Studenú vojnu sme prežili len so šťastím, vraví britský historik

Prvýkrát od konca studenej vojny sa svet znovu učí žiť s možnosťou jadrového armagedonu. Kvôli vojne na Ukrajine ruský prezident Vladimir Putin uviedol svoje jadrové vojská do stavu pohotovosti. O tom, aká je takáto situácia nebezpečná, aj o tom, že v minulosti sa svet už mnohokrát ocitol na pokraji jadrovej katastrofy, hovorí britský historik a producent Taylor Downing, okrem iného autor knihy 1983: World at the Brink (1983: Svet na hrane) o cvičení Able Archer, ktoré takmer spôsobilo jadrovú vojnu.

Taylor Downing. Foto: taylordowning.com Taylor Downing. Foto: taylordowning.com

Kubánska raketová kríza v roku 1962 je zrejme najznámejší prípad, keď sa svet ocitol na prahu jadrovej vojny. Sú ale aj iné prípady, keď skoro došlo k odpáleniu atómových zbraní?

Počas celého obdobia studenej vojny dochádzalo k mnohým falošným poplachom, nehodám a počítačovým pochybeniam. Prvý zaznamenaný prípad bol v roku 1956 na základni RAF Leakenheath vo východnom Anglicku. Americký bombardér B-47 havaroval a dopadol priamo na jadrový arzenál, ktorý vzplanul. Hrozilo, že plamene odpália tam uložené jadrové zbrane. Našťastie sa oheň podarilo uhasiť, kým bomby vybuchli. Ak by sa tak stalo, zničilo by to východnú časť Anglicka.

Ďalším prípadom je let bombardéra B-52, to je jeden z tých obrovských amerických ťažkých bombardérov s ôsmimi motormi, ktorý niesol dve 24-megatonové termonukleárne zbrane nad Severnou Karolínou, keď sa rozpadol. Asi to bolo kvôli únave kovu alebo zlej konštrukcii. Bomby dopadli do Severnej Karolíny, jednu našli veľmi rýchlo, ale tá druhá zapadla do nejakého močiara a do dnešného dňa ju neobjavili. Takže niekde v severokarolínskom močiari je 24-megatonová termojadrová bomba.

Najslávnejší incident sa stal 17. januára 1966 nad Španielskom. Počas americkej operácie Chrome Dome krúžilo neustále dvanásť bombardérov B-52 s jadrovými zbraňami tesne na okraji sovietskeho vzdušného priestoru, aby, pokiaľ by sa niečo stalo, mohli byť okamžite poslané na vopred určené ciele. Jedna takáto misia trvala 24 hodín, takže potrebovali počas letu dvakrát natankovať. Počas druhého tankovania jeden stroj B-52 narazil do tankovacieho lietadla. Nastala obrovská explózia, mnoho ľudí v oboch lietadlách zahynulo a štyri bomby spadli do južného Španielska. Tri z nich našli celkom rýchlo, ale jedna spadla do Stredozemného mora a trvalo im týždne, kým ju našli. Ukázalo sa, že spadla do akéhosi kaňonu na dne. Trvalo potom ďalšie dva týždne, kým ju vytiahli.

To sú najrôznejšie nehody. Hrozilo niekedy, že jadrovú vojnu vyvolá pochybenie?

Jedno také nastalo počas kubánskej raketovej krízy. Na radarovej stanici v Moorestowne v New Jersey sa rozhodli pre cvičenie, keď mali simulovať mieriacu raketu, spustiť poplach a všetci sa presvedčia, že to funguje. A potom to vypnú, pretože to malo byť len cvičenie. Ale práve vo chvíli, keď to spustili, radary zachytili satelit letiaci zhruba po rovnakej trajektórii ako raketa mieriaca na USA. Počítače to zmiatlo, mysleli si, že ten satelit je skutočná strela. Takže uprostred najnapätejších okamihov kubánskej krízy sa spustil alarm, ktorého signál doputoval až na veliteľstvo strategického letectva, teda nie do Bieleho domu, ale o stupeň nižšie. Tam si uvedomili, že ide o počítačovú chybu a odvolali to.

