Namiesto zbaľte sa a odíďte, stačilo dobrovoľníkom na hranici ľudsky povedať: Ďakujeme

Príchod uteèencov z Ukrajiny cez hranièný priechod vo Ve¾kých Slemenciach Ženy s deťmi prichádzajúce na Slovensko z Ukrajiny na slovenskej strane hraničného priechodu pre peších v obci Veľké Slemence, Foto: TASR/Roman Hanc

Na hranici s Ukrajinou vymieňajú dobrovoľníkov súkromné firmy. Problémom, zdá sa, nie sú zmluvy s týmito firmami, ale nezvládnutý manažment utečeneckej krízy a komunikácia s dobrovoľníkmi.

Na začiatku utečeneckej krízy štát na hraniciach zlyhal a krk mu zachraňovali dobrovoľníci. Nebyť ich, matky s deťmi utekajúce pred vojnou by na Slovensku po prejdení hranice mrzli na parkoviskách bez vody, jedla a tepla. Nech už minister Roman Mikulec tvrdí, čo chce, každý, kto tam v tých dňoch bol, vie, aká je pravda.

Samozrejme, po niekoľkých dňoch či týždňoch dobrovoľníkom začali dochádzať sily a zdroje. Mnohí preto začali volať po tom, aby iniciatívu na hraniciach prevzal štát.

A štát sa o to pokúsil, pričom treba povedať, že na viacerých frontoch to zvládol úspešne. V Ubli sa mu vďaka hasičom a policajtom podarilo zabezpečiť dopravu z hranice do obce či poľnú kuchyňu. Vo Vyšnom Nemeckom dokázal zabezpečiť dopravu z hranice do Michaloviec. Podarilo sa mu nájsť ubytovanie pre značnú časť utečencov.

Mnohé veci však nedokázal. Vo Vyšnom Nemeckom sa mu nikdy nepodarilo zariadiť poľnú kuchyňu, ktorá by utečencom mohla poskytnúť teplú stravu. Nedokázal zabezpečiť dostatočný počet dobrovoľníkov, ktorí by sa ľuďom na úteku vedeli venovať, odkedy prejdú hranicu, až dokiaľ sa neubytujú a nevybavia si všetky potrebné doklady. No hlavne, nedokázal vytvoriť systém koordinácie dobrovoľníkov, samospráv a štátnych zložiek.  

A tak si začal na tieto služby najímať súkromné spoločnosti, ktorým za to platí. Výsledkom sú zmluvy s firmami Slovak Assistance, Catheringové služby či Dustream production. Prvá z nich zabezpečuje prevoz utečencov z hraničného priechodu Veľké Slemence, druhá stravu vo Vyšnom Nemeckom, tretia koordináciu procesov.

Aj keď zmluvy s týmito spoločnosťami vyvolávajú viacero otáznikov, najmä čo sa týka rýchlosti ich uzatvorenia a absencie verejnej súťaže, zdá sa, že formálne sú v poriadku. Aktuálna situácia dala ministerstvu vnútra možnosť objednať si služby priamo bez nutnosti verejnej súťaže. Podľa rezortu sa navyše firmy zaviazali zabezpečiť potrebné služby v krátkom čase, čo sa, zdá sa, aj deje.

Problém je inde.

Po prvé, je niečo iné najať si súkromnú prepravnú spoločnosť a iné objednať si firmu na komplexný manažment. Presne to totiž robí firma Dustream production. Tá má zabezpečiť široké množstvo služieb od riadiaceho, odborného, projektového a dobrovoľníckeho personálu potrebného na registráciu utečencov, cez psychologickú pomoc, starostlivosť o deti, dočasné ubytovanie či hygienickú infraštruktúru, až po administratívny personál na vykonávanie administratívnych činností v operačnom stredisku v Sobranciach.

Podpisom zmluvy s firmou, ktorá sa má postarať o takú širokú paletu služieb (a to som ešte mnohé vynechal) minister Mikulec potvrdil, že celý čas verejnosť zavádzal a že jeho rezort situáciu ani zďaleka nemá pod kontrolou. Ak by to tak bolo, nemusel by si predsa na manažovanie utečeneckej krízy najímať súkromnú firmu.

Premiér Eduard Heger a minister vnútra Roman Mikulec na hraničnom priechode v obci Vyšné Nemecké. FOTO TASR – Jakub Kotian.

Po druhé, spôsob, akým sa zmena z dobrovoľníkov na súkromné firmy uskutočnila, poukazuje na to, že štát opäť nezvládol nielen koordináciu, ale ani základnú komunikáciu s dobrovoľníkmi.   

V praxi totiž výmena charitatívnych organizácií za štátom najaté firmy vyzerala tak, že dobrovoľníkom, ktorí na hraniciach odpracovali mnoho hodín a neraz si boli kvôli tomu ochotní vziať dovolenku v práci a investovať do pomoci nemálo z vlastných peňazí, z minúty na minútu povedali, že ich služba už nie je potrebná a oni sa majú zbaliť a ísť domov. Asi nikoho neprekvapí, že dobrovoľníkom sa takéto arogantné konanie nepáčilo.

Práve takto mohol vzniknúť nielen ich oprávnený pocit nevďaku zo strany štátu, ale aj podozrenia z korupcie. Zatiaľ čo pri korupcii sa zdá, že na ňu nie je dôvod, pri pocite nevďačnosti sa dobrovoľníkov treba zastať.

Boli to totiž oni, kto na hraniciach od prvých dní suplovali zaspatých politikov a štátnych úradníkov a kto zachránil nielen množstvo utečencov, ale aj česť Slovenska pred celým svetom. Kompetentné orgány však dobrovoľníkov namiesto vďaky zo dňa na deň z hranice jednoducho vykopli.  

A tak môžeme povedať, že zatiaľ čo na začiatku krízy štát zlyhal najmä manažérsky, teraz zlyhal komunikačne a ľudsky. Pritom stačilo len zvolať okrúhly stôl, opýtať sa, ako by sme túto situáciu mohli zvládnuť spolu, a tým, ktorých pomoc už viac nebola potrebná, povedať jednoducho: Ďakujeme.


Ďalšie články