom sedí desať alebo desaťtisíc vojakov a či majú, obrazne povedané, v rukách gumipušky alebo javeliny.

Otázna je aj nezávislosť rozhodnutí NBÚ. Vládne strany majú páky na riadenie NBÚ, to platí za akejkoľvek vlády. Nerozrušilo vás, keď tri dni pred rozhodnutím NBÚ minister obrany avizoval, že dôjde k zrušeniu niektorých médií? Nie je to čosi podobné, ako keby nejaký politik dopredu poznal rozhodnutie súdu?

Dvakrát nie. Po prvé, rozrušený som z toho, že v Mariupole zostali pod paľbou státisíce civilistov a ak sa aj vyhnú bombám, zomierajú od hladu, smädu, zimy a zúfalstva. Z toho som extrémne rozrušený, nie z toho, čo rozpráva pán minister Naď.

Po druhé, nezávislosť súdnej moci má úplne inú povahu a iný účel ako nezávislosť NBÚ. Ten, samozrejme, nemôže slúžiť straníckym potrebám aktuálnej politickej väčšiny, ale môže a musí slúžiť národnej bezpečnosti. Nie je dôvod, aby sa minister obrany a NBÚ vzájomne hrali na slepú babu.

Ničmenej, nevypovedá nám táto okolnosť čosi o nezávislosti rozhodnutia NBÚ, respektíve o tom, či je takáto inštancia vôbec vhodná na disponovanie takýmito právomocami?

Podľa mňa nič také, čo by nás malo znepokojovať. Viac by som sa obával, ak by v týchto časoch NBÚ fungoval úplne mimo exekutívnej prevádzky.

Dá sa podľa vás nezávisle vyhodnotiť správnosť rozhodnutia NBÚ aj z rozhodnutia, ktoré úrad poslal providerovi, čo zakázal Hlavné správy? Je v poriadku, že dodnes nepoznáme dôvody zrušenia štyroch webov, okrem vágnych odkazov?

Dá sa to a súd to aj urobí, a ak nie ten prvostupňový, tak ten ďalší. A je to v poriadku, ide o kybernetickú bezpečnosť, ktorá z povahy veci nie je uspôsobená na to, aby sme spoza obrazovky mudrovali, kto sa v čom pomýlil. Riziko, že to štát preženie, tu, samozrejme, je, ale v porovnaní s rizikom, ktoré nesie pasivita, je únosné. Ešte raz, bránime sa paravojenským operáciám. Ich následky nemusia byť hneď vidieť, ale vy rovnako dobre ako ja viete, že dôležité nie je len to, čo je vidieť a dá sa chytiť do rúk. Nástroje hybridnej a informačnej vojny rozleptávajú mentálnu odolnosť národa a pre štátne zriadenie už len zo strednodobého hľadiska predstavujú síce nekinetickú, ale reálnu hrozbu.

Nedávno sme napísali, že ten zákon až znepokojivo pripomína ruskú právnu úpravu, ktorú napadol Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, má totiž až priveľa ruských čŕt. Vy by ste súhlasili s takýmto konštatovaním?

Napísali ste, že Slovensko používa ruské metódy. To považujem za mimoriadne neprimerané. Ruskou metódou je hrubé násilie. Za Putina zabili napríklad Politkovskú, Magnitského, Nemcova, pokúsili sa zabiť Juščenka a Navaľného, teraz sa pokúšajú zabiť Zelenského. Politický disent potláčajú brachiálnou silou a ich legislatíva a spôsob jej aplikácie súdmi je neporovnateľný s čímkoľvek na západ od Moskvy, s tragickou výnimkou Bieloruska. Rusko znovu a znovu požaduje od zvyšku sveta, aby sa ten zaoberal poryvmi jeho duše, obdivoval jeho vrtochy a našľapoval okolo neho s rovnakou opatrnosťou, ako sa chodí okolo nebezpečného pacienta psychiatrickej kliniky. Je choré skrz-naskrz a nič z toho, čo robí Slovensko, sa ruským metódam nijako nepodobá.

Ruské metódy s našimi sme porovnávali len pri cenzorskom zákone, nie pri obhajobe násilia používaného štátnymi úradmi, to by bolo naozaj neprimerané a nevhodné. Ničmenej, nakoľko môže byť náš zákon posudzovaný precedensom ESĽP 000 Flavus a ďalší proti Rusku spred pol druha roka, ktorý ruskému zákonu vyčíta veľa právnych rozporov?

Ak sa to tam dostane, tak Flavus bude len jedným z precedensov tvoriacich výkladové zázemie pre posúdenie veci. Môžem vám tu odcitovať kvantum judikátov, ktoré hovoria, že súčasťou slobody prejavu nie je právo na ochranu nepravdivých tvrdení. Alebo judikátov, napríklad nemeckých, že neurčitosť zákonnej úpravy nie je dôvodom jej protiústavnosti, ak vyplýva z povahy veci a je možné ju odstrániť aplikačnou praxou.

