Kadyrovovci. Kto sú Čečenci ochotní zomierať za Rusko

Snímka z prehliadky príslušníkov bezpečnostných síl a vojenskej techniky v Groznom 25. februára 2022. Foto: TASR/AP

Čečenci v službách Ruska sa môžu na Ukrajine stať obávaným nástrojom represie, aj ľahko vykrvácať. Veľa bude závisieť od toho, ako ich Moskva využije. Píše Tomáš Baranec.

Jedným z najviac medializovaných aspektov ruskej invázie na Ukrajinu sa stali príslušníci čečenských jednotiek ruskej národnej gardy, nazvaní po hlave Čečenskej republiky Ramzanovi Kadyrovovi. Čečencov ľahko a rýchlo rozpoznáte a odlíšite od Rusov. Pohľad na statných, bradatých mužov odetých v ruských uniformách, disponujúcich modernou výzbrojou a výstrojom už sám osebe strháva pozornosť. Silný vizuálny efekt ešte viac zosilňuje to, ak človek hľadí na niekoľko desiatok týchto bojovníkov, ako sa modlia asr [poobedná modlitba moslimov, pozn. red.] v hmlistom borovicovom lese neďaleko od Kyjeva.  

Zvláštna vizuálna príťažlivosť nie je jedinou príčinou mediálneho záujmu o kadyrovovcov. Tou druhou je ich povesť mimoriadne krutých a nemilosrdných bojovníkov, a to vo vzťahu k ozbrojeným protivníkom, ako aj voči civilnému obyvateľstvu.

Úloha, ktorú doteraz kadyrovovci zohrali na bojiskách Ukrajiny, ako aj ich potenciál, zostávajú nejasné. Zatiaľ čo podľa ukrajinských médií sa kadyrovovci pre veľké straty začali z Ukrajiny sťahovať, ruské médiá píšu, že by sa mala ich prítomnosť naopak zvýšiť. Vo štvrtok mali byť dokonca aktívni v meste Mariupol, kde údajne vyvesili ruskú vlajku na budovu mestskej radnice. V stave informačnej vojny, ktorá prirodzene už od nepamäti sprevádza ozbrojené konflikty, je momentálne ťažké hodnotiť efektivitu nasadenia čečenských špeciálnych síl na Ukrajine.

Pochopenie podstaty kadyrovovcov, ako aj krátky pohľad do dejín Čečencov v službách ozbrojených síl Ruska, nám však môže napovedať niečo o tom, za akých podmienok môže byť ich efektivita vysoká a za akých naopak mimoriadne nízka.

Bojovníci z donútenia aj z povolania

Korene predstavy o Čečencoch ako národe bojovníkov siahajú omnoho hlbšie do dejín než len k prvej čečenskej vojne (1994 – 1996), keď sa tomuto malému národu podarilo za veľmi vysokú cenu poraziť niekoľkonásobne väčšiu ruskú armádu. Čečenci historicky obývali severné svahy a hlboké údolia Veľkého Kaukazu, ako aj jeho husto zalesnené predhoria a mimoriadne úrodnú nížinu v povodí rieky Terek.

V podmienkach rastu obyvateľstva a prosperity vyplývajúcej z blízkosti obchodných trás sa Čečencom na rovine podarilo v stredoveku vytvoriť kráľovstvo Simsir, ktorému vládli miestni kresťanskí monarchovia. Sľubný rozvoj kresťanských monarchií na severovýchodnom Kaukaze, ktorého súčasťou bolo aj kráľovstvo Alanov [potomkovia Sarmatov a predkovia dnešných Osetíncov, pozn. red.] a kráľovstvo kaukazských Avarov – Sarir –, však znemožnil tlak mocných moslimských susedov v Dagstane a Perzii, ako aj príchod Mongolov. Ranou istoty sa pre Simsir stal vpád stredoázijského dobyvateľa Tímúra.

Čečenský bojovník. Foto: wikimedia.org

Simsir sa po prehranej vojne s týmto nemilosrdným vojenským stratégom postupne rozpadol, Čečenci sa z rovín stiahli hlbšie do hôr, pričom sa vrátili k pohanstvu a rovnostárskej klanovej spoločnosti, ktorá nepoznala žiadnych kráľov ani aristokratov. 