Američania aj Sovieti mali veľmi sofistikované systémy, ktoré mali zabrániť odpáleniu zbraní náhodou, ale žiadny systém sa nemôže pripraviť na takú náhodu, že počítač vyhodnotí satelit ako nepriateľskú raketu práve uprostred cvičenia počas krízy. Takýchto incidentov nastalo počas studenej vojny mnoho, jeden aj na sovietskej strane.

Američania už mnohé odtajnili. Jeden, ktorý sa mi veľmi páči, tiež nastal počas karibskej krízy. Všetky americké základne počas nej boli v stave zvláštnej pohotovosti. Báli sa sabotérov, ktorí by tam mohli vniknúť a zničiť vojenské vybavenie a lietadlá. A na základni Duluth v Minnesote stráž zbadala niekoho, ako sa šplhá cez plot. Takže okamžite spustila alarm. To spustilo alarm aj na ostatných leteckých základniach, že hrozí nebezpečenstvo vniknutia votrelca. Ale na základni Volk Field vo Wisconsine spustili zlý alarm. Nie varovanie pred votrelcom, ale že boli odpálené jadrové rakety. Takže naštartovali lietadlá, všetky s jadrovými hlavicami na palube. Práve sa chystali vzlietnuť, keď si veliteľ základne uvedomil, že spustil zlý poplach, a odvolal ich. Medzitým v Duluthe zistili, že tou postavou, ktorá sa snažila preliezť plot, bol medveď grizly. Takže v roku 1962 grizly takmer vyvolal tretiu svetovú vojnu.

A tým incidentom na sovietskej strane máte na mysli prípad Stanislava Petrova?

Áno. Asi 80 míľ od Moskvy sa nachádzalo obrie radarové ústredie. Stanislav Petrov bol podplukovník sovietskej armády, ktorý inštaloval nový systém nazvaný Oko. Jeho zmyslom bolo cez sériu špionážnych satelitov sledovať americký Stredozápad, kde bolo mnoho amerických rakiet. Takže by zaznamenal vystrelené rakety oveľa skôr ako radary. A 26. septembra 1983, keď bol Petrov uprostred dvanásťhodinovej šichty ako veliteľ stanice, sa tesne po polnoci rozoznel klaksón a začal svietiť alarm, že sa začal jadrový útok.

Petrov skontroloval svoje systémy, poradil sa so svojím tímom, nezdalo sa, že by išlo o poruchu. Ale bol podozrievavý, pretože systém zachytil len jednu raketu a jeho výcvik mu hovoril, že pokiaľ Američania zaútočia, pôjde o masívny útok. Takže si myslel, že je niečo zle. Celý systém vypol a zase ho nahodil. V podstate ho reštartoval. Keď to zasa nabehlo, tak to stále hlásilo „Útok, útok“.

V tej chvíli si začínal myslieť, že to môže byť naozaj, ale stále tomu neveril. Čiastočne bol totiž zodpovedný za inštaláciu tohto systému a mal v neho len veľmi malú dôveru, neveril sovietskej technológii. Znovu si pomyslel, že to musí byť porucha. Takže to celé zase vypol a zapol. To už ubehli dlhé minúty, kľúčové pri akejkoľvek identifikácii prilietajúcej strely, a o alarme sa už dozvedeli aj na vyšších poschodiach.

Volali mu z ministerstva obrany, čo sa deje. Nezabudnite, že v roku 1983 boli vzťahy v studenej vojne znova veľmi napäté. Petrov si ale bol čoraz istejší, že sa niečo pokazilo, takže odmietal vyhlásiť poplach. Keď dorazili jeho nadriadení, aby zistili, čo sa deje, uvedomili si, že uplynulo už toľko minút, že tú raketu by už museli zachytiť radary, ale žiadna raketa nikde nebola. Takže Petrov mal pravdu, nespustiť poplach bolo správne rozhodnutie. Ale keď bolo po všetkom, tak ho vyhodili.

