Čo všetko sa stane za jeden deň v Mukačeve

O ukrajinskom mestečku Mukačevo v médiách veľmi nepočuť. Kedysi patrilo k Československu, cítiť to na architektúre mesta. Dnes je na nás závislé inak.

„Boli ste sa schovať počas poplachu?“ pýtajú sa pri raňajkách na stredoškolskom internáte ženy z katolíckej charity. Keď vravím, že som žiadnu sirénu nepočul, sú spočiatku prekvapené, neskôr však priznajú, že zo začiatku ich ani oni niekedy nepočuli. Potom si však do mobilu všetky nainštalovali aplikáciu, ktorá tiež hlási poplach. To už vraj zobudí každého.

Ideme na dvor, vykladáme náklad humanitárnej pomoci zo Slovenska, miestni nám ukazujú kryt. Je to pivnica, v ktorej je akási piecka, v rohu je trochu dreva, na kraji mi za závesom ukazujú toaletu. Sú to tri vedrá uložené v kúte. Zdá sa mi, že do miestnosti by sa zmestilo maximálne päťdesiat ľudí, možno dvadsiati by si našli aj miesto na sedenie. V strede miestnosti je hneď pod svetlom zavesený obraz Panny Márie, je koncentrovaným obrazom nádeje na tomto zúboženom mieste.

Dnešný deň trávim s Katkou, Slovenkou zo Senca, ktorá už pätnásť rokov pracuje pre charitu v Mukačeve. Pred vojnou mala na starosti najmä Rómov, teraz koordinuje humanitárnu pomoc zo Slovenska. Aj vďaka nej je Mukačevo centrálou, odkiaľ sa ďalej posúva všetka pomoc Slovenskej katolíckej charity. Katka má zmapované miesta pomoci v okolí mesta, jej kolegovia mapujú zvyšok Ukrajiny. Dnes budem Mukačevo mapovať s ňou.

Do jej auta, starej Alhambry, na ktorej sa dajú poriadne otvoriť už len šoférove dvere a kufor, ukladáme veci, ktoré budeme viezť ďalej. Sú to najmä plienky pre dospelých, ktoré sú na Ukrajine nedostatkovým tovarom. Veci vezieme do predajne kníh, ktorá sa zmenila na jeden z mnohých skladov. Pri dverách na nás čaká staršia rómska žena. Katka vraví, že jej sľúbila, že jej dcéru, ktorá nedávno porodila, odvezie domov z nemocnice, mala po ňu ísť už včera, ale nestihla to. „Ani dnes to nestihnem, musím jej zaplatiť taxík,“ vraví.

Z kníhkupectva vyrážame do centrály charity. Všetci tu rozprávajú po maďarsky. Katka tak so mnou rozpráva po slovensky, s kolegyňami po maďarsky a s miestnymi po ukrajinsky. Dôvodom je, že rímskokatolíci (a z toho, čo som videl, aj Rómovia) v Mukačeve sú v drvivej väčšine Maďari. Mierime na trh, máme zoznam vecí, ktoré ideme nakúpiť a porozvážať ďalej.

Na trhu je plno, vyzerá to tu ako v Indii. Dopravné pravidlá sa zmenili na právo silnejšieho, každý trúbi, gestikuluje. Okolo sú stánky s najrôznejším tovarom. My zastavujeme pri stánku so zeleninou, ideme tam kúpiť asi sto kíl zemiakov a desať kíl mrkvy. Vedľa nás stojí starý žigulák. Snažím sa to zvečniť, keď za sebou počujem akési hlasy. Postarší muž v maskáčoch sa ma pýta, prečo fotím. Ukazujem mu novinársky preukaz, nestačí mu to. Vravím, že ak je to problém, môžem fotky zmazať. Na to ku mne pristupujú ďalší muži, najaktívnejší z nich vraví, že je zakázané fotiť, a vojakom, ktorých určite zavolal práve on, vraví, že som ruský diverzant, ktorý zameriava ciele na letecké útoky. Z celej scény cítiť, že napätie nie je len okolo, je najmä v ľuďoch samotných.

Rozruch si už začínajú všímať aj okoloidúci a našťastie aj Katka. Mužom sa snaží vysvetliť, že som na trhu s ňou a pokrývam, ako ľudia zo Slovenska pomáhajú ľuďom na Ukrajine. Nepomáha to, máme vraj čakať na akéhosi veliteľa. Ten si potom prezerá môj novinársky preukaz, preveruje pas. Vidí, že na Ukrajinu som chodil pomerne často. Všetko sa zdá byť v poriadku. Aktívny chlapík však stále nesúhlasí, vraví, že to o ničom nesvedčí, našťastie, veliteľ využije autoritu, na preverenie situácie je tu on.

