Hotelier, ktorý ubytoval dvesto utečencov: Naše náklady sú 6 500 eur týždenne, dlhodobo to sami neutiahneme

Trnavský podnikateľ Peter Cák vo svojom hoteli za tri týždne ubytoval vyše dve stovky utečencov z Ukrajiny. Ide pravdepodobne o najväčšiu súkromnú pomoc jednotlivca pri ubytovávaní Ukrajincov na Slovensku. Keďže existujú oprávnené obavy, že štát nedokáže zvládnuť masívnu utečeneckú vlnu, ktorá sa bude ešte zväčšovať, súkromná a dobrovoľnícka pomoc sa pre zvládnutie takejto nevídanej výzvy stane kľúčovou. No ani masívna pomoc bežných Slovákov, ktorí utečencom ponúkajú svoje vlastné domovy, sa zrejme nezaobíde bez aktívneho vkladu podnikateľov, ktorých možnosti sú oveľa väčšie.

Váš hotel nedávno prešiel rekonštrukciou, nemali ste pôvodne plány, ako po korone naštartujete na plný komerčný výkon?

Rekonštrukcia ešte nie je ukončená, postupne to prerábam, zostávajú tri poschodia, dve sú prerobené. Ale ako prišla korona, práce sa zastavili. Vypadli príjmy a neodvážil som sa ďalej pokračovať, keďže nebolo za čo. Začal sa boj o prežitie. Podstatné bolo udržať zamestnancov a hotel v chode.

A plány po pandémii?

Pandémia pre nás vlastne stále trvá. Zloženie našich klientov bola tretina obchodných a pracovných klientov, tretina turistov a tretina boli športové kluby. Šport a turisti vypadli úplne a z biznis zákazníkov nám zostala polovica až tretina. Tých ubytovávame stále. Ale kým sa rozbehne cestovný ruch, bude to trvať dlho, kým sa spamätá. Nevidím to ružovo.    

Kedy a prečo ste sa rozhodli ubytovať utečencov?

Asociácia hotelov, ktorej sme súčasťou, vyzvala hotely, aby ponúkli voľné kapacity. Povedal som si, prečo nie, veď máme poloprázdny hotel, ubytovať zadarmo môžeme. Dal som pôvodne k dispozícii neprerobené izby, tie, ktoré neprešli rekonštrukciou. Bolo ich asi dvadsať. Všimol som si, že v zozname bolo zapojených asi 20 hotelov z 500, ktoré sú v Asociácii. Niektoré dali pár izieb zdarma a niektoré dali izby bez zľavy, za komerčné ceny. Tento zoznam sa dostal na verejné miesta a do pár dní nám začali volať priamo Ukrajinci alebo ich známi Slováci. Prví dorazili 3. marca. Vtedy ešte neboli ani koridory, niektorí utekali aj päť dní, kým sem prišli. Prví, ktorí k nám dorazili, šli spodnou trasou, cez Moldavsko, Rumunsko a Maďarsko. Vôbec nevedeli, kam ísť. Vtedy ešte neboli zriadené ani hotspoty.  

Koľko má hotel izieb?

42 hotelových.

Komerčným hosťom neprekáža, že hotel je plný utečencov?

Nepýtal som sa ich. (Úsmev.) Už takto fungujeme tretí týždeň. Ale aj tí Ukrajinci sú v podstate hoteloví hostia, ja im to tak vysvetľujem a oni to tak aj berú. Správajú sa normálne. Ukrajinci sú najmä na piatom poschodí a biznis klientela na prvom, a tak sa nestretávajú. Ale vidím, že biznis zákazníkov je menej. Firma, ktorá chodila pravidelne, tento týždeň už neprišla. Neviem ale posúdiť, či to s tým súvisí, dotazník som si nerobil. Nedá sa to však vylúčiť.

Koľko je tu aktuálne utečencov?

67.

A koľko utečencov už prešlo vašimi rukami?

211. Dnes k nám príde ďalších dvadsať. Prichádzajú z charity. Inak prijímame len z hraníc a odtiaľ idú rovno do rodín, aby to bolo už trvalé riešenie.  

