Veď do Ruska nikto neuteká

Vladimir Putin pred inváziou nazval ostreľovanie Donbasu z ukrajinskej strany genocídou a tvrdil, že sa zintenzívnilo. Bola to propaganda a tvrdenia o zintenzívnení možno považovať za dezinformáciu. Lenže dlhoročné, až doteraz trvajúce umieranie na Donbase realitou bolo.

Jeden známy novinár pred pár dňami urobil rozhovor s veľmi známym bývalým politikom. Poznám oboch a vážim si ich. Hovorili o vojne na Ukrajine a všetkom, čo s tým súvisí. Bývalý politik okrem iného povedal, že do Ruska nikto z Európy neuteká. „Poznáte niekoho, kto by utekal z Európy do Ruska?“ pýtal sa politik.

S tou istou témou pracoval pred pár dňami na sociálnej sieti Alojz Hlina, keď sa nechal nafotiť na ceste v Poľsku 50 kilometrov od ruskej hranice, za ktorou je Kaliningrad. Cesta bola prázdna a Hlina si kládol ironickú otázku, či je Rusko pripravené na utečencov z EÚ. Pointa? Z Európy do Ruska predsa nikto neuteká.

Inde na sociálnej sieti som videl akýsi výpočet detí ruských papalášov, ktorí bývajú na Západe. Všetci utekajú z Ruska, nikto nie do Ruska.

A o tom sú aj všetky tie protofašistické pokriky: Prečo nejdeš do Ruska? Choď do Ruska! Samozrejme, s víťazoslávnym pocitom, lebo veď do Ruska nikto utekať nechce. Rozmohli sa na sociálnych sieťach dávno pred ruskou inváziou na Ukrajinu.  

Spomínam si, že tak isto sa vyjadroval niekedy v roku 2015 v českej televíznej talkshow známy český politik: Prečo nikto neuteká do Ruska?

Ale áno, utekajú aj do Ruska

Všetci vyššie uvedení sa však mýlia. Z Európy sa občas uteká aj do Ruska. Prečítajme si niečo z publikácie Vladimíra Mukomela z roku 2017. Podľa neho začiatkom februára 2014, teda tesne pred prepuknutím ukrajinskej krízy (čítaj pred Majdanom), žilo v Rusku 1,6 milióna ukrajinských občanov, z toho dve tretiny kvôli práci. Potom prišiel Majdan a vojna na Donbase. Mukomel píše:

„Ku koncu roka 2014 sa počet ukrajinských občanov, prebývajúcich na teritóriu Ruska zvýšil o vyše 900-tisíc, teda stúpol na 2,5 milióna osôb. Zhoršenie životných podmienok na území takzvaného Novoruska a ťažké boje, ktoré sa rozhoreli v regióne Debalcevo a Mariupol v januári a februári 2015, ďalej zvýšili počet ľudí, ktorí utiekli pred vojnou. V marci 2015 sa počet ukrajinských občanov v Rusku zvýšil na 2,6 milióna a stabilizoval sa na tejto úrovni.“

Počet Ukrajincov v Rusku narastal i v ďalších rokoch, i keď pomalším tempom. Ekonomických ukrajinských migrantov, ktorí prišli do Ruska za prácou, pribudlo v rokoch 2015 až 2017 dohromady vyše 300-tisíc. Ukrajinský minister Klimkin v roku 2018 s nevôľou uviedol, že Ukrajina je síce s Ruskom vo vojne, ale v Rusku žijú asi tri milióny ukrajinských občanov.

Z Ukrajiny do Ruska, samozrejme, znamená z Európy do Ruska. Ukrajine predsa nemôžeme európskosť poprieť.

Milión, čo ušiel pred vojnou na Donbase

Zaujímavý je najmä ten milión, čo ušiel pred vojnou do Ruska za rok počínajúci jarou 2014. Títo ľudia utekali z bezpečnostných dôvodov. Neboli jediní. Iní utekali z Donbasu opačným smerom, na západ Ukrajiny. Každý tak, ako to cítil.

