Ruský imperiálny komplex a dejiny Ukrajiny

Kozák Mamaj, legendárny hrdina ukrajinského folklóru. Foto: wikimedia

Historická freska o vzťahu Rusov a Ukrajincov, čo ich v dejinách odlišovalo a čoho sa dopustil Putin. Píše Dušan Škvarna.

Takmer všetci sme sa kruto mýlili. Stalo sa to, s čím rátal len málokto, nevynímajúc politikov, diplomatov, publicistov, analytikov, teda tých, ktorí sa venujú bezpečnostnej politike a medzinárodným vzťahom. Najväčší štát sveta Rusko, ktoré si v dejinách často tykalo s vojnami a s násilím, napadol najrozľahlejší európsky štát Ukrajinu (Rusko nerátam do európskeho, ale do eurázijského priestoru). Žiadny človek, ak nestratil zdravý rozum, štipku ľudskosti a súcitu, túto agresiu, ktorá sa nedá nazvať inak ako hanebná, nemôže neodsúdiť. Schvaľovať ju môže len cynik alebo proruský fanatik.

V spojitosti s touto vojnou sa vynára rad otázok o jej pozadí a príčinách. Na mnohé nevieme dať odpoveď, nevidíme do zákulisia veľmocenskej politiky a nemáme dostatok relevantných informácií. Niektoré, tie dlhodobé a dlhodobejšie, však môžeme načrtnúť, začnem tými druhoradými. Bezpochyby svoj podiel na tejto tragédii má aj hlavná svetová veľmoc USA, ktorá sa od čias studenej vojny mentálne veľmi neposunula a jej vodcovia sú dogmaticky presvedčení, že len ich videnie sveta je správne a pravdivé. Čisté svedomie nemôžu mať ani štáty EÚ, najmä tie väčšie. Európa sa v posledných desaťročiach správala bezstarostne, v sladkom rozmare si užívala pokoj a blahobyt prítomnosti, nedbajúc na zodpovednosť za svoju budúcnosť vo svete, v ktorom sa jej význam z roka na rok oslabuje. Nemožno obísť ani zložité vnútroukrajinské pomery, kotviace v dejinách, ktoré sa za posledných tridsať rokov pretavili do sporov a rozporov, ktorým je zvonku aj dosť ťažké porozumieť. Tieto javy sú však po tieto dni nepodstatné, hlavná príčina najnovšieho vojnového konfliktu v Európe tkvie v mentálnom stave ruských politických, bezpečnostných, ekonomických a intelektuálnych elít, ale i väčšiny ruskej spoločnosti. Rusko sa totiž zaseklo vo svojej hlbokej imperiálnej minulosti. Pri riešení problémov zvykne ľahkovážnejšie ako iné štáty nahrádzať namáhavú diplomatickú trpezlivosť použitím ozbrojeného násilia. Stalo sa to i teraz.

V 60. rokoch 20. storočia sa svet zmenil na nepoznanie. Od 16. storočia existujúci koloniálny svet definitívne zanikol a z mapy sveta zmizli veľké dobyvateľské ríše. Časť nových štátov v Afrike a Ázii vznikla pokojne, druhá časť musela o svoju nezávislosť viesť s európskymi kolonizátormi ozbrojený boj. Všetky sa však museli a chceli učiť žiť a vládnuť si samy. Niektoré sa naučili spravovať svoje veci úspešne a zodpovedne, iným sa to nedarí dodnes. Z veľkých koloniálnych ríš sú dnes stredne veľké a neveľké európske štáty. K prvým môžeme zarátať kedysi ďaleko najväčšiu koloniálnu veľmoc Veľkú Britániu, Francúzsko, Španielsko, k druhým, neveľkým štátom Belgicko, Holandsko, Portugalsko. Ich význam vo svetovom meradle mnohonásobne poklesol. Dokonca tak, že v Európe dnes neexistuje ani veľký štát, ani globálna mocnosť, iba niekoľko regionálnych veľmocí. O to je pre starý kontinent citlivé chápanie európskej pestrosti a zároveň spolupráca národných štátov v rámci EÚ naliehavejšie, až osudové.