Hotel im teda poskytuje akoby pomoc prvého kontaktu na desať dní?

Áno, ale tým, čo idú ďalej, napríklad do Talianska a Nemecka, poskytujeme ubytovanie len na tri dni. Takí boli ale najmä v prvej vlne. Teraz je čoraz viac takých, ktorí jednoducho ušli pred vojnou a netušia, kam ísť. Chcú len nakrátko ubytovať s tým, že sa potom vrátia. Dúfajú, že vojna sa skončí už zajtra.

Väčšina teda uvažuje v krátkodobých horizontoch ukončenia vojny?

Áno. Čudujú sa, že ich chceme poslať niekam do rodín, veď oni to tu vraj tých pár dní vydržia. Čím vojna trvá dlhšie, tak im to už dochádza, že to vôbec nemusí byť tak skoro. Ale problém je, že na hoteli im nedokážeme urobiť pohodlie, ktoré potrebujete na dlhodobejšie ubytovanie. Na izbách nemajú kuchyňu, čiže si nemôžu sami variť a nemajú tam ani dostatočný priestor, mama je s jedným alebo dvoma deťmi na jednej izbe. Vo vojnovom stave to síce stačí a oproti iným ubytovaniam to môže byť stále nadštandard, keďže iní utečenci sú ubytovávaní aj v telocvičniach. Lenže ak tu budú dlhšie, budú potrebovať zázemie, aby mohli riešiť školu a zamestnanie.

Ide o ľudí, ktorí sa stále majú kam vrátiť?

Máme už aj takých, čo sa vrátiť nechcú. Buď predali, alebo darovali dom a prišli nastavení, že tu zostanú. Začali sa učiť jazyk.

Koľko ich je?

Minimum, asi päť až desať percent. V prvej vlne prišli matky, ktoré tu majú pracujúcich mužov a teraz sem definitívne priviedli aj svoje rodiny. Tam už je jasná prognóza, nemajú dôvod sa vrátiť.

Sú aj takí, ktorí sa nemajú kam vrátiť, lebo im zbombardovali obydlie?

Áno, sú aj takí, ktorí majú zbombardovaný dom, respektíve zvyčajne ide o poškodené činžiaky, do ktorých sa už nebude dať vrátiť. Ale veľmi sa ich na to radšej nepýtam, pre nich sú to rany. 90 percent z nich sa ale chce vrátiť a aj sa majú kam. Sú stále v kontakte s ľuďmi z ich ulice a pýtajú sa, či ich dom ešte stojí. Ale niektorí majú obavy vrátiť sa do krajiny, ktorá je zničená vojnou a vojna ich vrhne o dvadsať rokov naspäť, bude tam zničená infraštruktúra, nedostatok a nefunkčné zázemie. Nebude jednoduché sa tam vrátiť.

Všetci utečenci sú u vás zadarmo?

Zo začiatku všetci, ale postupne sa snažíme rozlišovať a informovať ich, aké sú naše náklady, a ak môžu, nech prispejú. Ak ale vidíme, že prišli na drahom aute a sú draho oblečení, tam už neváham a povieme rovno, že treba zaplatiť. Asi päť percent Ukrajincov si teda platí.

Rozlišovanie je vizuálne?

Začali sme spolu s manželkou robiť akýsi vstupný filter, keďže sme videli, že niektorí dokážu situáciu aj zneužiť. Už pri prvom rozhovore a privítaní človek rýchlo zistí, ako na tom sú. Pýtame sa aj na to, akú profesiu vykonával, kde býval, či mu dom ešte stojí, či sa chce vrátiť. To sú otázky, cez ktoré zistíme ich situáciu. Spýtam sa aj na evidenčné číslo ich auta, kvôli parkovaniu, a rovno si tak preverím ich auto.

Ale takíto solventnejší boli skôr v prvej vlne, dnes sú už preč alebo sú ubytovaní v lepších zariadeniach. Momentálne prichádzajú skôr chudobnejší, ktorí prídu vlakom. Aj na hotspotoch o nás už vedia a posielajú nám ich rovno z hranice. Vedia, že k nám majú posielať najmä nemajetné matky s deťmi, ktoré nemajú kam ísť a potrebujú urgentnú pomoc.

