Všetci Putinovi muži. Kto dnes spoluvládne v Rusku?

Jedným z mála zábavných dôsledkov vojny na Ukrajine je lov na jachty ruských miliardárov. Tieto obrie plávajúce paláce sa im zabavujú po celej Európe. Ruskí boháči môžu len so slzami v očiach sledovať, ako sú im ich obľúbené hračky odstavované, pretože ich prezident sa rozhodol pre nevyprovokovanú agresívnu vojnu. Nazývať týchto mužov oligarchami, ako je v médiách bežné, je však ľahko zavádzajúce. Oligarcha je člen oligarchie, čiže „vlády hŕstky“. Lenže dnešní ruskí oligarchovia ničomu nevládnu. V 90. rokoch bol ich vplyv nepochybný. Keď sa ale k moci dostal Vladimir Putin, oligarchiu rozmetal. Vtedy najbohatší Rus Michail Chodorkovskij strávil desať rokov za mrežami. Boris Berezovskij odišiel do exilu v Británii, kde v roku 2013 zomrel. Našli ho obeseného. Koroner nechal svoj verdikt otvorený, to znamená, že nevylúčil cudzie zavinenie.

Vladimir Putin, Valerij Gerasimov, Sergej Šojgu Zľava Valerij Gerasimov, Vladimir Putin a Sergej Šojgu. Foto: TASR/AP

Ďalší oligarchovia predali štátu späť svoje podiely vo výnosných spoločnostiach. Putin s nimi uzavrel nepísanú dohodu. Môžu hromadiť bohatstvo, ale nesmú sa miešať do politiky. Novými vládcami Ruska sa stali takzvaní silovici, ľudia pochádzajúci zo „silových“ organizácií, najčastejšie z tajných služieb, ale aj z armády a polície. Ide o Putinových starých známych z rokov, keď bol dôstojníkom KGB.

Rusko v dnešnej dobe riadia dva druhy ľudí. Prvým sú technokrati. Tí majú na starosti normálnu prevádzku štátu. Sú však bez vplyvu na jeho smerovanie, na geopolitickú stratégiu a veľkú politiku. Typickou predstaviteľkou technokratov je Elvira Nabiullinová, šéfka ruskej centrálnej banky. Evidentne inteligentná žena a uznávaná ekonómka sa momentálne snaží o nemožné, zabrániť pod náporom západných sankcií zrúteniu ruskej ekonomiky. Na udalostiach, ktoré ju do tejto situácie dostali, sa však nepodieľala.

Elvira Nabiullinová. Foto: TASR/AP

Gerasimovova doktrína

O plánoch napadnúť Ukrajinu vraj okrem Putina vedeli iba dvaja ľudia: náčelník generálneho štábu Valerij Gerasimov a minister obrany Sergej Šojgu. Sám Gerasimov možno prekvapivo patrí skôr k technokratom, nie je členom najužšieho okruhu Putinových spolupracovníkov.

Na Západe Gerasimova sprevádza povesť vojenského intelektuála, tvorcu konceptu hybridnej vojny. „Gerasimovova doktrína“ je údajný plán hybridnými hrozbami rozvrátiť Západ. Pojem „Gerasimovova doktrína“ však vymyslel britský politológ, novinár a znalec Ruska Mark Galeotti.

V roku 2013 Gerasimov predniesol prejav na vojenskej konferencii. Galeotti preklad so svojimi poznámkami zverejnil na svojom blogu s titulkom „Gerasimovova doktrína a ruská nelineárna vojna“. Tým sa doktrína dostala do sveta. Lenže Galeotti upozorňuje, že príhovor nebol o predstavení novej doktríny a Gerasimovom popisovaný koncept hybridnej vojny nebol plánom na stret so Západom.

Keď Gerasimov hovoril o „stieraní hraníc medzi vojnovým a mierovým stavom“, v ktorom „vzrástla úloha nevojenských prostriedkov na dosiahnutie politických a strategických cieľov, ktoré v mnohých prípadoch svojou účinnosťou prevyšujú silu zbraní“, výslovne sa zaoberal tým, čo považoval za nový západný spôsob vedenia vojny. Gerasimov narážal na skúsenosti arabskej jari a farebných revolúcií, za ktorými Rusi videli hybridný útok Západu. Ide o zaujímavý odraz myslenia časti západných elít, ktoré, naopak, za všetkým „zlým“, čo sa v posledných rokoch stalo, vidia ruské hybridné snahy.