So zánikom kolonializmu sa menila aj mentálna výbava spoločností v bývalých koloniálnych ríšach. Naučili sa žiť vo svojom prirodzenom priestore, nie žiť v slávnej minulosti, dokázali na ňu hľadieť kritickým okom a s racionálnym odstupom. Zbavili sa mnohých stereotypov a predsudkov, oslobodili sa od pocitov výlučnosti a nadradenosti, dokázali si priznať omyly, podiel viny a spoluviny za svetové dianie v minulých storočiach, rešpektujú pluralitu a tolerujú odlišnosti v rôznych ich formách.   

Ako tieto zmeny silno kontrastujú s Ruskom, ktoré na rozdiel od štátov pri Atlantiku nedobýjalo zámorské územia, ale si krok za krokom prisvojovalo okolité teritóriá. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa časť susedov od Ruska vzdialila, ale ďalšie „kolónie“ si udržalo dodnes. Ak obídeme staršie obdobia, zárodky dnešného Ruska väzia v pôvodne neveľkom Moskovskom kniežatstve (veľkokniežatstve) – v jednom z mnohých štátov, ktoré sa rozprestierali v stredoveku na území európskej časti Ruska. Toto kniežatstvo začalo od 14. storočia na úkor susedov rozširovať svoje územie.

Rozmah Moskovského kniežatstva v rokoch 1300 – 1462. Foto: Koryakov Yuri, CC BY-SA 3.0, wikimedia

Odvtedy, ak odhliadneme od niekoľkých krátkych výnimiek (1918, 1941, 1990), po dlhé stáročia a po celé generácie – vlastne až do roku 1990 – územne len expandovalo. A treba povedať, že všetkými svetovými smermi. Pripojilo k sebe mnoho území a ďalšie si podriadilo, pričom na väčšine z nich pôvodne žilo obyvateľstvo etnicky vzdialené Slovanom a kresťanskému náboženstvu. Táto expanzia bola natoľko silná, že Rusko sa zmenilo na obrovskú krajinu, ktorú bolo a je ťažké efektívne spravovať. V rámci tohto kolosa sa nemohla rozvinúť intenzívna komunikácia. Silu súdržnosti často nahrádzala sila moci a spolužitie sa viac vynucovalo udržiavaním neistoty a strachu ako rešpektom iných a úctou k iným.

Rusko (do 17. storočia častejšie nazývané Moskovským štátom, veľkokniežatstvom a pod.) rozšírilo do konca 16. storočia na úkor susedov svoje územie po Ural. V 17. storočí prenikalo do neznámych končín Sibíri a zastavilo sa až pri Tichom oceáne (Aljašku si prisvojilo v 18. storočí). Už vtedy sa stalo najväčším štátom na svete. Začiatkom 18. storočia za Petra Veľkého ovládlo pobrežie Baltského mora a v pozícii severskej veľmoci vystriedalo Švédsko. Jeho rast sa nezastavil ani v nasledujúcich desaťročiach, počas ktorých postupne ukrajovalo územia nad Čiernym morom a Azovským morom. Na konci storočia za cárovnej Kataríny Veľkej získalo na úkor Osmanskej ríše a jej podriadeného Krymského chanátu celé pobrežie Čierneho mora, vtedy mu pripadol aj Krym. A počas prvej polovice 19. storočia si prisvojilo ďalšie územia na Kaukaze a pod Kaukazom, v jeho druhej polovici definitívne aj rozľahlú Strednú Áziu.  

Foto: Mzajac, CC BY-SA 4.0, wikimedia

Prirodzene, hranice Ruska sa posúvali aj smerom na západ. Najskôr ruské kniežatstvá súperili s Litovským veľkokniežatstvom, ktoré bolo v 15. storočí najväčším štátom vo východoeurópskom priestore, siahalo od Baltu až k Čiernemu moru a jeho východná hranica sa nachádzala neďaleko Moskvy.