Aký je profil vašich zverencov? Sú to najmä matky s deťmi?

Na 90 percent matky s deťmi. Občas máme aj otca. Tí majú výnimku, a môžu prejsť cez hranice, ak majú tri a viac detí alebo adoptované dieťa. Mali sme tu ale aj otca-policajta, ktorý sem priviedol svoju manželku a keď videl, že je o ňu postarané, vrátil sa naspäť.

Koľko je takých manželov rodín, ktoré sú u vás, ktorí stále chodia na Ukrajine do práce a majú príjem?

To neviem posúdiť, ale sú tu aj ženy, ktoré majú manžela-vojaka. Väčšina z nich má mužov, ktorí nejakú profesiu vykonávajú.

Ak ale má otec rodiny stále pravidelný príjem, z ktorého živil rodinu aj doteraz, nemal by byť schopný sa o nich aspoň čiastočne postarať aj teraz na úteku?

Áno, mali sme tu rodinu, ktorej otec poslal peniaze, našiel nejaký spôsob, ako ich vložiť na účet do zahraničia a dokázali zaplatiť kreditnou kartou. To funguje. Ale väčšina z nich prišla s kopou hrivien. 

Ktoré sú nepoužiteľné.

Áno, zatiaľ áno.

A vaše náklady?

Na ubytovanie osoby päť eur pre dospelého a deti nad 12 rokov, pre menšie deti polovica. V tom je zarátaná elektrina, kúrenie, teplá voda, pranie a práca chyžných. 

Raňajky robíme teplé, praženicu, párky alebo krupicovú kašu, okrem nedele, keď tu nemáme personál. Teplý je aj obed a večera, kde majú na výber z dvoch jedál. K tomu ide desiata a olovrant pre deti, ovocie alebo keksík. Deti majú teda päť jedál a dospelí tri. Majú k dispozícii pitie, kávu a čaj, prípadne koláče, ktoré prinášajú dobrovoľníci.  

Koľko vás to ale stojí celkovo?

Týždenne nás to stojí 6 500 eur. To sú reálne peniaze, keď rátam minimálne náklady. Vyhlásili sme ale aj zbierku, keďže to dlhodobo sami neutiahneme. Štát vyhlásil aj pomoc sedem eur na noc pre dospelého. Najprv sme mysleli, že hotely z toho vylúčia, ale po novom by to malo platiť aj pre hotely. Tak či tak je to len polovica nutných nákladov. Nám to vychádza na 15 eur denne na osobu. Ak by dal štát hotelom 15 eur, tak to je suma, kde má hotel zaplatené len náklady, pričom sa mu amortizuje inventár. Rentovalo by sa to až na dvadsiatich eurách.

Musel som tiež za 1 500 eur nakúpiť obliečky, keďže tu točíme toľko ľudí, že by sme to s pôvodným hotelovým vybavením nezvládli. Bojíme sa aj toho, koľko nás budú stáť zvýšené ceny energií.

Máte aj netypické prípady, ktorým musíte pomáhať aj úradnými vybavovačkami?

Začíname riešiť už aj vybavovania na úradoch, prihlásila sa nám aj jedna pani, ktorá nám s tým pomáha. Momentálne riešime napríklad problém s tým, že prišla matka s dcérou a nevlastnou sestrou, ktorá má 16 rokov, je neplnoletá a nemá vybavené opatrovníctvo a nemôže sa prihlásiť na dočasné útočisko a nemá nárok ani na dávku v hmotnej núdzi.

Poslali sme ich na úrad práce, odtiaľ ich poslali na okresný súd a tam im povedali, že s tým nič nemajú. Teraz riešim jeden kontakt do Michaloviec, ktorý už čosi také vybavoval.

Ako je na tom Trnava z hľadiska prijímania utečencov? Počul som, že hneď po Bratislave je tu najväčší príval. 

Manželka mi hovorila, že aj vďaka nám tu bude viac Ukrajincov. Ale možno aj vďaka nám ich bude viac zachránených. Ale kvantifikovať počty v Trnave presne nedokážem.

