23. marca, 06:11

Nemecký princíp, ktorý v Rusku zlyhal

Nemecký princíp, ktorý v Rusku zlyhalGerhard Schröder a Angela Merkelová. Foto: TASR/AP

Nemecko po druhej svetovej vojne, a najmä po roku 1989, je zvláštny, trochu pacifistický štát. Predchádzajúci pruský militarizmus bol z neho vytlčený tak dôkladne, že už sa najskôr nikdy nevráti. Aj keď počas studenej vojny boli armády oboch nemeckých štátov početne silné a dobre vybavené a aj keď teraz kancelár Olaf Scholz pridelil Bundeswehru sto miliárd dolárov (tá suma je oveľa vyššia ako celý český či slovenský štátny rozpočet), prestíž armády, uniforiem, špicatých prilieb a jazdných pomníkov dávno zosnulých generálov nenávratne vyprchala. Aj napriek tomu, že v najbližších rokoch budú vojaci zarábať viac ako učitelia, na rebríčku spoločensky uznávaných povolaní to bude naopak.

Samozrejme, ak sa nejaká krajina vzdá toho, ako ovplyvňovať svoje okolie hrubou fyzickou silou alebo vierohodnými vyhrážkami jej použitia, musí nájsť nejaký iný spôsob, ako presadzovať svoje záujmy. Nikto totiž nie je až taký mierumilovný pojedač lotosov, aby so sebou nechal orať podľa ľubovôle a ustupoval vo všetkom. A znovuzjednotenému Nemecku zostávala najmä jedna možná sila: ekonomika. Najväčšia exportná a priemyselná veľmoc Európy mala pretekajúcu pokladnicu a ekonomického vplyvu až-až.

Vplyv cez obchod

Tak sa zrodil princíp „Wandel durch Handel“, výmena cez obchod. My, Nemci, budeme presadzovať rešpekt k ľudským právam pomocou obchodných vzťahov a ostatní sa od nás budú učiť, ako fungovať. Nemci sú vôbec veční učitelia ostatných národov, či už o to tie národy stoja alebo nie. (Jeden český biológ spomínal na svoju nemeckú priateľku, ktorá chcela ísť do Zimbabwe učiť tamojších domorodcov, ako sa správne pestuje maniok, a vôbec jej neprekážalo, že s tým sama nemá žiadne skúsenosti okrem teoretických, zatiaľ čo obyvatelia Zimbabwe ho pestujú od nepamäti.)

Spomínaná krátka rýmovačka znie dobre a dokonca aj do istej miery fungovala. Najmä v prípade menších a kultúrne príbuzných štátov strednej Európy, ktoré nemali až tak úplne na výber. V našom poňatí ju stelesňuje slávna scéna z československého filmu Věry Chytilovej Dedičstvo alebo Kurvahošigutntag, v ktorej sa dedinčania stavajú do pozoru pred prechádzajúcimi Nemcami a ponížene na nich volajú: „Gutn tág!“ To už nebol strach zo skutočnej tvrdej moci, to bola podmanivá vôňa šuštiacich bankoviek západnej meny, ktorá ohýba chrbtice takmer rovnako spoľahlivo ako pochodujúce čižmy dobyvateľov.

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.