Pandémiu vystriedala vojna, môže sa šíriť agresivita, tvrdí psychológ Balko. Je to nápor na psychiku

Sme ľudia a v našom vnútri sa zrkadlí to, čo sa deje okolo nás, hovorí klinický a poradenský psychológ a evanjelický teológ Martin Balko. Prežívanie úzkosti, smútku, strachu je normálne, hoci môžu narúšať spánok či spôsobovať nechutenstvo. Za dôležité považuje pokračovať v zaužívaných zvykoch, koníčkoch a kvalitných vzťahoch. Balko pripomína, že ak úzkosť a psychické problémy pretrvávajú, nie ja hanbou vyhľadať odbornú pomoc.

Zdá sa, že to najhoršie z pandémie nového koronavírusu už máme za sebou. Aký dosah mala v praxi?

Pôsobím ako klinický a poradenský psychológ, pričom negatívne dosahy pandémie som si všimol aj v rámci znaleckej praxe nielen v trestných, ale aj v poručníckych konaniach. Neštandardná situácia spojená s nevyhnutnými opatreniami negatívne zasiahla najmä najzraniteľnejších jednotlivcov a rodiny. Stretol som sa s väčším počtom prípadov, v ktorých by za normálnych okolností situácia vo vzťahoch nezašla tak ďaleko.

Uveďte nejaký príklad, prosím.

V prvom rade sa to prejavuje na deťoch a mladistvých, ktorí najviac trpeli enormnou sociálnou izoláciou. Vzrástli počty úzkostných a afektívnych porúch. Najmä v sociálne slabších rodinách vznikali kritické situácie vrátane domáceho násilia. Deti sa potrebovali zrazu učiť dištančne, ale nemali počítače, dostatočný priestor a vznikali tak konflikty.

Každý človek má určitú odolnosť (rezilienciu) osobnosti, teda mieru frustračnej tolerancie. Každý človek reaguje inak, keď je vystavený záťaži a konfliktom. Menej kvalitne reagovali najmä ľudia, ktorí mali už pred vypuknutím pandémie nejaké ťažkosti – profesijné, vzťahové alebo zdravotné. V dôsledku pandémie sa u nich záťaž kumulovala, a preto začali zlyhávať. Stratili prácu, ochoreli, a preto vzrástol aj výskyt látkovej závislosti.

Nestihli sme sa ani nadýchnuť a máme tu akoby pokračovanie – vojnu na Ukrajine. Je to druhá veľká kríza, ktorú zažívame, a nemáme ju s čím porovnať, lebo je mimo našej kolektívnej skúsenosti.

Ako táto vojna zasiahne duševné zdravie spoločnosti?

(ticho) Vždy existovali jednotlivci, ktorí boli obeťou trestného činu, ale teraz hrozí, že sa agresívne kriminálne konanie môže rozšíriť v kolektívnych rozmeroch. Prežívame strach z toho, že sa nám to všetkým môže stať v dôsledku bezprecedentného konania iného štátu. V európskom priestore sme už niekoľko desaťročí túto skúsenosť nemali. V niečom budú negatívne dôsledky podobné tým, ktoré vyplynuli z pandémie. Počas pandémie bola najhoršia sociálna izolácia, teraz je najhoršie prežívanie hrozby vojny a z toho plynúceho strachu a obáv.

Na rozdiel od pandémie ale vojna na Ukrajine nie je pre nás priamou hrozbou.

Zatiaľ je to len hrozba, traumatickým zážitkom však boli vystavení prichádzajúci utečenci. Pre nás realita vojenského konfliktu v susednej krajine predstavuje kumulovanú záťaž. Ľudia, ktorí majú pretrvávajúce ťažkosti v rôznych oblastiach života, to opäť nemusia zvládnuť, lebo majú oslabené adaptačné stratégie. Vložili sme všetko do zvládnutia dvojročnej krízy, dúfajúc, že teraz si vydýchneme a všetko sa upokojí, ale prišlo niečo ešte horšie. Nevieme predvídať, čo sa bude diať v nasledujúcich mesiacoch. To prehlbuje bezmocnosť a zintenzívňuje strach.

