21. marca, 15:19

Príbeh Anny Alumovej, dievčaťa z krabičky

Príbeh Anny Alumovej, dievčaťa z krabičkyAnna Bena Alumová. Foto: archív SKCH

Tvárou Pôstnej krabičky, ktorú každý rok organizuje Slovenská katolícka charita, je tento rok Anna Bena Alumová. Žije v centre pre deti s HIV. Dosahuje najlepšie výsledky v histórii školy a chcela by sa stať lekárkou. Štandard prináša jej príbeh, ktorý dievčina rozpovedala vlastnými slovami.

Ahojte, som Anna Bena Alumová a mám 18 rokov. Narodila som sa v Ugande v okrese Lira, ale už 9 rokov bývam v charitnom centre Gift of Love pre deti s HIV. Áno, aj ja som pozitívna. Preto som tu a som za to vďačná vám všetkým.

Bola to moja stará mama, ktorá ma zobrala na test. Bývala som totiž častokrát chorá. Keď sa mama dozvedela výsledok, začala mi schovávať lieky. S otcom sa stále hádali o tom, kto do rodiny priniesol HIV. Choroba sa mi však stále zhoršovala a každý na mňa hľadel s pocitmi smútku. Nikto ma nevidel ako dôležité stvorenie s potenciálom, dokonca ani mama. Náhle zomrela a otec nás s bratom opustil ešte pred jej smrťou.

Išla som teda bývať k tete, kde nás bolo sedem detí. Nemali sme peniaze na jedlo, nieto ešte na školské poplatky. No a čo ja? Milovala som školu a istý čas som chodila do školy bez platenia. Mnohokrát som sa modlila, aby mi dal Boh nových rodičov, aby sa moje túžby naplnili. Ale Boh mlčal a plánoval.

Každý deň som tete do polnoci pomáhala na trhu predávať zeleninu a uhlie. Spávala som tri hodiny denne, vstávala o štvrtej, zaniesla veci naspäť na trh a utekala peši do školy na okraji mesta. Jedného dňa som od vyberača školských poplatkov dostala varovanie, že ak nezaplatím, nemám sa tam ani vracať. Moje sny boli v troskách. Prišla som domov a uviazala si slučku z lana. Boh však o mňa nechcel prísť. Teta ma prebrala k životu a modlila sa za mňa. Po chvíli sme sa začali rozprávať a povedala som jej o všetkom, čo prežívam. Dodala mi odvahu, že to zvládneme.

Tu sa môj život spojil s centrom. Teta sa nakontaktovala na kňaza, ktorý jej o ňom povedal. Prišla som sem v jeden utorok v roku 2013 a myslela si, že tu nezostanem dlho. Nečakala som, že ma ľudia budú mať radi. Doteraz ma všetci pre moju chorobu odsudzovali, tak prečo by to malo byť inak? Na ďalší deň sme išli do školy. Vyučovanie bolo v jazyku madi. Keďže nie som z tohto kmeňa, nič som nerozumela. Moja rodná reč langi mi tu bola na nič. Našťastie som vedela po anglicky. Neskôr som sa naučila aj po madi a s deťmi z centra som sa mohla rozprávať v ich rodnej reči.

Foto: archív SKCH

Odvtedy som sa v centre a v škole cítila ako doma. Našla som ľudí, ktorí mi rozumejú a majú ma radi. Teraz chodím na strednú školu a v celoštátnych skúškach dosahujem najlepšie výsledky v histórii mojej školy. Verím, že moja túžba byť kardiologičkou, sa čoskoro stane skutočnosťou.

Ďakujem vám, že podporujete nielen mňa, ale aj ostatných mojich kamarátov. Nech vám to bohato odmení náš dobrotivý Boh.

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.