V tomto čase sa rozprestieralo západne od Litvy a s ňou bolo silno prepojené Poľsko. Po definitívnej únii týchto štátov Poľsko-litovské kráľovstvo (1569) ovládalo veľký priestor medzi oboma spomenutými morami a predstavovalo hlavnú mocnosť vo východnej časti Európy. Poľsko sa rozprestieralo na území strednej a východnej časti dnešného Poľska, v Litve, Bielorusku, na takmer celej Ukrajine.

Prvá Rzeczpospolita, poľsko-litovský štát v čase najväčšieho rozmachu. Foto: Samotny Wędrowiec, CC BY-SA 3.0, wikimedia

Jeho veľkému rozsahu však nezodpovedala rozháraná vnútorná politika, a tak sa stávalo ľahkou korisťou svojich dravých susedov. Od roku 1772 po rok 1795 došlo k trom deleniam Poľska, pri poslednom bolo zlikvidované. Jeho severozápadnú časť získalo silnejúce Prusko, západné a južné územia habsburská monarchia, na ktorej sa už prejavovali znaky oslabovania. Nech nás nemýli slovo západné územia, išlo o (západnú a východnú) Halič, ktorá sa rozprestierala zhruba od Krakova smerom na východ pozdĺž uhorskej, dnešnej slovenskej hranice a končila sa na území súčasnej Ukrajiny, východne od Ternopiľa (Tarnopoľ) a Ivano-Frankivska. Súčasťou monarchie sa stala aj Bukovina.

Delením Poľska však pripadla najväčšia korisť Ruskému cárstvu. Rusko sa prvýkrát územne rozšírilo až do strednej Európy, stalo sa susedom habsburskej monarchie i Pruska. Rusku totiž pripadli dnešné územia Litvy a Bieloruska, východné Poľsko a na juhu centrálne a východné oblasti dnešnej Ukrajiny. Takže za niekoľko desaťročí na konci 18. storočia Rusko získalo na úkor Poľska a Osmanskej ríše značnú časť Ukrajiny vrátane čiernomorského pobrežia. Územie dnešnej Ukrajiny sa ocitlo v novej pozícii – menšie západné časti v habsburskej monarchii, východnejšie a podstatne rozľahlejšie v Ruskom cárstve. A dôležité je i to, že práve v tom období bolo Rusko počas napoleonských vojen prvýkrát vtiahnuté oboma nohami do celoeurópskeho konfliktu, politiky a mocenských sporov. Vtedy si podriadilo ako autonómiu i celé územie Fínska.

Napoleonov ústup z Moskvy podľa Albrechta Adama (1851). Foto: wikimedia

Viedenský kongres v roku 1815 potvrdil Rusko ako európsku veľmoc. Odvtedy ostalo natrvalo až do súčasnosti jedným z hlavných, v istých obdobiach (1945 – 1989) i hlavným politickým hráčom na európskom kontinente. Zo stredoeurópskeho priestoru a Balkánu, konkrétne socialistických krajín, ktoré boli satelitmi Sovietskeho zväzu, bolo vytlačené až roku 1990.

Ukrajina patrí medzi tie geopolitické priestory, ktoré sa v dejinách často ocitli v pozícii tzv. mocenského vákua. Po stáročia sa nachádzala nielen na okraji viacerých štátov, ktoré si ju delili, ale aj na rozhraní odlišných civilizačných pásiem. Jej územný priestor bol nevyhranený, stával sa nepokojným miestom vojen, povstaní, vzbúr. Na ukrajinskom území sa osídľovali rôzne etniká. Aj medzi nimi dochádzalo k radu konfliktov, čo vyvrcholilo v 20. storočí masovými tragédiami, ktoré postihli Ukrajincov, Poliakov, Bielorusov, Rusov, Tatárov, najbrutálnejšie Židov.