Naozaj?

Bol prepustený zo sovietskej armády, pretože nerešpektoval protokoly. V roku 2006 alebo 2007 som sa s ním stretol. Býval v biednom byte v Moskve, nemal veľkú penziu. Ale na jeho veľmi starom malom ruskom televízore stála soška. Bola to dlaň držiaca glóbus, planétu Zem. Vnútri boli slová od Kofiho Annana, ktorý bol vtedy generálnym tajomníkom OSN. V angličtine tam stálo: „Stanislavovi Petrovovi, mužovi, ktorý zachránil Zem.“

Na to, že mali existovať preventívne opatrenia, sa takéto incidenty diali až nepríjemne často.

Áno. Keď sa na to pozerám takto spätne, tak si myslím, že sme všetci mali neuveriteľné šťastie, že žiadna z týchto počítačových chýb, nehôd alebo nedorozumení nespustila jadrový útok. Myslím, že sme sa dostali cez studenú vojnu so šťastím. Mali sme šťastie, že nedošlo k žiadnej nehode, ktorá by vypustila jadrovú raketu.

Ďalším momentom, keď sa svet ocitol na prahu jadrovej vojny, je cvičenie Able Archer v roku 1983. Domnievam sa, že ide o menej známy prípad ako karibská kríza. Vy ste o tom napísal knihu. O čo vtedy išlo?

Kniha rozpráva o udalostiach v onom roku 1983, čo bol veľmi napätý rok studenej vojny. Ronald Reagan v Bielom dome hovoril o Sovietskom zväze veľmi agresívne. Nazval ho ríšou zla, teroristickým štátom. Jeho rétorika proti Sovietom bola veľmi tvrdá. V Kremli bol vtedy Jurij Andropov. Býval šéfom KGB a bol veľmi paranoidný. To je, myslím, niečo, čo zdedil Putin, ten bol v čase studenej vojny aj v KGB. A KGB vidí nepriateľa všade.

Takže Andropov presvedčil sám seba, že Američania chystajú prvotný jadrový útok, že spustia akýsi útok proti Kremľu a odstránia tým vedenie Sovietskeho zväzu a nezostane nikto, kto by nariadil odvetný útok. To bol základný zvrat rovnováhy celej studenej vojny. Iste ste počuli termín vzájomne zaručené zničenie [anglicky Mutual Assured Destruction, pozn. red.], čo sa skracuje na MAD [mad = anglicky šialený, bláznivý, nenormálny, pozn. red.], teda celkom dobré zhrnutie. Jednoducho ak zaútočíte, ten druhý odpovie vlastným útokom. Takže nikdy nespustíte jadrové zbrane, pretože by to znamenalo spáchanie jadrovej samovraždy. Ale ak si myslíte, že vám to prejde, že zabránite tomu, aby druhá strana odpovedala vlastným útokom, môžete vypustiť jadrové zbrane ako prvé.

A Andropov veril, že Američania sú na to pripravení?

V roku 1983 presvedčil sám seba, že Američania sú pripravení na prvotný jadrový útok proti Sovietskemu zväzu. Vyslal svojich agentov, aby hľadali po celom svete náznaky chystaného jadrového útoku. Postupne takto presvedčili sami seba, že Američania sa naozaj chystajú zaútočiť. A potom v polovici roku 1983 NATO organizovalo cvičenie Able Archer. Bolo to len komunikačné cvičenie, žiadne jednotky v poli.

Počas tohto cvičenia sa simulovalo, že vypukla konvenčná vojna v Európe a Varšavská zmluva ochromila NATO. Takže NATO sa chystalo na vypustenie jadrových zbraní. Cieľom bolo zosúladiť procedúry na vypustenie jadrových bômb. Rusi to všetko sledovali, ich odpočúvacie stanice zachytili všetku komunikáciu. A presvedčili sami seba, že to nie je len cvičenie, ale naozaj.