Dalo by sa v tom nájsť aj niečo dobré. Určitým spôsobom sme sa v dôsledku koronavírusovej pandémie zžili s neštandardnými situáciami. Paradoxne sme čiastočne pripravení na súčasnú situáciu, lebo sme zažili, čo to znamená núdzový stav a obmedzenie štandardného fungovania.

Čiže v niečom je to pre nás výhoda.

Áno, ale čím dlhšie bude tento kumulovaný stres trvať, tým je pravdepodobnejšie, že problémy budú pribúdať. Už dnes vieme predvídať niektoré reakcie. Teraz vidíme veľkú vlnu solidarity, ktorá je spontánna, autentická a celospoločenská. V pandemickej kríze bolo medzi nami veľa rozdelenia, čo poznačilo medziľudské vzťahy. Vďaka extrémnej situácii dokáže teraz veľa ľudí bez pochybností pochopiť, čo sa deje. Vojnová situácia z nás vyplavila pozitívne emócie a charakterové vlastnosti ako súcit, empatiu a ľudskosť, ktoré sa prejavili aj v praktickej pomoci.

Druhá vec je, že ľudia sa boja a pochopiteľne im nabiehajú aj neželané scenáre, že vojna sa môže rozšíriť. Racionálne je to síce menej pravdepodobné, ale nebráni to takým prejavom ako vybavovanie pasov, zbrojných preukazov, nakupovanie trvanlivých potravín či iného tovaru.

Ak si človek robí zásoby, je v určitom očakávaní a strese. Ktoré znaky ešte môžeme považovať za prijateľné a ktoré môžu naopak narušiť ľudskú psychiku?

Závisí od toho, do akej miery to naruší efektívnu adaptáciu človeka. Moje subjektívne prežívanie a zabezpečovacie stratégie by nemali narúšať moje fungovanie vo vzťahoch a v rodine či podávanie výkonu v práci. Keď začne subjektívne prežívanie negatívne ovplyvňovať kvalitu adaptácie, môžeme považovať prejavy za klinicky významné. Robenie zásob môže pomôcť tým ľuďom, ktorí sú prirodzene úzkostnejší alebo opatrnejší.

Ak by zabezpečovacie stratégie vychádzali zo straty racionálnej kontroly a viedli by k adaptačným poruchám, ako sú strata zamestnania a príjmu či sociálna izolácia, vtedy by sa mali považovať za kontraproduktívne. V nestabilných časoch je dôležité práve udržať si pozitívne stabilizujúce zdroje nášho sociálneho i profesijného fungovania.

Niekedy aj ľudia spôsobujú iným ľuďom psychické problémy. Keď niekto vidí, že obchody sú vykúpené a niektorí si odnášajú plné košíky, môže tiež začať pociťovať paniku.

Áno. Niektorí však majú teraz plné košíky, lebo nakupujú potraviny pre utečencov. Trochu sa to zlieva a veľa závisí od toho, ako to človek prečíta. Väčšina ľudí však na robenie zásob nemá čas, lebo sa musí starať o rodinu a chodiť do práce. Väčšiny populácie sa skôr týka otázka, aká bude z dlhodobejšieho hľadiska naša frustračná tolerancia a následné stratégie pre zvládnutie situácie. Nevieme predpokladať, ako sa väčšina spoločnosti zachová. V pandémii sme hľadali riešenia, ako sa „nezblázniť” a zvládnuť nevyhnutné školské či pracovné povinnosti. Teraz sme opäť v záťažovej situácii, ktorá otestuje našu odolnosť a vzájomné vzťahy.

Existuje v tomto smere nejaká prevencia?