Hoci bola Ukrajina v 9. storočí miestom vzniku prvého štátneho útvaru východných Slovanov Kyjevskej Rusi, po jej zániku sa rozdrobila na viacero malých štátov a v 13. storočí sa väčšina jej území dostala pod mongolskú Zlatú hordu. Potom si ukrajinské teritóriá delili predovšetkým Poľsko, Litva, Moldavsko.

Kyjevská Rus v rokoch 1054-1132. Foto: SeikoEn, CC BY-SA 3.0, wikipedia

Postupne do hry vstupovala aj Osmanská ríša, krymskí Tatári a predovšetkým Rusko. V druhej polovici 17. storočia si Rusko prvýkrát pripojilo veľké ukrajinské územia, tzv. ľavobrežnú Ukrajinu (východne od Dnepra). Poľsku ostala iba jej pravobrežná časť. V tom čase si ukrajinskí kozáci vydobyli od Poliakov tzv. kozácku republiku (Záporožská Sič) na čele s volenými hajtmanmi, ktorú zlikvidovala až ruská cárovná Katarína Veľká. Ukrajinská kultúra a politika v tomto autonómnom útvare videla v 19. a 20. storočí predobraz ukrajinského národného štátu. Čiernomorské prostredie stále ovládala Osmanská ríša a jej vazal Krymský chanát. Situácia sa stabilizovala až na konci 18. storočia. Ako som už spomínal, vtedy pripadla habsburskej monarchii menšia, západná časť dnešnej Ukrajiny (Halič, neskôr i Bukovina), Rusku zasa jej väčšia, centrálna a východná časť (pravobrežná i ľavobrežná Ukrajina až po Čierne a Azovské more). Tento stav ostal stabilný až do roku 1918.

Kozák Mamaj, tradičná postava ukrajinského folklóru spojená so zánikom Záporožskej Siče. Hudobný nástroj, tzv. kobza, je považovaný za metaforu ukrajinskej duše. Foto: wikimedia

Práve v tom období sa začal pod vplyvom vonkajších podnetov formovať aj moderný ukrajinský národ. Formovanie moderných národov sa spája s kultiváciou vlastného jazyka, s pestovaním vlastnej kultúry, silného národného povedomia a hrdosti, s utváraním národnej ideológie a mozaiky symbolov, s obrazom dejín svojho národa a postupne i s prepájaním politiky s národom a národa s politikou. Väčšinu týchto znakov, zdôrazňujúcich odlišnosť svojho národa voči susedom, môžeme sledovať aj v prípade Ukrajincov. Ich národnoemancipačný proces však prebiehal zložito a popretŕhane. Cársky režim i ruské elity ho najmä v druhej polovici 19. storočia brzdili, neuznávali ukrajinčinu za spisovný jazyk a Ukrajincov za národ. Nazývali ich Malorusmi a chápali ich len ako vetvu ruského národa. Potláčali ukrajinské kultúrne aktivity, zakazovali používanie ukrajinčiny, prenasledovali ukrajinských národovcov. Niektorí zažili Sibír, iní emigrovali do rakúskej Haliče.

Politiku rusifikácie ešte posilňoval fakt, že riedko obývané ukrajinské územia, ktoré Rusko získalo v 17. a 18. storočí, dlhodobo dosídľovalo ruské obyvateľstvo. Natláčanie ruštiny a početné ruské obyvateľstvo spôsobovali, že sa ukrajinčina stávala marginálnym jazykom, jej používanie sa obmedzovalo viac-menej na vidiek a chudobnejšie sociálne vrstvy (podobne ako slovenčina v 19. storočí). Vo veľkých mestách sa za Ukrajincov hlásili iba nízke percentá ľudí. „Národné obrodenie“ Ukrajincov sa v 19. storočí síce rozbehlo, ale ani zďaleka sa neuzavrelo. 