Vo vysokohorských podmienkach, v ktorých sa nedalo vyprodukovať dostatok potravín pre veľké rodiny, sa u Čečencov vyvinula nájazdnícka kultúra so špecifickou deľbou práce medzi pohlaviami. Prakticky všetku fyzickú prácu na seba vzali ženy, pričom muži sa špecializovali úzko len na pastierstvo a vojenstvo. Čečenci celú zimu trénovali a vykrmovali svoje kone, aby sa na jar mohli vydať na krátke, ale intenzívne koristnícke výpravy voči bohatším národom na juhu Kaukazu, ako aj voči turkickým nomádom, ktorí postupne obsadzovali úrodné nížiny v povodí Tereku.

Podobná nájazdnícka ekonomika sa však na opačnej strane hôr vyvinula aj u kresťanských gruzínskych horalov – Pšavov, Chevsurov a Tušetíncov. Ako napísal britský cestovateľ a novinár z prelomu 19. a 20. storočia John Frederick Baddeley, Tušetínec si nemohol v rodnom kraji nájsť nevestu, ak na dvere svojho domu nepribil aspoň jednu odrezanú ruku protivníka, zabitého počas nájazdu.

Adygejské [alternatívne Čerkeské, pozn. red.] národy zo severozápadného Kaukazu sa na rozdiel od Čečencov zasa vydávali na podobné koristnícke nájazdy v zime, keď zamrzli miestne rieky. Tie totiž v inom ročnom období znemožňovali taktiku rýchlych útokov, nasledovaných rovnako rýchlym návratom do rodných hlbokých lesov dnešnej Kubáne.

Tento štýl života následne charakterizoval a formoval severný Kaukaz aj s jeho obyvateľstvom po celé stáročia.

Čečenci proti kozákom – bojovníci proti vojakom

Na takýto severný Kaukaz začala od 18. storočia prenikať za pomoci kozákov aj Ruská ríša, ktorá sa s Čečencami dostala takmer okamžite do konfliktu. Kozáci, ktorí tvorili oporu ruskej expanzie v regióne, pritom svojím charakterom predstavovali určitý ekvivalent Čečencov. Na rozdiel od nich však neboli, slovami dnešných dní, bojovníkmi na plný úväzok, ale len polovičný. Ruská ríša od nich neočakávala len to, že nové teritória dobyjú a uchránia, ale aj to, že ich osídlia a zveľadia. Kozák tak bol na rozdiel od Čečenca skôr vojenským kolonistom, ktorý síce sedel na koni a v jednej ruke zvieral šašku [typ šable, pozn. red.], ale v druhej mal kosák.

V dueli muža proti mužovi preto podľa Baddeleyho slov nebol kozák pre Čečenca súperom. Ako však cestovateľ ďalej upozornil, stovka kozákov si na otvorenom poli dokázala ľahko poradiť so stovkou Čečencov. Relatívnu absenciu bojových zručností voči svojim horalským súperom si totiž dokázali vykompenzovať lepšiou disciplínou a organizáciou.

Obec Šaroj v čečenských horách. Foto: wikimedia.org

To však neznamená, že Čečenci boli len individuálnymi bojovníkmi bez vojenských znalostí. Naopak, disponovali mimoriadne vysokými strategickými kvalitami, najmä v im dobre známom teréne hlbokých dubových lesov, kde Rusom uštedrili množstvo zdrvujúcich porážok. K pacifikácii Čečenska došlo až po dlhých desaťročiach bojov v roku 1859, keď sa do ruského zajatia dostal Imám Šamiľ. Ten, pôvodom Avar z Dagestanu, však predtým práve z Čečenska urobil centrum Kaukazského imamátu.