Ale Flavus je dobré a dôležité rozhodnutie. Vypnutie celého webu vrátane jeho legálneho obsahu je extrémnym opatrením, ktoré sa, slovami súdu, musí opierať o naliehavú spoločenskú potrebu. Danosť takejto potreby v konkrétnom prípade je štát povinný preukázať. Nie nám všetkým, ale súdu.

Foto: Matúš Zajac

Judikát Flavus ruskému zákonu vyčíta napríklad to, že nerozlišuje problematický obsah od neproblematického a že pre niekoľko článkov sa podľa Štrasburgu nesmie vypnúť celé médium, aj keby bola väčšina obsahu na ňom korektná. Čo je zjavne prípad aj dotknutých slovenských webov, ako to uznávajú aj analytici Denníka N.

Nesmie sa vypnúť bez toho, aby štát preukázal, že takéto vypnutie je odôvodnené naliehavou spoločenskou potrebou, to je bod 38 rozsudku.

Ešte aj tá problematická a časovo obmedzená časť zákona ukladá Úradu povinnosť uviesť dôvod blokovania, jeho spôsob, možnosti odblokovania a viaže ho záväzkom primeranosti. Zákon ako taký by sa do štrasburskej judikatúry zmestiť vedel, a na spôsob, akým sa aplikuje, dohliadne súdna moc.

Flavus tiež považuje za problém takéhoto zákona aj nemožnosť autokorekcie webu pred zablokovaním článku, to znamená, že podľa práva by mal web dostať možnosť najprv problematický článok stiahnuť alebo upraviť, a až keď to neurobí, mal by byť text zablokovaný, či nie? 

To je presne úprava, s ktorou zákon počíta v paragrafe 27a odsek 4. Áno, na blokovanie do konca júna sa táto podmienka nevzťahuje, takže ak by sa to niekedy do Štrasburgu dostalo, o to presvedčivejšie by štát musel argumentovať naliehavou spoločenskou potrebou.

Problematická je podľa Štrasburgu aj nemožnosť obhajoby a odvolania. Dotknuté médiá nedostali ani len zdôvodnenie rozhodnutia o svojom zablokovaní. Nie je to faktor, ktorý by Štrasburg mohol potenciálne namietať?

Už sa opakujem, ale náš zákon sa na ten ruský podobá len pri veľmi povrchnom pohľade, ktorý ignoruje aj podrobnosti, aj celkový kontext, v akom sa má aplikovať. V Rusku predstavuje cenzúra dlhodobý modus vivendi, slovenská úprava je akútnou profylaxiou v čase zvýšeného nebezpečenstva. A naše súdy s tými ruskými sa absolútne nedajú porovnať.

Je tu tiež problém so zákonnou definíciou škodlivého obsahu, ktorý obsahuje „závažné dezinformácie“. NBÚ pritom nedisponuje legálnou definíciou pojmu dezinformácia. Nevidíte tu riziko svojvoľného narábania s takýmto vážnym nástrojom?

Na toto som odpovedal hneď na začiatku, v časti takzvanej škodlivej aktivity je pojmové vymedzenie neurčité a bude na súde, aby tomuto pojmu dal predvídateľný obsah.

Ako by podľa vás mal štátny úradník odlíšiť povedzme netypickú interpretáciu nejakého fenoménu od „závažnej dezinterpretácie“, ktorá bude v očiach cenzora vyhodnotená ako závažné nebezpečenstvo? Je predsa x prípadov, keď analytici vyhodnotili za nebezpečnú dezinformáciu aj legitímne názory.

Tak, aby sa vedel zmestiť do zákonného rámca. Ak sa mu to nepodarí na prvýkrát, na ten druhý už bude pracovať s rozhodnutím súdu, ktoré mu dá presnejší návod. Ešte raz a naposledy, blokovanie sa končí tridsiateho júna.

Neobávate sa toho, že ten zákon dáva neprimerané právomoci ľuďom, ktorí budú konať na základe svojich hodnotových prednastavení?

Nie, to je podstata života v spoločnosti organizovanej právom. Vždy a o všetkom rozhodujú konkrétni ľudia, raz takí, raz onakí. Nemáme dokonalý právny štát, ale máme dosť pevnú inštitucionálnu architektúru a dosť aktívnu a poučenú občiansku spoločnosť na to, aby sme sa dokázali vyvarovať systémových excesov.

Poviem to na záver takto: vstup do Únie a do NATO je nepochybne najväčším úspechom slovenskej štátnosti. Ale ten najdôležitejší krok na Západ sme spravili vo chvíli, keď sa nám v roku 1998 podarilo zvládnuť pokojné odovzdanie moci. Dnes už to nevieme doceniť, ale podľa mňa platí, že nech už tá alebo oná mocenská reprezentácia spraví čokoľvek, najdôležitejšia zo všetkého je možnosť ju v slobodných voľbách vymeniť.


Ďalšie články