Halič v roku 1897. Foto: wikimedia

Zložitosť ukrajinského vývoja ešte komplikoval fakt, že v Haliči žilo popri Poliakoch etnikum, ktoré sa cítilo byť Rusínmi – od slova Rus׳, t. j. obyvateľ Rusi, resp. Červenej (Haličskej) Rusi. Hoci poľská šľachta a poľskí národovci prechovávali voči Rusínom, ktorí tvorili najpočetnejšiu časť obyvateľstva, povýšenecké postoje, predsa tí mali v rakúskej časti monarchie počas dualizmu pomerne vhodné podmienky na rozvoj svojho národného života. Okrem iného mali aj svojich zástupcov v ríšskom sneme vo Viedni. Vďaka blízkemu ukrajinskému pohraničiu sa začínalo v Haliči najmä od konca 19. storočia šíriť popri rusínskej identite aj ukrajinské povedomie. Halič sa v tom období dokonca stala centrom ukrajinského národného pohybu. Nie div, že po vzniku Ukrajiny ako samostatného štátu v roku 1991 sa práve Halič považovala za oblasť s najsilnejšou ukrajinskou identitou.  

Ak ponecháme bokom neúspešné pokusy na konci prvej svetovej vojny a krátko po nej, keď sa na základe práva na sebaurčenie národa nakrátko etablovalo niekoľko samostatných ukrajinských republík, alebo pokus po obsadení Ukrajiny hitlerovským Nemeckom v lete 1941, keď vznikol ukrajinský štát, ktorý však nacisti ešte v zárodku, po dvoch týždňoch, jednoducho zrušili, tvorila Ukrajina od roku 1922 jednu zo zväzových republík Sovietskeho zväzu.

Kyjev počas druhej svetovej vojny. Od 19. septembra 1941 do 6. novembra 1943 bol okupovaný Nemcami. Foto: Anisimov, Aleksandr (2002) Kyiv and Kyivans, wikimedia

V 20. rokoch sa v ZSSR pestovala politika tzv. zakorenenosti, mladý komunistický režim podporoval národnú emancipáciu neruských národov, hoci len selektívne a v obmedzenej miere. Predsa to však prospelo kryštalizácii ukrajinskej identity. V tom čase sa k ukrajinskej národnosti hlásilo 80 percent obyvateľov Ukrajiny. V nasledujúcich desaťročiach pod heslami socialistického internacionalizmu a vlastenectva, ktoré volali po sovietskej jednote, dochádzalo skôr k ďalšej rusifikácii, ukrajinská identita sa oslabovala, ba i rozmazávala. Tento proces posilňoval aj masový príchod Rusov na Ukrajinu ako učiteľov, úradníkov či vojakov. Na posilnení ukrajinského národného vedomia a cítenia sa skôr podieľali tragické momenty, predovšetkým katastrofálny hladomor na začiatku 30. rokov, ktorému podľahli asi 4 milióny Ukrajincov, a nemecká okupácia Ukrajiny počas druhej svetovej vojny, v ktorej prišlo o život odhadom 8 miliónov Ukrajincov, ako aj umiernenejšia sovietska politika v 60. rokoch 20. storočia.

Muž usmrtený hladom, Charkov 1933. Foto: Alexander Wienerberger – Diocesan Archive of Vienna, wikimedia

Ukrajinci mohli naplno prejaviť a rozvinúť svoju národnú a občiansku slobodu až po roku 1991, po vzniku súčasného ukrajinského štátu. Jeho profilovanie však prebiehalo zložito, ukrajinská spoločnosť bola silno heterogénna. V slobodných pomeroch sa naplno prejavili veľké rozdiely medzi historicky odlišnými časťami Ukrajiny. Na seba narážali nesmierne protichodné záujmy, predstavy, koncepcie a identity. Málo schopné postsovietske politické elity mali odlišné predstavy o budovaní a postavení nového štátu a jeho štátnych záujmov. Vzniklo neprehľadné ekonomické prostredie, v ktorom bola najmä mnohým oligarchom nová štátnosť ľahostajná, nepomáhali ju kultivovať, ale svojou chamtivosťou ju zneužívali, až ruinovali.