Boje medzi ukrajinskou armádou a proruskými separatistami boli intenzívne v období 2014 až 2015, vtedy zomreli tisíce ľudí, ale občasné vzájomné ostreľovanie trvalo celých osem rokov a v podstate sme si naň zvykli. Ani sme ho nevnímali. 

Vladimir Putin v dňoch pred inváziou nazval to ostreľovanie z ukrajinskej strany genocídou a tvrdil, že sa zintenzívnilo. Slová o genocíde boli propaganda a tvrdenia o zintenzívnení, ako som uviedol pred inváziou, možno považovať za dezinformáciu. Lenže dlhoročné, až doteraz trvajúce umieranie na Donbase bolo realitou.

Nemusíme sa vôbec spoliehať pritom na ruské zdroje. Správa OBSE z roku 2020, ktorú vypracovala osobitná misia OBSE, hovorí o civilných obetiach na Donbase v období 1. januára 2017 až 15. septembra 2020, teda v čase, keď už bol konflikt v podstate zmrazený a úplne zmizol z pozornosti svetovej verejnosti. Ešte aj v tomto období zahynulo 161 civilných osôb a zranených bolo 785 osôb. A medzi mŕtvymi a ranenými boli i deti.

Ľudia umierali na oboch stranách konfliktu, ale 70 percent obetí bolo na území kontrolovanom proruskými rebelmi. A, samozrejme, to pokračovalo aj po období, ktoré vyhodnocovala misia OBSE. Pokračovalo to až do súčasnosti.   

Povedať treba aj bé: Režimy v samozvaných republikách Doneck a Luhansk mali policajný charakter, panovala tam svojvôľa, ľudia sa strácali, mizli. Ten, kto mal silu, mal aj moc. Aj to bol dôvod, prečo odtiaľ obyvateľstvo utekalo preč, a aj do Ruska. Putinov režim bol oproti tej svojvôli lepšou voľbou.

V televízii nám ich neukázali

Práve v tomto čase vojny a vzopätých emóciách nebude na škodu uvedomiť si niektoré naše vlastnosti, ktoré nám unikajú, pričom o tom nevieme. Napríklad, že nie sme schopní prijímať informáciu, že niekto v existenčnom ohrození uteká do Ruska, pričom sa to deje. Nie sme na to disponovaní. Zdá sa nám to absurdné. 

Máme pocit morálnej nadradenosti, a to aj vo chvíli, keď by sme ho nemali mať. Už vyše polstoročia v sebe nosíme naratív invázie z roku 1968. Právom. Ten hovorí, že sa uteká od Ruska na západ. A v prípade iného naratívu nie sme na príjme.   

Prečo to tak je? V prípade niektorých vojen tých utečencov a mŕtvych nevidíme v televízii. Neukážu nám ich vo večerných správach. Preto spávame pokojne, nič nás nevyrušuje. V prípade iných vojen zase vidíme utečencov a mŕtvych doslova dvadsaťštyri hodín denne a nedá sa tomu uniknúť.  

Ale v ruskej televízii to ukazujú

Môžeme si však byť istí, že ruskí diváci to na „Pervom kanale“ vidia. Pozerajú sa na úplne iné správy ako my, a nie sú to samé nepravdivé správy. Tam sa dozvedia, že na Západe hovoria o ľudských právach v jednom kuse, ale milión rusky hovoriacich ľudí, ktorí ušli v roku 2014 pred vojnou z Donbasu do Ruska, na Západe v skutočnosti nikoho nezaujímajú. Ani osemročné ostreľovanie na Donbase. A že v očiach tých divákov vyzeráme inak, než ako sa vidíme my sami. 

V čase hroznej vojny, keď nenávisť stúpa do nebývalých výšin, nebude na škodu mať tieto veci na pamäti.