Áno. Môžeme sa o vojne medzi sebou rozprávať. A to aj v rodinách s deťmi. To, čo prežívame, by sme mali zdieľať medzi sebou, nemala by to byť tabu téma. Vojnu nemôžeme poprieť a nemôžeme sa tváriť, že sa nič nedeje. Nemusíme sa hanbiť za zmiešané spektrum emócií, ktoré prežívame. Musíme žiť ďalej a ďalej podávať výkon. Musíme si všemožne zachovať stabilizujúce momenty v našom prežívaní a fungovaní, ale aj vyčleniť si určitý priestor na pochopenie tejto situácie, aby sme to zvládli v dlhodobom horizonte. Najväčšie riziko negatívneho dosahu na psychickú stabilitu a integritu je dlhodobosť záťaže. Záťaž, ktorá je intenzívna, ale trvá krátkodobo, nemusí mať taký negatívny dosah na ľudskú psychiku ako dlhodobá pretrvávajúca kumulovaná záťaž.

Veľa ľudí má teraz dilemu, či žiť ďalej ako predtým, alebo sa cítiť previnilo a solidárne. Objavujú sa negatívne komentáre, že na Markíze sa začalo Let’s Dance a ľudia sa zabávajú, speváci majú koncerty. Podľa vás by sme teda mali žiť ako predtým?

Treba rozlíšiť, čo sú podstatné oblasti nášho života a čo je nadstavba. Nemôžeme dovoliť, aby situácia poškodila naše piliere – prácu, rodinu, záľuby. Keď tie stratíme, prídeme o ďalší kus stability a dostaneme sa do existenciálnej neistoty. „Nadstavba“ je vecou morálnej voľby. Ak nám ostane nejaký čas alebo prostriedky, treba ich skôr investovať do pomoci než do zábavy. V extrémnej situácii však ľudia reagujú aj nezrelo. Dôležité je, ako zareaguje kľúčová časť populácie.

Čo ak má niekto pocit, že tento psychický tlak nezvláda a potrebuje oddych? V mojom okolí poznám ľudí, ktorí dali výpoveď, lebo nezvládli ďalšiu krízu po pandémii.

Všetko treba posudzovať individuálne. Človek musí vedieť, či je to v jeho „časopriestore” správny krok, ktorý môže byť niekedy práve ten ťažší. Ak má človek kde bývať, má úspory a nejde o skratové konanie, môže byť aj pracovná výpoveď v poriadku. Individuálne to môže byť dobrý krok, ale ak by viedol k strate istôt bez záložného plánu, bolo by to rizikové.

Prejdime trochu na duchovné témy, keďže ste evanjelický teológ. Mnohí považujú vojnu za Boží trest. Čo si myslíte vy?

To je akoby druh magickej viery. Nie som si istý, či by nám tento štýl uvažovania mohol v tejto situácii pomôcť. Treba to uchopiť racionálnejšie. Povedal som, že sme mali selektívne skúsenosti s individuálnymi obeťami kriminality a teraz sme vystavení hrozbe kolektívneho teroru. V živote sa stretávame s tým, že niekto poruší pravidlá a rozhodne sa ohroziť druhého človeka. Sú situácie, keď sa s človekom nedá debatovať a dohodnúť, vtedy máme na výber dve možnosti: ustúpiť alebo sa vzoprieť. Ukrajinci sa rozhodli odporovať, lebo by sa museli vzdať alebo opustiť svoje domovy, aby vyhoveli požiadavkám agresora.

Racionálne sa teda dá pochopiť, že niekto sa rozhodol prekročiť hranicu, za ktorú nemal ísť, a sú to konkrétni ľudia. Utrpenie miliónov ľudí, ktoré sa dotýka aj nás, je negatívnym dosahom ľudského rozhodnutia. Takto to treba pochopiť, nie je za tým nič magické. Ak si to uvedomíme, pochopíme, že s tým môžeme niečo urobiť.