Ďalšia rovina problémov Ukrajiny sa spájala s jej multietnickou a jazykovou pestrosťou. Myslím tým predovšetkým početnú ruskú menšinu, voči ktorej (i niektorým ďalším) sa ukrajinská politika nesprávala vždy chápavo a tolerantne. V zápale posilňovania národného štátu sa objavoval protiruský nacionalizmus a rozhodnutia diskriminujúce Rusov a ďalšie menšiny. Situáciu ešte komplikoval fakt, že vo východnejších častiach Ukrajiny veľká časť obyvateľstva dodnes používa ako komunikačný jazyk viac ruštinu ako ukrajinčinu alebo sa u neho rôzne mieša ukrajinčina s ruštinou. Tak sa mnohým zvonku, najmä z Ruska, zdalo, že na Ukrajine tvoria Rusi väčšinu obyvateľstva. Tento názor sa dlhodobo pestoval na základe veľmi zjednodušeného chápania teórie etnického národa: ten, kto hovorí po rusky, je automaticky Rus. Prezentoval ho aj Vladimir Putin v prejave naplnenom pohŕdaním Ukrajincami, ba až nenávisťou voči nim, ktorý predniesol v predvečer začatia terajšej ruskej okupácie Ukrajiny.

Skutočnosť je podstatne komplikovanejšia a najmä odlišná od takýchto skratkovitých súdov. Z rusky hovoriaceho obyvateľstva Ukrajiny sa cíti byť Rusmi len časť, druhá časť sa považuje za Ukrajincov a ďalší boli po desaťročia zasa národne nevyhranení. Postupne po roku 1991, keď bolo možné slobodne prejaviť ukrajinskú identitu, mnohí z tejto tretej skupiny sa stotožnili s Ukrajincami. Svedčia o tom aj sčítania obyvateľstva z posledných desaťročí. Podľa nich Ukrajinci tvoria 78 percent obyvateľstva Ukrajiny, Rusov je vyše 17 percent, pričom ruštinu používa oveľa vyššie percento ľudí (mnohí žijú v zmiešaných ukrajinsko-ruských manželstvách a rodinné prostredie je bilingválne). Na Ukrajine (bez Krymu) sa nachádza 20 miest (vrátane Luhanska a Donecka), ktoré majú viac ako 300 000 alebo len čosi menej ako 300 000 obyvateľov. S výnimkou dvoch (Ľvov a Vinnycia) všetky ležia vo východných a stredných častiach krajiny, pritom len v dvoch tvoria (tvorili) Rusi tesnú väčšinu (Doneck a Makijivka), v ostatných majú veľkú alebo aspoň miernu prevahu Ukrajinci. Okrem Krymu ani v jednej z 24 oblastí, ktoré predstavujú regionálne správne celky Ukrajiny, nežije nadpolovičná väčšina Rusov, iba v troch je Rusov nad 40 percent. Takže predstava, že rusky hovoriaci obyvateľ Ukrajiny je Rus, je prekonaná, dnes ju pestujú najmä tí, ktorým sú vlastné imperialistické myslenie či chúťky.

Samostatný národný štát aj v prípade Ukrajiny prejavil vitalitu a schopnosť vcelku zdarne homogenizovať spoločnosť a posilňovať spolupatričnosť v rámci nej. Nemalá časť obyvateľov, ktorí používali v komunikácii ruštinu, nadobudla nielen pocit ukrajinského vlastenectva (politický národ), ale čoraz pevnejšie aj ukrajinskú národnú identitu (etnický národ). Inak si je možné len ťažko predstaviť toľko obdivuhodného odhodlania, odvahy, statočnosti, vytrvalosti brániť svoju vlasť pred okupantom zo strany moci a armády donedávna najbližšieho národa. Možno povedať, že táto vojna, tragédie a nevídané hrdinstvá v nej zocelili spolupatričnosť Ukrajincov, boj za slobodu veľmi obohatil ich pocit spoločného osudu. Nech už toto smutné dianie dopadne hocijako, Ukrajinci pred Rusmi, svetom a predovšetkým pred sebou samými definitívne potvrdili, že existuje sformovaný ukrajinský politický a etnický národ. Inak, trochu nadnesene povedané, Ukrajinci úspešne zakončili svoje „národné obrodenie“. Z tohto hľadiska sú už dnes víťazmi a ak si doterajší étos zachovajú aj v najbližšej budúcnosti, ich boj a vzdor bude obrovským kapitálom pre túto ťažko skúšanú a svetom momentálne obdivovanú krajinu.