Veliteľ si vyžiada moje fotky. Chce upokojiť situáciu, musím to zmazať. „Na Ukrajine podľa najnovších zákonov nemôže nikto fotiť na verejnosti, lebo je tu množstvo ruských diverzantov, ktorí sa tvária ako fotografi a pritom vykonávajú špionáž,“ vraví. Vracia mi doklady a odchádza preč. Chudučká staršia Rómka, ktorá pracuje v stánku, kde kupujeme zeleninu, má slzy v očiach, ospravedlňuje sa mi, vraví, že sa ešte stále bojí. Nič sa nestalo, utešujem ju.

Na trhu ešte kupujeme mäso a ideme k boxerom, teda do telocvične, kde predtým cvičili boxeri a teraz je tam niečo ako utečenecký tábor. Pri dverách nás víta Sergej, ktorý z auta hneď vyberá prvú krabicu, ostatné berú ďalší muži. Sergej so mnou hovorí anglicky, stále sa usmieva. Ukazuje mi zákutia a celý priestor, človek sa cíti vítaný. Začíname v sklade, odkiaľ pokračujeme do hlavnej telocvične, kde možno ešte stále vidieť boxerský ring. Sergej vraví, že môžem ísť aj hore na balkón, odkiaľ by mohli byť dobré fotky. Hore stretávam matku, ktorá práve češe seba a svoju asi päťročnú dcérku. Potom ideme do dvoch menších miestností, kde sú len postele, piecky na drevo a rýchlovarné kanvice. Budova je v biednom stave, na viacerých miestach padá omietka. Boxeri telocvičňu získali len nedávno, nestihli ju opraviť.

Pýtam sa Sergeja, koľko tu majú ubytovaných ľudí. „Štyridsaťdva ľudí a päť psov. Pre všetkých raz denne varíme teplé jedlo.“ A ako je možné, že z telocvične sa stal utečenecký tábor? Keď vypukla vojna, boli ich chlapci na súťaži v boxe v inom meste. Po tom, čo Rusi začali útočiť, prestali chodiť vlaky, nemali sa ako dostať domov. Ich rodičia preto nasadli do áut a išli po nich. Boli s nimi aj mladí boxeri z Chersonu, pre ktorých nikto neprichádzal. Prichýlili ich teda vo svojej telocvični. „Potom to už šlo akosi samé,“ zakončí svoj príbeh. Zaujíma ma, čo všetci tí ľudia robia počas dňa. Sergej vraví, že mnohí chodia do mesta, keďže niektoré podniky dávajú kávu zadarmo, ďalší trávia čas na dvore, kde majú kuchyňu.

Kuchyňa je vlastne akýsi prístrešok na zadnom dvore telocvične, pred ktorým je ohnisko a stôl. Na ohni je už postavený kotol, v ktorom sa varí polievka z rybích hláv. Pripravujú ju dvaja kuchári, ktorí predtým pracovali v reštaurácii, teraz sú „voluntíri“. Zdá sa však, že hlavným mužom v kuchyni je Alisher, približne tridsaťročný mohutný Uzbek pôvodom z Taškentu, ktorý inak pracuje ako manažér siete benzínových púmp. Volá ma ku kotlu, kde mi vylovil rybaciu hlavu. Najprv som si myslel, že je u boxerov, lebo stratil prácu, keďže mnohé benzínky na Ukrajine už nemajú palivo a na stojanoch s cenami svieti len množstvo núl. Alisherove benzínky ale fungujú. „Ľuďom v práci som zadelil úlohy, ja teraz pracujem tu,“ vraví.

Dievčatá z charity sa medzičasom dajú do reči s Adamom, je hudobník. Viac ako slová hovoria činy, vyberie píšťalku, na mobile pustí sprievodnú hudbu a sme na koncerte. Aj keď viacerí muži v Mukačeve mi vravia, že ich nemám fotiť, pravdepodobne preto, lebo sa ukrývajú pred povolávacím rozkazom, Adam s tým nemá problém. Vraví mi, že pochádza z Luhanskej oblasti, má 25 rokov. Dvakrát sa už pokúsil prekročiť hranice, vždy ho vrátili späť. Aj teraz sa však pokúša vybaviť akési povolenie a odísť. „Nikdy som v ruke nedržal zbraň. Nikdy. Chcem pomáhať svojej krajine, chcem pre ňu niečo urobiť, ale nebudem bojovať. Pomáhať sa predsa dá aj inak,“ opakuje.