Ak zlyhal ľudský faktor, prečo majú ľudia potrebu obviňovať Boha?

Nie je to zrelé uvažovanie. Ľudia majú slobodnú vôľu robiť aj zlé veci a aj to robia. Počas života sa nám stane mnoho zlých vecí a my hľadáme odpoveď na to, prečo sa to stalo. Ak odpoveď nezískame a časom sa stretneme s ešte väčším zlom, táto otázka sa ozýva ešte naliehavejšie. Pán Boh môže aj zlé veci obrátiť na dobré. Tí, ktorí dnes páchajú zlo, budú musieť v budúcnosti spracovávať, prečo tak činili.

Aký je vzťah vojny a spirituality?

Viera alebo spiritualita sú zdraviu prospešné faktory, ktoré nám pomáhajú prejsť krízovými situáciami. Vzťah s Bohom sa dá najlepšie prirovnať k osobnému vzťahu s druhým človekom, ktorý má tak svoju emočnú, ako aj racionálnu rovinu. Vzťah je niečo subjektívne i objektívne veľmi reálne, preto nám pomáha prejsť obdobím, keď strácame istoty. Viera nám pomáha nestratiť to, čo je dôležité, a zároveň nerobiť unáhlené, ale, naopak, dobré rozhodnutia.

Zatiaľ to vyzerá tak, že ľudia si uvedomujú tento stabilizujúci charakter viery. Kostoly sú plné.

Bodaj by to tak bolo. Bohoslužby neboli pre pandémiu dlho prístupné, zvykli sme si na online prenosy. Bolo otázne, či sa vrátime do spoločenstiev, zhromaždení a chrámov. Nevieme predpokladať, aké môžu byť dosah vojny, ale všetky životné okolnosti by nás za normálnych okolností mali viesť naspäť k autentickému vzťahu k Bohu. Smerujeme k prehodnoteniu toho, čo je dôležité. Počas pandémie sme v mnohých veciach individuálne aj spoločne zlyhali. Nemusíme sa za to hanbiť, ale môžeme sa z toho poučiť.

Keby ste mali predikovať, k čomu by ste sa priklonili? Ostanú kostoly plné alebo to bude ďalšia fáza, v ktorej naše nadšenie rýchlo ochabne?

Doba je taká extrémna, každého človeka priamo či nepriamo tlačí k prehodnocovaniu svojich životných priorít. Nechcem si pripustiť, že by sme to nezvládli, akokoľvek to však dopadne, aj tak je najdôležitejšie, ako sa k tomu každý z nás postaví.

Aké dve odporúčania nám môžu pomôcť udržať si duševné zdravie, eliminovať úzkosť a vyčistiť si hlavu od negatívnych myšlienok?

V prvom rade si treba uvedomiť, čo prežívame. Musíme si pripustiť, že okolo nás sa dejú neštandardné veci a naša reakcia v subjektívnom prežívaní možno nie je príjemná a bežná. Sme ľudia a v našom vnútri sa zrkadlí to, čo sa deje okolo nás. Môžeme si pripustiť, že prežívame úzkosť, smútok, strach, napadajú nám negatívne scenáre alebo nám to narúša spánok či spôsobuje nechutenstvo. V ďalšom rade je dôležité pokračovať v zaužívaných zvykoch a kvalitných vzťahoch či svojich záujmoch. V prípade, že by to nestačilo, treba to riešiť. Ak u niekoho prepukne depresívna porucha stredného alebo ťažkého stupňa, títo ľudia objektívne nemusia mať vôľu celé to zvládnuť. Ak naše problémy nie sú dočasné, netreba sa hanbiť riešiť ich a vypýtať si pomoc. U väčšiny ľudí tieto príznaky pozvoľna odznejú, ale určitá skupina ľudí bude potrebovať odbornú intervenciu, lebo to sami nezvládnu.