Hoci sa to môže na prvý pohľad zdať zvláštne, ukrajinský príklad a cesta nepredstavujú pri národnom vymedzovaní sa veľkú výnimku. Každý národ skôr či neskôr včlenil do svojho prostredia aj inoetnické či inorečové komunity. A jazyk nemusí byť nevyhnutne ani podmienkou národa, resp. existenciu národa nemusí vždy podmieňovať zvláštny jazyk. Rakúšania, ktorí používajú nemčinu, sa ako národ definitívne potvrdili, sčasti i z donútenia, až po druhej svetovej vojne, dovtedy sa veľká väčšina z nich viac-menej cítila byť Nemcami (aj keď rakúskymi). Íri prakticky stratili svoj jazyk, to im však nezabránilo v zložitých podmienkach Británie sformovať si silnú írsku identitu. Chorváti a Srbi sa jazykovo v podstate neodlišovali, hlavnými deliacimi hranicami ich identít boli rozdielne náboženstvá a dlhodobá existencia v odlišných štátnych útvaroch. Švajčiari sú trojjazyčný národ a už desaťročia nepočuť, že by v rámci neho dochádzalo k nejakým treniciam. A vo veľkej väčšine štátov Ameriky je koncepcia multietnického národa úplne prirodzená. Takže pri národe, rovnako ako pri každom spoločenskom jave, treba so zovšeobecneniami narábať opatrne. Žiaľ, tým, u ktorých mocibažnosť zatieni zdravé myslenie, sa to ťažko vysvetľuje.   

Dominantní ruskí politici, ideológovia vrátane mnohých slovutných akademikov a armáda propagandistov opäť raz zaspali dobu. Po roku 1989 mali šancu zbaviť sa svojho imperiálneho presvedčenia a cítenia, ktoré sa ruskými dejinami tiahne ako Ariadnina niť. Nedokázali to, lebo sú príliš pohltení minulosťou a zahľadení do seba, do svojich skutočných i domnelých krívd a víťazstiev, ktoré sprevádzali ruské dejiny. Natoľko ustrnuli v starých, hlboko zakorenených stereotypoch a predsudkoch, že si budúcnosť bez nich nedokážu predstaviť. Okrem iného dogmaticky ľpejú na nemennosti teórií, ktoré sa sformovali v 19. storočí. Napríklad na tom, že národ nemožno v súčasnosti vnímať staticky, ako to robili trebárs Herder či Stalin, pretože to je dynamické spoločenstvo. A potom v rámci svojho imperiálneho sveta nechápu, že každý národ, aj Ukrajinci, má právo na svoju cestu a slobodu, nemožno ho chápať selektívne a nikto nemá oprávnenie ho zakázať.

Presne toho sa dopustil v spomínanom prejave Vladimir Putin, odchovaný v 70. rokoch 20. storočia prostredím KGB. Absolutizoval historické právo, ktoré v posledných dvoch storočiach narobilo veľa nešťastia. Hlásať dnes to, že právo na svoj štát má len ten, kto ho mal aj v minulosti, je iba smutným návratom do 19. storočia, keď sa ním zaštiťovali územné expanzie veľkých a mocných a ich posadnutosť kultúrne a mentálne ovládnuť menších a slabších. Putin svoj imperializmus dokonca nezaštítil ani nejakou vznešenou ideou, ale Ukrajincov otvorene urážal a ponižoval. V civilizovanom prostredí Európy je taká cynická arogancia z úst najvyššieho predstaviteľa štátu neslýchaná, dovolia si ju nanajvýš extrémisti. Miernejší tón, ktorý volí ruské vedenie v posledných dňoch, jej pach už nezmaže.  

