22. marca, 05:56

Duša v Lužnikách

Duša v LužnikáchVladimir Putin. Ilustračné foto: TASR/AP

V čase zabíjania a ničenia na Ukrajine môže pôsobiť nemiestne trápiť sa tým, že obeťou vojny a režimovej vojnovej propagandy sa stala aj jedna viac ako tridsať rokov stará pieseň. Smutný osud tej skladby ale vyjadruje ešte inú dimenziu prebiehajúcej vojny, stavu agresorovho ducha, možno aj jeho absencie.

V piatok sa konala v Moskve veľká sláva – na známom štadióne Lužniki sa pripomínalo výročie ruskej anexie Krymu. Z morbídnej zvedavosti som si pustil prenos tohto koncertu. Prebiehal predvídateľným spôsobom: všetci na pódiu zamotaní do georgijevských stužiek [tradičný ruský symbol vojenskej cti, pozn. red.], litera Z, kam sa pozrieš, patetická recitácia vlasteneckej poézie a dunivo hlúpy režimový pop. Vperjod, Rossija!

Tribúny plné väčšinou mladých ľudí, vraj na koncert povinne nahnali študentov, ale časť sa ich dobre bavila (réžia prenosu si takých iste vyberala), bol to celkom farebný dav, oblečený do rôznych pastelových modelov, nad ním vo vetre množstvo ruských trikolór. Nezodpovedalo to predstave unavenej sivej Rusi, tej jej ťaživosti. Toto Rusko na obrazovke vyzeralo ľahko, možno preto, že je prázdne, schováva to za vrstvu líčidiel a pod dizajnové kabátiky.

Tklivá Kukuška

To všetko sa dalo čakať, aj tak som ale tú bojovnícku šou, ten rituál na uctenie agresie, sledoval s vytrešteným údivom. Bol by som aj pobavený, nebyť si vedomý toho, že sa týmto spôsobom oslavuje bombardovanie Mariupolu a množstvo ďalších zločinov. Útočná tuposť predvádzaného „umenia“ vlastne zodpovedala takémuto účelu.

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.