Dokedy budú slovenskí akademici ako brigádnici?

Parlament má v utorok v druhom čítaní rokovať o novele vysokoškolského zákona. Minister školstva hovorí v predloženom návrhu veľa o spružnení a modernizácii, ale opomína jednu zásadnú vec. Píše docentka Miriam Šebová.

Európske pracovné právo chráni zamestnancov pred nestabilnými pracovnými podmienkami v smernici o rámcovej dohode o práci na dobu určitú. V nej sa sociálni partneri dohodli, že uzatvárať pracovné pomery na dobu určitú je možné len vtedy, ak na to existuje objektívny dôvod a za presne stanovených podmienok. To znamená určenie minimálnej dĺžky pracovnej zmluvy a určenie maximálneho počtu opakovaní.

Slovenská republika to prevzala do Zákonníka práce, kde sa uvádza, že pracovný pomer na dobu určitú je možné dohodnúť najdlhšie na dva roky a predĺžiť najviac dvakrát (§ 48 ods. 2). Z tohto pravidla však zákon vyňal niektoré skupiny zamestnancov, napríklad sezónnych brigádnikov, zastupujúcich zamestnancov a tiež – dovolím si povedať zarážajúco – vysokoškolských učiteľov a výskumníkov.

Vysokoškolským učiteľom sa osobitne venuje zákon o vysokých školách, ktorý v § 48 ods. 6 presne popisuje obsadzovanie miest na univerzitách. Učitelia môžu dostať pracovné zmluvy maximálne na päť rokov. Tí, ktorí nemajú titul docenta alebo profesora, sú odsúdení na trvalé reťazenie pracovných pomerov do konca ich kariéry. Vysokoškolský učiteľ s titulom docent alebo profesor musí ísť na výberové konanie  trikrát a odpracovať aspoň deväť rokov, aby mal právo na zmluvu na dobu určitú do 70 rokov, čo sa darí v priemere akademikom vo veku 60 rokov. Zákon týmto spôsobom upiera vysokoškolským učiteľom akúkoľvek možnosť získať prácu na dobu neurčitú. Aj keby mal o to zamestnávateľ záujem, zákon mu to nepovoľuje.

Týmto nastavením zákon o vysokých školách porušuje všetky tri podmienky európskej smernice a diskriminuje vysokoškolských učiteľov. Neurčuje minimálnu dĺžku pracovnej zmluvy, v prípade učiteľov bez titulu neurčuje maximálny počet reťazení a ani sa neobťažuje s uvedením objektívneho dôvodu pre pracovné pomery na dobu určitú.

Malý kontext. Na Slovensku pracuje na vysokých školách vyše 9 600 učiteľov. Podľa mapovania Odborového zväzu školstva pracuje až 80 – 90 percent všetkých vysokoškolských učiteľov na krátkodobé zmluvy v priemere na 3 roky. Bežnými sú zmluvy aj na jeden alebo dva roky. Je otázne, či za tri roky stihne vysokoškolský učiteľ realizovať výskum a odpublikovať kvalitné publikácie, čo je nosná časť jeho práce popri vzdelávaní.

Reťazenie pracovných pomerov znamená extrémnu prekarizáciu práce slovenských akademikov, ktorí nemajú nárok na základné štandardy pracovnoprávnej ochrany. Najmarkantnejšie sa diskriminácia prejavuje pri prepúšťaní. Keď univerzita prepustí administratívneho zamestnanca, upratovačku alebo knihovníka, ktorí pre ňu pracovali napríklad 8 rokov, dostanú trojmesačnú výpovednú lehotu a dvojmesačné odstupné. Učiteľ s doktorátom alebo docent je prepustený zo dňa na deň, pretože mu jednoducho skončila zmluva a na odstupné nemá nárok. Hoci sú to práve učitelia, ktorí sú kľúčovými zamestnancami vysokých škôl.

Akademický kapitalizmus je veľkou témou aj na zahraničných univerzitách, pretože fungujú v silne konkurenčnom prostredí a presadiť sa v ňom znamená flexibilne získavať talenty a motivovať ich k neustálemu výkonu. Keďže výskum ukazuje, že nestabilné pracovné kontrakty dlhodobo vedú k znižovaniu motivácie aj výkonu, a zároveň majú negatívny vplyv na osobný život akademikov, zahraničné univerzity s tým aktívne pracujú a snažia sa zlepšovať ich pracovné prostredie.  

V Európe by sme mohli rozlíšiť dva typy konceptov. Prvým je koncept stabilných akademických kontraktov, kde akademici už po krátkej dobe majú možnosť získať stabilné pracovné miesto na dobu neurčitú (napríklad Holandsko už po 1,5 roku, v Česku po 6 rokoch). Druhý, častejší koncept je postavený na dvoch fázach. V začiatočnom štádiu akademickej kariéry ide o krátkodobé pracovné kontrakty. Tie sú ale dostatočne a férovo dlhé na to, aby sa počas nich dal realizovať kvalitný výskum (napríklad 6 rokov v Nemecku alebo 5 rokov v Anglicku). Tieto kontrakty sa predlžujú zväčša dvakrát a následne je možnosť získať stabilnú pracovnú pozíciu (miesto profesora alebo tzv. tenure). Samozrejmosťou sú transparentné výberové konania a jasne určené kritériá na získanie miest.

Tento prístup je v súlade s európskou pracovnou legislatívou a zároveň vytvára dostatočne flexibilné prostredie pre získavanie mladých talentov.

Z týchto modelov by sa mal inšpirovať aj slovenský zákon o vysokých školách. Čo najskôr je potrebné definovať minimálnu férovú dĺžku pracovných zmlúv pre akademikov a dohodnúť maximálny počet opakovaní pracovných pomerov na dobu určitú pre všetkých vysokoškolských učiteľov. Zlepšenie pracovnoprávnych podmienok vysokoškolských učiteľov bude mať priamy dopad na zlepšenie kvality vzdelávania aj demokratizáciu univerzít.

Pretože ak vysokoškolskí učitelia ostanú brigádnikmi, nebudú môcť pracovať rovnako angažovane ako stáli zamestnanci.