Napriek desaťročiam nepriateľstva a mnohých ukrutností sa ruským cárom postupne podarilo presvedčiť mnohých Čečencov a iných obyvateľov severného Kaukazu, aby vstúpili do ich vojenských služieb. Symbolom tohto trendu sa stala Kaukazská tuzemská jazdecká divízia, ktorú cársky Petrohrad zostavil v roku 1914 z kaukazských dobrovoľníkov. Jednotka dostala prezývku „divoká divízia“ pre svoju údajnú voľnú disciplínu, ako aj chrabrosť v boji. Po februárovej revolúcii v roku 1917 ostala divízia verná ruskej prechodnej vláde, pričom neskôr vstúpili mnohí jej členovia do Bielej armády, teda medzi bielogvardejcov.

Kadyrovovci od povstalcov k ruskej národnej garde

Kadyrovovcov založil ešte v roku 1994 otec Ramzana Kadyrova – Achmat ako čečenskú separatistickú povstaleckú jednotku, bojujúcu proti ruským vojskám. Achmat Kadyrov sa však z pozície hlavného muftího separatistickej Čečenskej republiky Ičkeria, zastupujúceho záujmy tradičného súfijského islamu, po určitom čase dostal do stavu krvnej pomsty so zástancami saláfizmu, ktorý do Čečenska so sebou priniesli dobrovoľníci zo Saudskej Arábie a krajín Blízkeho východu.

V druhej čečenskej vojne (1999 – 2001) tak už kadyrovovci bojovali bok po boku s ruskými vojakmi proti zvyšku čečenských separatistov po tom, ako tí prešli na partizánsky spôsob boja. Po úspešnom atentáte na Achmata Kadyrova v roku 2004, sa táto klanová armáda postupne transformovala na motorizovaný pluk ruského ministerstva obrany a neskôr súčasť ruskej národnej gardy. Ostala však fakticky osobne podriadená Ramzanovi Kadyrovovi, pričom jej príslušníci sú obvinňovaní z prenasledovania oponentov hlavy Čečenska, zastrašovania, únosov, mučenia a vrážd.

V tejto malej severokaukazskej republike v rokoch 1999 – 2008 paralelne s kadyrovovcami existovali aj špeciálny pluk Zapad a Vostok. Išlo o jednotky SPECNAZ ruskej vojenskej rozviedky GRU, ktoré sa na úrovni mužstva skladali z etnických Čečencov, pričom dôstojnícky zbor bol zmiešaný rusko-čečenský.

Členovia pluku Zapad boli lojalisti, ktorí sa hneď na začiatku druhej čečenskej vojny postavili na stranu Ruska, pričom sa mužstvo pluku Vostok skladalo prevažne s bývalých protiruských povstalcov. Na rozdiel od kadyrovovcov nespadali tieto dva pluky, každý o sile približne 800 mužov, pod kontrolu Ramzana Kadyrova.

Na čele pluku Zapad stál ruský lojalista Said-Magomed Kakijev. Ten aj napriek tomu, že jeho mužov volali kakijevci, zachovával vždy relatívnu opatrnosť a vyhýbal sa politickým bojom. Naopak pluk Vostok bol podriadený rodine bratov Jamadajevovcov z teipu Benoj, ktorá sa svojím vplyvom v tom čase dorovnávala samotnému Kadyrovovi. Ako Kakijev, tak aj bratia Jamadajevovci dostali vyznamenanie Hrdina Ruskej federácie, pričom jeden z Jamadajevovcov sa stal aj poslancom ruskej Dumy.

Príslušníci pluku Vostok počas rusko-gruzínskej vojny. Foto: Jana Amelina/wikimedia.org

Po tom, ako sa oba pluky v lete 2008 zúčastnili rusko-gruzínskej vojny, rivalita medzi Kadyrovom a Jamadajevovcami prerástla do ozbrojených stretov ich milícií. Čečenská vláda, ako aj viaceré verejné osobnosti a ľudskoprávni aktivisti obvinili velenie pluku Vostok, z únosov, mučenia a vrážd. Stovky jeho príslušníkov následne dezertovali a vstúpili do služieb Kadyrova. Ruská vláda onedlho oba pluky zrušila.