Po desiatich dňoch teda musia odísť?

Mali sme tu aj takých, ktorí tu boli dlhšie, nikoho nesúrim a nikoho sme nevyhodili. A niektorých sa možno nikdy umiestniť do rodín nepodarí. Máme tu napríklad matku s hyperaktívnym synom. Je mi jasné, že ju do žiadnej rodiny poslať nemôžem. Zatiaľ sú tu tri dni, sledujeme ich a vyčkávame, ako sa situácia vyvinie, či sa upokojí a bude dobre, ale ani hotel nie je pre neho vhodné prostredie, keďže sa tu ľudia točia, prichádzajú stále noví.

Teda ide o nestabilné prostredie pre takúto diagnózu. 

Áno. Prichádza k nám práve aj jedno dieťa na vozíku. Sme bezbariérový hotel, takže sme pripravení. Ale predpokladám, že nejakí utečenci nám tu uviaznu a nebudeme ich mať kam dať. S tým počítame.

Ako prebieha koordinácia presunu utečencov do trvalejšieho ubytovania?

Pôvodne sme začali len s tým, že ich len ubytujeme, ale keď sme ich u seba mali sto a ďalších sme už nemohli prijať, museli sme uvažovať čo ďalej. Vypísali sme na Facebooku výzvu, kto by bol ochotný prijať ľudí k sebe domov. Nikoho som nikdy nepočul baviť sa o peniazoch, všetci ich prijímajú bezplatne. Možno počítajú s tým, že im štát čosi refunduje, ale primárna pomoc je zadarmo. Niektorí ponúkajú izbu, niektorí byt a dokonca aj domy. To, čo majú. Niektorí majú aj čerstvo kúpené nehnuteľnosti, iní zase ponúkajú staršie domy po starých rodičoch. Prvé, čo utečencov zaujíma, je, či je tam teplá voda a kúrenie. To im úplne stačí.

Sú ale aj rodiny, ktoré ponúkajú solventnejšie nehnuteľnosti s bazénom, kde im vyčlenia časť domu, ale bývajú spolu a aj ich deti sa spolu hrajú. Viacerí tak majú perfektné podmienky, ak to porovnám so štadiónmi či kulturákom, kde bývajú posteľ na posteli, tak je to určite nadštandard.

Zatiaľ ale máte dostatok možností? 

Stále ešte sú voľné kapacity. Aktuálne máme 49 zariadení, ktoré ponúkajú od jednej po osem postelí – od izieb, cez víkendové domy, chaty, byty až po spoločné bývanie v dome. Zatiaľ sme obsadili asi štvrtinu.

Dole v suteréne som videl detský kútik, miestnosť s oblečením, konferenčnú miestnosť pre výučbu slovenského jazyka aj s improvizovaným pravoslávnym svätostánkom a tiež miestnosť s počítačmi. Aké aktivity pre nich robíte okrem ubytovania a stravy?

Žiadny kongres sme od korony nemali, poskytli sme ho na potreby utečencov. V malej kongresovej sále je bazár, kde dobrovoľníci prinášajú oblečenie a vo veľkej kongresovej sále prebiehajú kurzy slovenského jazyka a tam im tiež podávam informácie. Vedľa je detský kútik a učebňa na online vyučovanie.

Deti sa chodia učiť a pripájať na domácu výučbu, ktorá sa odohráva na Ukrajine?

Minulý týždeň sa tam chodili učiť štyri deti, dnes ich už prijali do našich škôl. Teraz máme na hoteli ďalšie deti, ktoré navštevujú online školu, ale vedia sa pripojiť aj na izbách. V učebni máme ale pre nich aj tlačiareň, ak si potrebujú vytlačiť materiály do školy.

Vy ste s manželkou saleziánski spolupracovníci, aktivovali ste aj dobrovoľnícke siete?

Chodí nám sem napríklad učiť slovenčinu saleziánska dobrovoľníčka Veronika Balúnová, ktorá je vyštudovaná učiteľka a pôsobila aj na Ukrajine, vedie skupiny niekedy aj väčšie ako 40 ľudí.  