A 9. novembra 1983 Andropov, ktorý nebol v Kremli, ale ležal veľmi chorý na klinike kúsok od Moskvy, bol celú noc hore. Vedľa neho človek s jadrovými kódmi. Všetko bolo v stave pohotovosti. Obrie medzikontinentálne rakety SS-19, každá váži 100 ton a nesie štyri alebo päť jadrových hlavíc. Všetky jadrové ponorky s jadrovými raketami poslali do bojových pozícií. SS-20, čo sú pojazdné odpaľovacie zariadenia, boli v stave maximálnej pohotovosti. Lietadlá vo východnej Európe, myslím, že aj v Československu a Poľsku, čakali na konci ranvejí so zapnutými motormi na signál zaútočiť na Západ.

To všetko sa dialo 9. novembra 1983. Domnievali sa totiž, že to je tá noc, keď NATO zaútočí. Ale, samozrejme, nestalo sa to, bolo to iba cvičenie. Teraz vieme, že Sovieti mali záložný plán útoku na Západ, keď by predstierali, že ide o vojenské cvičenie. Preto tá panika v roku 1983.

Plynie z toho nejaké poučenie pre terajšiu situáciu? Z vášho rozprávania sa mi zdá, že v napätých dobách stačí len veľmi málo, aby sa spustil poplach, ktorý rozpúta reťazovú reakciu, ktorá môže viesť až k jadrovej vojne.

Vyjadrili ste to perfektne. V čase krízy ľahko dôjde k nejakému nedorozumeniu. Všetkých na Západe nás, samozrejme, dojíma osud ukrajinského ľudu, statočných ľudí, ktorí sa len bránia, a miliónov žien a detí, ktoré utekajú. Na strategickej úrovni sa ale bojím, že pokiaľ Putin naozaj uviedol svoje jadrové sily do stavu pohotovosti, nejde o rovnaký prípad ako v studenej vojne. Nejde o obrie rakety, ktoré by dopadli na Severnú Ameriku. Ide o taktické jadrové zbrane, ktoré budú použité na bojisku. Hneď ako začnete raz používať jadrové zbrane, je ťažké dohliadnuť, kam to povedie.

Čo by urobil Západ, ak by Putin použil jadrové zbrane? Pretože musí nasledovať nejaká odpoveď. V studenej vojne bolo vypustenie rakiet veľmi nepravdepodobné, pretože, ako som povedal, by išlo o národnú samovraždu. Dnes to ale nie je ten prípad. Amerika nepošle bomby na Moskvu. Ak Putin použije jadrové zbrane, čo urobia? A ak ich použije a nenastane žiadna reakcia, určite príde druhý jadrový útok atď. Je veľmi ľahké si predstaviť situáciu, v ktorej to celé bude veľmi rýchlo eskalovať bez toho, aby si to ktokoľvek želal. Celé sa to môže rýchlo vymknúť kontrole. To je globálne riziko na Ukrajine a poučenie z roku 1983. Je tu riziko, že to celé môže naraz eskalovať do tretej svetovej vojny. A to je veľmi chmúrna vyhliadka.

Taylor Downing

Vyštudoval históriu v Cambridgei. Pracoval pre Imperial War Museum, najväčšie britské vojenské múzeum, a potom pre Thames Television. V roku 1982 si založil vlastnú produkčnú spoločnosť, ktorá natočila množstvo dokumentov pre britské a americké televízie. Je tiež autorom niekoľkých kníh. Tá s názvom 1983: World at the Brink získala Pushkin Book Prize, udeľovanú najlepšej anglickojazyčnej literatúre faktu o Rusku. Je členom Kráľovskej dejepisnej spoločnosti.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.


Ďalšie články