Odkaz Madeleine Albrightovej

Na Slovensku si ju budeme pamätať inak ako Česi, čo má viacero dôvodov. Ale jej postavenie a vplyv vo Washingtone bude patriť k najvyšším, aké kedy ľudia zo strednej Európy v Amerike dosiahli.

Včera 23. marca zomrela vo veku 84 rokov bývalá americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová. Keďže bola rodáčkou z Prahy, hovorila po česky a rozumela po slovensky, jej otec bol československým diplomatom, bola nám blízka a mala na náš región silný vplyv. Nikdy predtým nemal rodák z Československa priamy vplyv a zodpovednosť za zahraničnú politiku USA.

Albrightová patrí do skupiny osobností, ako bol Zbigniew Brzezinski či Henry Kissinger, imigrantov, ktorí sa v USA presadili a ktorým sa podarilo mať vplyv na americkú zahraničnú politiku. Hoci Kissinger a Brzezinski mali trvalejší vplyv, Albrightová to dotiahla najďalej. Zo Slovákov sa nikto tak ďaleko nedostal, porovnávať ju s Michaelom Novakom nemá veľký význam, bol o niekoľko podlaží nižšie.

Albrightová sa – z pohľadu Slovenska – zaslúžila o tvrdú kritiku Mečiara, Slovensko nazvala počas jeho vlády čiernou dierou Európy, požičala si termín od svojho učiteľa a mentora Zbigniewa Brzezinského. Ten ho ale použil na označenie celého regiónu po páde komunizmu v Sovietskom zväze. V prípade Albrightovej pôsobil pre mnohých na Slovensku hanlivo, u Brzezinského to tak nebolo. Zatiaľ čo on tým myslel neistotu, Albrightovej slová bolo možné chápať hanlivo.

Na Slovensko sa pozerala podobne ako Václav Havel, čím si získala priazeň časti domácej elity, ale nie sympatie v širšej spoločnosti. Kardinál Korec sa obával jej vplyvu, veril tomu, že Albrightová žiadala v Ríme pápeža Jána Pavla II., aby Korca presunul zo Slovenska do Ríma. Bolo to v čase, keď kardinál Korec podporoval Mečiara. Nikdy k tomu však nedošlo.

S Albrightovej otcom, diplomatom Josefom Korbelom, nech spomenieme ešte jeden slovenský kontext, bol v ostrom konflikte Rudolf Vrba, slovenský Žid, ktorý ušiel z Auschwitzu. Vrba od Korbela očakával, že zverejní jeho a Wetzlerovu Správu o vyhladzovaní Židov v Auschwitzi. Korbel, ktorý kamufloval svoju židovskú identitu, to neurobil a Vrba mu to nevedel odpustiť. Neriskoval by totiž nič. Albrightová, hoci to znie prekvapujúco, sa o svojom židovskom pôvode dozvedela až o mnoho desaťročí neskôr.

Jej životný príbeh aj politické dedičstvo ponúka viacero pozoruhodných odkazov.

Hoci sa Albrightovej občas posmievali, že je halfbright (slovná hračka: bright znamená skvelá alebo bystrá, all znamená celá, half z polovice), hoci jej výroky viackrát pôsobili chladne až cynicky, za čo sa neskôr ospravedlňovala a niektoré z nich nazvala „totálne hlúpymi“. I napriek tomu, že na konci jej kariéry sa jej politický odkaz zaplietol s biznisom a privatizáciou (snažila sa napríklad sprivatizovať Telecom v Kosove), čo smrdelo korupciou, svet a stredná Európa si ju bude pamätať vďaka niečomu inému.

Zaslúžila sa o rozšírenie NATO o tri zo štyroch štátov V4, ministerkou bola v rokoch 1997 – 2001. Bolo to zároveň obdobie, keď boli vzťahy Ameriky a Ruska azda najbližšie v dejinách, čo vyvrcholilo po 11. septembri 2001, ale nijako sa to nepremietlo do zmeny architektúry globálnych vzťahov.

Paradoxom je, že Albrightová mala jemný vkus a oko pre šperky a súčasne bola tvrdou ženou. Dokázala sa postaviť a vetovať generálneho tajomníka OSN Butrusa-Butrusa Ghálího a presadiť na jeho post Kofi Annana, aj keď to znamenalo výmenu jedného skorumpovaného diplomata za iného. Frustrovala ju Rwanda, čo azda malo vplyv na bombardovanie Srbska, ktoré podporovala a celý život hájila. Jej politika viedla k vzniku samostatného Kosova a regionálnemu usporiadaniu, ktoré nemožno považovať za stabilné. Na Slovensku či v Srbsku zostane v pamäti, že Američania bombardovali aj sever Srbska, napríklad okolie Nového Sadu, kde žijú aj Slováci a kde bol Miloševič mimoriadne nepopulárny. Bol to zlatý čas globalizácie, Američania mali vtedy obrovskú prevahu a chyby, ktoré urobili, sa pripomínajú dodnes a viedli v časti sveta k hlbokej nedôvere voči USA. Číňania im nedávno pripomenuli bombardovanie čínskej ambasády v Belehrade, ktoré bolo oficiálne označené za omyl, ale stačí si predstaviť, že by k podobnému omylu došlo z opačnej strany. Ako by to vnímal Západ? Albrightová teda zostane v pamäti ako politik, ktorý si stanovoval odvážne ciele, ale volil pri tom tvrdé prostriedky, ktoré s cieľmi neboli vždy komfortné.

Patrila ku klanu Clintonovcov, v posledných rokoch akceptovala ideologizáciu politiky Demokratickej strany, ale pritom dokázala odmietnuť vojnu v Iraku. Keď ju Václav Havel navrhol na českú prezidentku, zachovala chladný odstup a rozumne to odmietla.

Keďže bola pokrstenou katolíčkou, azda si môžeme dovoliť povedať, nech jej je Pán milostivý a odpočíva v pokoji.