Vyberá mobil, ukazuje mi fotky a videá z jeho rodného mestečka. Rusi ho už obsadili, je zbombardované. Pýtam sa ho, kam by chcel odísť, ak by sa mu podarilo prekročiť hranice. Lámanou angličtinou vraví, že do Británie alebo Írska, miluje tamojšiu kultúru. So smiechom sa zhodneme na tom, že by mal ešte trochu popracovať na svojej angličtine.

Katka sa už zhovára so Sergejom, zapisuje si, čo boxeri potrebujú: petržlen, zeler, kapusta, predlžovačky, lavóry… Musí kúpiť aj nejaké korenie, to sa pri varení pre veľa ľudí rýchlo míňa. Lúčime sa, sadáme do auta a preplnenými uličkami Mukačeva smerujeme do Venezie, teda hotela, ktorý jeho majiteľ nestihol zrekonštruovať, a preto tiež slúži ako utečenecký tábor.

Centrum Mukačeva je úplne upchaté, presúvame sa krokom. Z každej strany sa tlačia autá a „busíky“, čo sú staručké malé autobusy, ktoré si pamätajú aj Brežneva. Na totálne rozbitej ulici, kde človek pre jamy často musí jazdiť v protismere, najviac bijú do očí obrovské mercedesy, BMW-čka, volvá či audi, ktorých je tu enormné množstvo a ktoré sa striedajú so žigulákmi a neustále hopkajú z diery do diery. Pýtam sa na to Katky. Vraví, že od vojny ich výrazne pribudlo, patria ľuďom z Kyjeva a ďalších veľkých miest. Utečenci údajne už zvýšili počet obyvateľov Mukačeva z 80- na 100-tisíc. Užhorod vraj narástol zo 120- na viac ako 150-tisíc.

Vo Venezii nás víta Violeta, asi tridsaťpäťročná vysoká, chudá blondína ostrihaná nakrátko ako chlapec. Vezieme jej zemiaky a mrkvu. Ukáže mi sklad, miestnosť, kde ľudia prespávajú, kuchyňu, ktorá je opäť na dvore a „bombovisko“, teda letecký kryt, ktorý je v podzemí. Kedysi to bola cukráreň.

Venezia je iná ako telocvičňa, je tam omnoho viac ľudí, mnohí sa vo vstupnej hale registrujú. Violeta vysvetľuje, že u nich je akýsi centrálny príjem utečencov. Každý, kto príde, sa zaregistruje a potom môže dostať oblečenie, plienky, veci pre deti či jedlo podľa toho, čo potrebuje. V hoteli je miesto na spanie pre sedemdesiat ľudí. Pýtam sa, ako dlho u nich ľudia ostávajú. „Môžu tu prespať jednu noc, potom musia odísť. Ak nič iné nenájdu, môžu sa vrátiť a prespať ešte jednu noc. Viac nie,“ vraví. Znie to tvrdo.

Na dvore je masa ľudí, veľa žien s kočiarmi a malými deťmi. Vidno tu aj mužov, viacerí kočíkujú. Pôvodne záhradná reštaurácia teraz slúži ako kuchyňa a výdajňa stravy. Panie sa predo mnou najprv hanbia, keď im poviem, aby sa usmiali, že budú v novinách na Slovensku, tak sa uvoľnia, ponúkajú mi polievku.

Z Venezie ideme do obchodu nakúpiť ďalšie veci. Zháňame lavóry, regály, stôl. Prichádzame do obrovského nákupného strediska, kde sa dá kúpiť hádam všetko. Od elektroniky, športových potrieb a nábytku až po potraviny. Človek tu nemá pocit, že je v krajine, kde zúri vojna. Stretávame mnoho vkusne oblečených žien, viaceré s kočiarmi, ľudia vyzerajú ako v každom inom obchodnom centre. Starší pán kupuje kávovar, v sektore s nábytkom je tiež viacero ľudí. Ale regál, aký chceme, už nemajú. Či im v najbližšej dobe príde nový tovar, sa nepýtame.

Z obchodu mierime do reštaurácie, či presnejšie vývarovne v centre Mukačeva. Je tam plno, aj jedla je, zdá sa, dosť. Za tri obedy nezaplatíme v prepočte ani sedem eur. Znova ideme do kníhkupectva odkiaľ berieme ďalšie veci, vezieme ich dominikánkam, ktoré sídlia vedľa budovy charity a tiež u seba ubytovali utečencov. Všade v uliciach je množstvo ľudí vrátane vojakov. Pred úradmi sú navŕšené vrecia s pieskom. Tam, kde postáva viacero ľudí, vydávajú stravu, prípadne inú pomoc. „Toto je napríklad rusínske centrum,“ hovorí mi Katka, keď prechádzame popri budove, pred ktorou stojí hádam najviac ľudí.