Jamadejevovci aj so svojimi podporovateľmi ušli z Čečenska. Ruslana Jamadajeva, poslanca Dumy, zastrelili v Moskve. Jeho brata Sulima čakal rovnaký osud o štyri mesiace neskôr v Dubaji. Domy bratov v Čečensku boli vypálené a zrovnané so zemou, rodinná mešita v meste Gudermas zbúraná.

Kakijev, ktorý sa velenia nad plukom Zapad dobrovoľne vzdal ešte v roku 2007, dodnes žije a pôsobí na formálnej pozícii v ruských ozbrojených silách v Čečensku. Kadyrovovci pohltili väčšinu príslušníkov plukov Zapad aj Vostok a stali sa bezkonkurenčnou čečenskou ozbrojenou silou. Tak ako sa ich líder Ramzan stal takmer neobmedzeným vládcom Čečenska.

Možnosti využitia Čečencov na Ukrajine

Ako v rozhovore pre denník Štandard uviedol český politológ Tomáš Šmíd, „nasadenie kadyrovovcov má v mnohom najmä pschologický a propagandistický charakter“. Hoci ide o jednotky s veľmi dobrou výzbrojou a výstrojom, netreba podľa Šmída zabúdať, že ide o silu, ktorá „nepodstupuje štandardný vojenský výcvik“.

Podľa českého experta, majú kadyrovovci skutočne bohaté skúsenosti s bojom proti povstalcom, a to aj v ťažko dostupnom, hornatom a zalesnenom teréne. Na druhej strane však tradične stáli len proti ľahko vyzbrojeným oponentom. V konvenčných stretoch s ukrajinskou armádou môžu preto utrpieť veľké straty.

To ešte neznamená, že Čečenci sú na Ukrajine len „na okrasu“. Ako zdôrazňuje Šmíd, môžu byť efektívne využití k terorizovaniu miestneho obyvateľstva, udržovaniu poriadku a boju proti partizánom a povstalcom, teda k upevňovaniu kontroly nad dobytými územiami. „To im ide takmer dokonale, keďže majú mimoriadne skúsenosti zo svojej domoviny,“ dodal na záver.

Jamadajevec zachraňuje domácu knižnicu

Ako už z textu vyplynulo, Čečenci majú povesť nemilosrdných a krutých bojovníkov. Bola by však chyba vnímať ich všetkých ako akýchsi orientálnych nevzdelaných bradatých násilníkov. Počas mojej terénnej práce na gruzínsko-osetínskej administratívnej hraničnej línii som viackrát navštívil dedinu Ergneti. Táto obec, fakticky predmestie Cchinvali, hlavného mesta neuznaného Južného Osetska, ľahla počas vojny v roku 2008 takmer celá popolom. Po odchode ruských vojk vrátane pluku Vostok, do nej vstúpili tlupy juhoosetíncov, ktoré ju vykradli a následne celú podpálili.

Keď som sedel na káve u miestnej obyvateľky Lii na terase jej novopostaveného domu, ukázala mi na dom susedky. „Keď sme sa po vojne vrátili do dediny, medzi tlejúcimi ruinami sa široko ďaleko týčil len jej nepoškodený dom,“ povedala mi. Dom tejto ženy pritom nezachránili žiadne kontakty na druhej strane línie a ani šťastná náhoda, ale rozsiahla knižnica, ktorú si v dome za svoj život vytvorila.

Kniha z domácej knižnice, ktorú pred podpaľačmi ochránil Čečenec z pluku Vostok. Foto: Tomáš Baranec

„Keď do Ergneti prichádzali lupiči a začali ju vypalovať, objavil sa tu jeden Čečenec, jamadajevec z Vostoku, ktorého sem poslali na pozíciu. Jeho jednotka predtým obsadzovala dedinu a on pri previerke budov objavil domácu knižnicu susedky. Keď uvidel banditov, ako podpaľujú dom, odohnal ich a požiar rýchlo uhasil s tým, že toľko literatúry nemá právo nikto zničiť. Následne si v dome urobil svoj post, a niekoľko zvyšných dní sa hrial na terase a čítal si. Jednu z kníh, na ktorej je otlačok topánok od banditov, mám uloženú vo svojom domácom múzeu,“ vyrozprávala mi Lia.


Ďalšie články