Založil som aj facebookovú skupinu, do ktorej som pozval známych ľudí, o ktorých som vedel, že by dokázali pomôcť. Do tejto skupiny vkladám rôzne požiadavky, ktoré potrebujeme, od detských kočíkov až po oblečenie pre utečencov, ktorí ušli oblečení len v tom, čo mali aktuálne na sebe a potrebujú aj nové oblečenie, keď sa mení ročné obdobie, keďže u nás už vtedy bolo podstatne teplejšie než na Ukrajine. Každá požiadavka je v tejto skupine veľmi rýchlo vyriešená.

Postupne však prichádzajú čoraz chudobnejší ľudia, ktorí toho potrebujú oveľa viac. Keď prídu ľudia, ktorí už reálne zažili vojnu a bombardovanie, prinesú si so sebou aj psychické problémy, traumy a ťažšie stavy. Niekoľko ťažkých príbehov sme tu už mali. Pani žila desať dní v kryte, na ktorý padali bomby, a je šťastná, že odtiaľ vôbec unikla.

Sú takíto ľudia pre vás ako hotelierov náročnejší ako tí pôvodní?

Ťažké príbehy zažívame každodenne, ale zatiaľ ich priamo z vojnových alebo bombardovaných zón veľa nie je. Očakávame ale, že to bude ešte horšie. Mám jednu mamu, ktorá má muža vojaka a bojí sa, že jej každú chvíľu zavolajú, že jej muž padol. Keď jej zazvonilo neznáme číslo, ona okamžite odpadla. Musela po ňu prísť sanitka a bola hospitalizovaná. Jedna mama prišla s deťmi, ale najstaršieho osemnásťročného syna zastavili na hranici a nepustili ďalej. Tí ľudia prežívajú neustály strach o blížnych. Tých nešťastí a trápení je množstvo.

Momentálne sa očakáva vlna desaťtisícov ľudí z Mariupola.

Toho sa naozaj bojím. Toto budú úplne zúfalí ľudia. Už tým prvých som v očiach videl to zúfalstvo a týždeň som nespával. Musel som sa od toho odosobniť a sústrediť sa na to, aby som im bol schopný pomôcť, a nie na ich problémy. Prichádzajú z vojnového prostredia a všetci majú nejaké rany a trápenia a my ich nedokážeme ani liečiť, nemáme na to kapacity, staráme sa len o ich základné potreby.  

Je podľa vás štát schopný pripraviť sa na to, čo prichádza?

Nekomentujem. (Ticho.) My tu robíme už tri týždne, ale zatiaľ som nezaregistroval, že by bolo v Trnave otvorené nejaké zariadenie pre utečencov. Mesto, VÚC-ka, štát neboli schopní tu nič otvoriť. Zaregistroval som, že v nejakých telocvičniach im dokúpia matrace a prechodné postele. V Žiline otvorili podobné bývanie, keď tam tí utečenci prišli, otočili sa na podpätku a išli preč. Ak by to malo byť prechodné na týždeň, tak to by ešte šlo, ale teraz sa hovorí o tom, že to bude trvalé. Predstavte si 60 ľudí nie na pár nocí prespávať, ale doslova bývať a žiť v telocvični, to je nedôstojné. Nie sú pritom využité iné kapacity, ktoré máme. Hotely sú po dvojročnej pandémii vyčerpané, mnoho je pozatváraných. Ak sa správne nastaví systém, kde sa motivujú, prečo nevyužiť takúto kapacitu? Dotácia pre ľudí, ktorí ich prijímajú do vlastných domovov, je správne rozhodnutie, ale tiež je to len kompenzácia časti nákladov.

My však utečencom dávame na výber, oni si najprv idú to ubytovanie pozrieť, aby vedeli, kam idú a či sa im to páči. Ale štát im to ubytovanie prideľuje a mnohí sú šokovaní, že im pridelili ubytovanie kdesi v kláštore, kde mnohí byť nechcú. Aj s nimi treba komunikovať, poznať ich požiadavky, najmä ak majú školopovinné deti. Aj v tomto by mal byť individuálny prístup, aby v tom bola ľudskosť.  

Foto: Matúš Zajac