Vladimir Putin a Valerij Gerasimov. Foto: TASR/AP

Podľa Galeottiho je Gerasimov kompetentný veliteľ, nie však prelomový vojenský mysliteľ. Invázia na Ukrajinu nenesie jeho rukopis. Vojenská poučka hovorí, že útočník musí mať nad obrancom prevahu tri ku jednej, pokiaľ má byť úspešný. Gerasimov dospel k záveru, že minimálna prevaha potrebná na zaručené víťazstvo je šesť ku jednej. Lenže Rusi na Ukrajine nemajú ani onú tradičnú prevahu traja na jedného. Ruskú armádu budoval pre potreby aktívnej obrany. V podstate išlo o zdokonalenie tradičného ruského spôsobu vedenia vojny, teda vtiahnuť nepriateľa hlboko do svojho územia, tam ho obkľúčiť a zničiť, ako sa to podarilo za Napoleona a Hitlera. Za nekompetentne vedenú agresívnu vojnu Gerasimov nezodpovedá. Zrejme jednoducho dostal rozkaz od Putina.

Šojguova matka bola Ukrajinka

Zato Sergej Šojgu je už tradičný silovik. Od ostatných sa líši tým, že je jediný, kto má korene ešte v predputinovských dobách. Narodil sa v roku 1955 a po otcovi je tuvinského pôvodu. Tuvinci sú jedni z pôvodných obyvateľov Sibíri a svojou vizážou a spôsobom života majú bližšie k Džingischánovi ako k Puškinovi. Tuvinská republika bola pripojená k Ruskej ríši až v roku 1911.

Šojguova matka bola Ukrajinka. Pôvodne stavbár sa v roku 1991 stal hlavou „zboru záchranárov“, ktorý úspešne pretvoril na polovojenskú jednotku s uniformami a zbraňami. Následne sa stal ministrom pre mimoriadne situácie, tie riešil vyše dvadsať rokov. Predviedol veľký politický um a hladko prešiel z Jeľcinovej administratívy do tej Putinovej.

Sergej Šojgu. Foto: TASR/AP

Ako minister pre mimoriadne udalosti bol nesmierne populárny, pri katastrofách riadil na mieste záchrannej operácie. K Putinovi sa vždy správal úslužne, ba až podliezavo. Využil spoločnú lásku k lovu a dobrodružstvo a slúžil ako Putinova osobná „cestovka“ pri výpravách za zážitkami v ruskej divočine. Michail Zygar, autor knihy Všetci muži Kremľa, opisuje, že celkom bežne po sibírskych lesoch behal Putin so Šojguom a za nimi ochranka aj s kufríkom na odpálenie jadrových hlavíc.

Šojgu je taktiež organizátorom Putinových akčných fotografií. Bol to on, kto presvedčil prezidenta, aby sa nechal vyfotografovať pri rybárčení nahý do pol tela. Asi najslávnejší Putinov film, na koni a tiež bez trička, tiež vzišiel zo Šojguovej hlavy. V roku 2012 sa nakrátko stal guvernérom Moskovskej oblasti, neskôr ministrom obrany. Aj keď nikdy neslúžil v armáde, dostal hodnosť generála. Napriek tomu, že sa v roku 2014 staval skepticky k obsadeniu Krymu, nakoniec bol za operáciu zodpovedný on.

Lavrov nemá od roku 2014 na nič vplyv

Nemenej dôležitou verejnou tvárou Ruska je minister zahraničných vecí Sergej Lavrov. Pôvodne chcel byť fyzikom, na nátlak rodiny však nastúpil na MGIMO a stal sa kariérnym diplomatom. Ministerstvo zahraničia vedie od roku 2004.

Od roku 2014 nemá na nič vplyv. O rozhodnutí obsadiť Krym vôbec nebol informovaný. Očakáva sa od neho, že Putinovo rozhodnutie bude neskôr vysvetľovať na medzinárodnej scéne. Jeho úloha sa vlastne príliš nelíši od hovorcu Kremľa Dmitrija Peskova. Lavrov vraj Putina už niekoľkokrát žiadal o povolenie odísť do penzie, zatiaľ ho nedostal.

Sergej Lavrov. Foto: TASR/AP

Tvorca konceptu suverénnej demokracie Surkov

Oveľa väčší vplyv na Putinovu zahraničnú politiku mal Vladislav Surkov. Po otcovi Čečen, vraj, ako sám tvrdí, príbuzný vodca čečenských separatistov Džochara Dudajeva. Patril k najmladším členom Putinovho najbližšieho okruhu. Do jeho tímu sa dostal v roku 1999 ako zástupca šéfa kabinetu prezidenta.