Nech sa táto vojna skončí akokoľvek, Rusko z nej nemôže vyjsť posilnené, naopak, môže očakávať problémy, ktoré si samo vyvolalo, pokles svojho významu a celkový úpadok. Ocitne sa v značnej izolácii, znásobí sa jeho neobľúbenosť, ťažko obháji svoju spoľahlivosť a rovnako ťažko sa bude zbavovať nedôvery voči sebe. Ba hrozí mu, že upadne na úroveň veľmoci druhého sledu. Opäť raz primitívne vedená vojna nenasvedčuje, že ruská armáda vykazuje najvyššie parametre kvality. Rusko na túto avantúru, ktorá mu len odcudzila ďalší blízky národ a silno preriedila rady sympatizantov, vynaložilo enormné prostriedky a má len skromné finančné zdroje na obnovu armády. Na obrovskom priestore Ruska žije ani nie 150 miliónov ľudí, čo je len o necelú polovicu viac ako v „malom“ Nemecku, ale o osemkrát menej, ako je obyvateľov susednej vitálnej Číny. Rusko sa pravdepodobne nevyhne tomu, aby sa postupne dostávalo do jej hlbšieho tieňa. O to viac, že pôrodnosť a dĺžka života v Rusku je veľmi nízka, zdravie ruskej populácie skresáva rozšírený nezdravý spôsob života. Ruská ekonomika bola vždy málo efektívna a je jednostranná. Dlhodobo sa zakladá predovšetkým na drancovaní prírodných zdrojov. Inovácia v ruskom priemysle je veľmi nízka, produkty s vysokou mierou pridanej hodnoty tvoria malé percento, neviem o žiadnej svetovo známej ruskej značke. Diskrepancia medzi malou silou ekonomiky a vysokými nákladmi na zbrojenie je veľká, v 80. rokoch 20 storočia už raz dobehla vtedajší Sovietsky zväz.

Dosť pesimistické výhľady Ruska ešte znásobuje mentálna stránka jeho spoločnosti i elít. Zdá sa, že v ruskom prostredí je slabo rozvinuté prirodzené sebavedomie a schopnosť vnímať seba a druhých rovnakými očami. Bez ohľadu na režimy a ideológie sa v ňom hlboko zakorenila zvláštna bipolarita, jeden zo zdrojov ruského imperializmu. Na jednej strane sa u Rusov hojne vyskytuje iracionálne, až mystické presvedčenie o zvláštnosti ruskej duše a ruskej idey. Podľa toho majú Rusi (Rusko) jedinečné poslanie vo svete, majú ho oslobodzovať od „pomýlených“ ideológií a spôsobu života a nasmerovať na svoju duchovnú trajektóriu. Tento mesianistický komplex, ktorý bol typický pre európsky romantizmus 19. storočia, sa v Rusku udržiava dodnes. Posilňuje len nezdravý pocit výlučnosti a nadradenosti Rusov. V ruskom prostredí zároveň badať opačné črty: pocity neistoty a osamelosti, nepochopenia a nedocenenia vonkajším svetom, vysoká miera podozrievavosti, že tí druhí ohrozujú ruskú dušu, Rusov, Rusko.

Rusko je vlastne nešťastná krajina a bude ňou dovtedy, kým sa nezbaví pokušenia ovládať iných, nedôvery voči iným, kým neprestane pestovať idealizujúce predstavy o sebe a démonizujúce o druhých. Dnes nevieme, či táto nepochopiteľná agresia na Ukrajine pomôže Ruska oslobodiť sa zo zajatia vo svojom falošnom svete, alebo, naopak, ešte ho doň hlbšie posunie.

 Za viacero informácií a pozorné prečítanie textu vďačím kolegovi Michalovi Šmigeľovi.

Dušan Škvarna
Ďalšie články