20. marca, 22:03

Ruský imperiálny komplex a dejiny Ukrajiny

Ruský imperiálny komplex a dejiny UkrajinyKozák Mamaj, legendárny hrdina ukrajinského folklóru. Foto: wikimedia
Dušan Škvarna Historik, prednáša na Univerzite Mateja Bela

Historická freska o vzťahu Rusov a Ukrajincov, čo ich v dejinách odlišovalo a čoho sa dopustil Putin. Píše Dušan Škvarna.

Takmer všetci sme sa kruto mýlili. Stalo sa to, s čím rátal len málokto, nevynímajúc politikov, diplomatov, publicistov, analytikov, teda tých, ktorí sa venujú bezpečnostnej politike a medzinárodným vzťahom. Najväčší štát sveta Rusko, ktoré si v dejinách často tykalo s vojnami a s násilím, napadol najrozľahlejší európsky štát Ukrajinu (Rusko nerátam do európskeho, ale do eurázijského priestoru). Žiadny človek, ak nestratil zdravý rozum, štipku ľudskosti a súcitu, túto agresiu, ktorá sa nedá nazvať inak ako hanebná, nemôže neodsúdiť. Schvaľovať ju môže len cynik alebo proruský fanatik.

V spojitosti s touto vojnou sa vynára rad otázok o jej pozadí a príčinách. Na mnohé nevieme dať odpoveď, nevidíme do zákulisia veľmocenskej politiky a nemáme dostatok relevantných informácií. Niektoré, tie dlhodobé a dlhodobejšie, však môžeme načrtnúť, začnem tými druhoradými. Bezpochyby svoj podiel na tejto tragédii má aj hlavná svetová veľmoc USA, ktorá sa od čias studenej vojny mentálne veľmi neposunula a jej vodcovia sú dogmaticky presvedčení, že len ich videnie sveta je správne a pravdivé. Čisté svedomie nemôžu mať ani štáty EÚ, najmä tie väčšie. Európa sa v posledných desaťročiach správala bezstarostne, v sladkom rozmare si užívala pokoj a blahobyt prítomnosti, nedbajúc na zodpovednosť za svoju budúcnosť vo svete, v ktorom sa jej význam z roka na rok oslabuje. Nemožno obísť ani zložité vnútroukrajinské pomery, kotviace v dejinách, ktoré sa za posledných tridsať rokov pretavili do sporov a rozporov, ktorým je zvonku aj dosť ťažké porozumieť. Tieto javy sú však po tieto dni nepodstatné, hlavná príčina najnovšieho vojnového konfliktu v Európe tkvie v mentálnom stave ruských politických, bezpečnostných, ekonomických a intelektuálnych elít, ale i väčšiny ruskej spoločnosti. Rusko sa totiž zaseklo vo svojej hlbokej imperiálnej minulosti. Pri riešení problémov zvykne ľahkovážnejšie ako iné štáty nahrádzať namáhavú diplomatickú trpezlivosť použitím ozbrojeného násilia. Stalo sa to i teraz.

V 60. rokoch 20. storočia sa svet zmenil na nepoznanie. Od 16. storočia existujúci koloniálny svet definitívne zanikol a z mapy sveta zmizli veľké dobyvateľské ríše. Časť nových štátov v Afrike a Ázii vznikla pokojne, druhá časť musela o svoju nezávislosť viesť s európskymi kolonizátormi ozbrojený boj. Všetky sa však museli a chceli učiť žiť a vládnuť si samy. Niektoré sa naučili spravovať svoje veci úspešne a zodpovedne, iným sa to nedarí dodnes. Z veľkých koloniálnych ríš sú dnes stredne veľké a neveľké európske štáty. K prvým môžeme zarátať kedysi ďaleko najväčšiu koloniálnu veľmoc Veľkú Britániu, Francúzsko, Španielsko, k druhým, neveľkým štátom Belgicko, Holandsko, Portugalsko. Ich význam vo svetovom meradle mnohonásobne poklesol. Dokonca tak, že v Európe dnes neexistuje ani veľký štát, ani globálna mocnosť, iba niekoľko regionálnych veľmocí. O to je pre starý kontinent citlivé chápanie európskej pestrosti a zároveň spolupráca národných štátov v rámci EÚ naliehavejšie, až osudové.

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.