Spočiatku mal na starosti mediálnu komunikáciu. Neskôr sa stal tvorcom konceptu „suverénnej demokracie“, keď bola v Rusku povolená existencia najrôznejších opozičných skupín – za predpokladu, že neohrozujú Putinovu moc. Bol organizátorom rošády, pri ktorej sa Putin a Medvedev vymenili na pozíciách premiéra a prezidenta. Desil sa, že „farebná revolúcia“ zasiahne aj Rusko. Jeho „suverénna demokracia“ tomu mala zabrániť.

Vladislav Surkov. Foto: TASR/AP

Keď po Putinovom návrate do Kremľa vypukli protesty, Surkovova hviezda začala rýchlo padať. Zachránila ho ukrajinská revolúcia. Bol vyslaný do Kyjeva na pomoc prezidentovi Viktorovi Janukovyčovi. Ukrajinci tvrdia, že to bol Surkov, kto dal rozkaz snajperom strieľať do demonštrujúcich na Majdane.

Janukovyč však utiekol a Surkov zlyhal. Očakával vyhodenie, namiesto toho bol poverený riadením separatistických republík. Nech už bol verejnou tvárou Luhansku a Donecku ktokoľvek, skutočným vládcom Donbasu bol do roku 2020 Surkov, keď ho konečne vyhodili.

Ultrajastrab Patrušev

Medzi najdesivejších silovikov patrí Nikolaj Patrušev. Ultrajastrab presvedčený, že USA nechcú, aby Rusko existovalo. S Putinom sa vraj pozná z KGB od 70. rokov. Stal sa šéfom FSB po Putinovi. Zrejme vydal rozkaz na zabitie Alexandra Litvinenka v Londýne. Na rozdiel od Šojgua bol nadšeným podporovateľom invázie na Krym. Adoruje dlhoročného šéfa KGB a neskoršieho generálneho tajomníka ÚV KSSZ Jurija Andropova. Tvrdil, že podľa Madeleine Albrightovej „Ďaleký východ ani Sibír nepatrí Rusku“, čo zistil od akejsi jasnovidky, ktorá Albrightovej v tranze prečítala myšlienky. Od roku 2008 je tajomníkom Bezpečnostnej rady Ruska.

Nikolaj Patrušev. Foto: TASR/AP

Darth Vader Sečin

Za lídra silovikov a Putinovu pravú ruku je však považovaný Igor Sečin. Prezývaný aj Darth Vader. Vyštudovaný lingvista, vie po francúzsky a portugalsky. Pôsobil ako vojenský tlmočník v Mozambiku v čase kubánskej intervencie. S Putinom sa pozná dlho. V 90. rokoch, keď bol súčasný prezident zástupcom starostu Petrohradu, mu Sečin robil asistenta.

Ostatní ho podceňovali. Mysleli si, že je prostý „podržtaška“ a ostrič ceruziek. Pre Putina sa však stal nevyhnutným. Nemilosrdný workoholik si udržoval prehľad nad fungovaním prezidentskej kancelárie. Vie, kde sú „pochované telá“, ako hovoria Angličania. V prípade Sečina ale nemusí ísť o metaforu. Zorganizoval pád Chodorkovského. V roku 2004 sa stal predsedom predstavenstva Rosnefťu. Odvtedy je v podstate pánom ruského ropného priemyslu. Miluje pomarančový džús a minibusy, je známy svojou železnou vôľou. Vraj sa sám vyliečil z rakoviny.

Igor Sečin. Foto: TASR/AP

Kovaľčuk posadnutý pravoslávnym mysticizmom

Avšak v posledných pár rokoch Sečin možno o svoj status druhého muža Ruska prišiel. Putin sa počas covidu izoloval na svojej vidieckej rezidencii. Nikto k nemu nesmel bez predchádzajúcej karantény. Spoločnosť mu robil Jurij Kovaľčuk. Bývalý špičkový fyzik, teraz šéf a najväčší podielnik Rossija bank, prezývaný aj ako Putinov súkromný bankár.

Podľa Zygara je to však zároveň ideológ posadnutý pravoslávnym mysticizmom, protiamerickými konšpiračnými teóriami a hedonizmom. Od leta 2020 s Putinom pri Valdajskom jazere spriadajú plány, ako urobiť „Rusko znova veľkým“. Kovaľčuk tiež vraj kedysi vysvetlil, prečo Putinovi nehovorí zlé správy. „Keď mu poviem, čo nechce počuť, prídem o prístup k nemu. Prečo by som to robil?”

Všetci silovici sú nesmierne bohatí. Imaním konkurujú pôvodným oligarchom. Najvyššou hodnotou je však práve prístup k Putinovi. Sú na novodobom cárovi závislí. Ak sa všetci správajú ako Kovaľčuk a odmietajú Putinovi hovoriť nepríjemné pravdy, potom doterajšie výsledky ruskej invázie neprekvapujú.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.


Ďalšie články