Sviečky a svedomie

Sloboda vierovyznania a presvedčenia je indikátorom kvality demokracie a právneho štátu. Ak rastú pochybnosti o jeho dodržiavaní, je to zlá správa pre ústavnosť, demokraciu a právny štát. Píše nový riaditeľ Úradu splnomocnenca vlády pre slobodu vierovyznania Michal Považan.

25. marca slávime: je to veľký deň, deň, keď tisíce ľudí s odvahou a pokorou vyšli v roku 1988 na námestie, aby sa postavili režimu. Bol to deň, keď sa podzemná cirkev postavila na obranu práv všetkých, veriacich i neveriacich. Pokojný protest so sviečkami bol brutálne rozohnaný, ale ten zásah ukázal, že režim sa už dokáže brániť iba hrubou silou a o pár mesiacov sa komunistický režim zrútil.

Deň Sviečkovej manifestácie je stále v našich dejinách nedocenený rovnako ako jeho hlavný obsah. Všetko vyrastá zo slobody náboženstva, slobody vyznávať to, v čo človek verí. Nielen súkromne či v tajnosti, ale verejne a slobodne.

Naša civilizácia uznáva toto právo stovky rokov, ale stále je nedokonale rešpektované a chápané. Slovensko má dejinnú skúsenosť prenasledovania počas náboženských vojen, holokaustu, komunizmu. Máme živú pamäť, vieme, čo znamená trpieť pre svoju vieru aj sa postaviť na jej obranu. Svedčí o tom aj Sviečková manifestácia z roku 1988. Vďaka tomu máme čo ponúknuť.

Sloboda vierovyznania a presvedčenia nie je nič samozrejmé. Svedčia o tom vandalské činy na kostoloch, vulgárne a nenávistné napadnutie kňaza priamo v chráme počas liturgie. A to nehovoríme o útokoch, ktoré stáli životy a stali sa v zahraničí. Žiaľ, aj v Európe.

Potrebujeme sa vrátiť k úcte k ľudským právam, k slobode prejavu, presvedčenia, svedomia. To všetko je súčasťou náboženskej slobody, ktorá má niekoľko dimenzií:

1. sloboda mať, vybrať si a zmeniť náboženstvo alebo presvedčenie,

2. sloboda prejavovať a praktizovať náboženstvo alebo presvedčenie v súkromí i vo verejnom živote,

3. sloboda od nátlaku a diskriminácie,

4. právo rodičov vychovávať svoje deti v súlade s ich vlastným náboženstvom alebo životným postojom,

5. právo na výhradu vo svedomí.

Niektoré práva sú absolútne, čo znamená, že ich nemožno nikdy a za žiadnych okolností obmedziť alebo pozastaviť. Akékoľvek obmedzenie slobody vierovyznania a presvedčenia sa môže vzťahovať len na vonkajšiu slobodu, t. j. na právo prejavovať, praktizovať a vyjadrovať náboženstvo alebo presvedčenie. Aj tieto obmedzenia musia byť primerané a zrušené hneď, ako je to možné. Akékoľvek obmedzenie musí spĺňať tri nasledujúce požiadavky:

1. musí byť podložené vnútroštátnym právom,

2. musí byť nevyhnutné na ochranu jedného z týchto záujmov: verejná bezpečnosť, verejný poriadok, verejné zdravie, verejná morálka, základné ľudské práva a slobody iných osôb,

3. ak štát môže dosiahnuť cieľ sledovaný obmedzením iným spôsobom, musí zvoliť takéto riešenie.

V uplynulom čase sa o slobode vierovyznania a presvedčenia diskutuje viac aj u nás. Je to dobré z pohľadu lepšieho povedomia o tomto základnom a neodňateľnom ľudskom práve, ale na druhej strane to hovorí aj o tom, že viacerí majú pocit, že ich právo je alebo bolo porušované. Sloboda vierovyznania a presvedčenia je indikátorom kvality demokracie a právneho štátu.

Ak rastú pochybnosti o jeho dodržiavaní, je to zlá správa pre ústavnosť, demokraciu a právny štát. A to je zlá správa pre nás všetkých.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.