V budove charity sa zdržíme dlhšie. Sú tu ľudia z Iršavy, s ktorými Katka dohaduje dodávky pomoci. Jedna zo zamestnankýň, pani Nela, má dnes narodeniny. Podarujeme jej fľašu šampanského. Je to vzácnosť, ešte včera totiž na Ukrajine platila prohibícia. Od dnes sa dá kúpiť víno a pivo. Neskôr sa dozvedám, že brat pani Nely pracuje v Žiline. Má teda kam odísť. Má už svoje roky, vidno na nej, že z vojny je nervózna, neustále poplachy, pre ktoré sa nedá poriadne vyspať, ju vyčerpávajú. Katka sa jej pýta, či nechce odísť. „Ešte to nie je také zlé, ešte to tu vydržím,“ odpovedá a snaží sa usmiať. Katka mi neskôr vraví, že z charity im pre vojnu utieklo už šesť zamestnancov. Práve vybavujú odvoz auta pre jednu ich bývalú zamestnankyňu, ktorá nechala svoje auto na hraniciach. Teraz žije s rodinou v Nemecku.

Deň sa pomaly chýli k hlavnej akcii dnešného dňa, ktorou je príchod štyroch kamiónov humanitárnej pomoci zo Slovenska. Práve vo chvíli, keď sa zdá, že budeme mať chvíľu čas si vydýchnuť, prichádza telefonát, že kamióny prekročili hranicu. Ideme teda do stavebnín, kde nám majú zabezpečiť vysokozdvižný vozík. Aj tu, v kanceláriách, sú ubytovaní utečenci. Katka im priviezla nejaké veci, jednu z rodín chce vziať k sebe do bytu. Je to matka s dcérou. Chce im pomôcť, aby to mali bližšie k centru mesta, kde sa môžu zadarmo najesť a navštevovať svojho hendikepovaného syna. Ten má choré nohy, a preto musí bývať na mieste, kde je výťah, čo je v Mukačeve veľký problém, výťahy tu má len zopár bytoviek.

Dobrú správu chce oznámiť rodine, ja sa zatiaľ snažím do jej auta plného humanitárnej pomoci natlačiť paletu, na ktorú pôjde matrac, aby sa všetci mali kde vyspať. Keď odchádzame zo stavebnín, Katka vraví, že sťahovanie sa nekoná. Matka ide naspäť domov za manželom, ktorý má zdravotné problémy. Nevieme, čo mu je. „Vraj má len opuchnuté koleno, no jeho manželka vraví, že ho už pozná a vie, že to bude niečo vážnejšie. Syna necháva v Mukačeve, čo bude s dcérou, sa ešte nevie.“

Prichádzame pred sklad, o chvíľu majú prísť kamióny. Postupne sa okolo zbiehajú autá plné mužov, ktorí majú pomáhať pri vykladaní. Od Katky sa dozviem, ktorých nemám fotiť, lebo sa ukrývajú pred odvelením na front. Neskôr sa pre nich snaží vybaviť červené vesty charity. Ak bude jasné, že pomáhajú charite, zníži sa tým riziko odvelenia na front. Čakáme, vonku sa medzi tým značne ochladilo.

Po chvíli prichádza niekoľko osobných áut zo sprievodu, potom prvý kamión. Na oknách okolitých bytoviek sa ukazuje množstvo ľudí, niekto z miestnych zavolá políciu, ďalší sa príde ponúknuť, že môže pomôcť. Starší pán oslovuje práve mňa, vraví, že je utečenec zo Žitomira a môže pomôcť. Vzal so sebou aj asi desaťročného vnuka, keď o ňom hovorí, tlačia sa mu do očí slzy. Posielam ho k pani Ildikó, tá si zapisuje jeho telefónne číslo a vraví mu, že ak bude treba, tak ho zavolá. Ľudí je tu už priveľa.

Máme len jeden mechanický vysokozdvižný vozík, vykladanie ide pomaly. Katka odchádza s pánom zo stavebnín preč, idú kúpiť benzínový vysokozdvižný vozík. Ja ešte spovedám pani Ildikó, ktorá pracuje pre charitu a ktorej manžel prišiel pomôcť s vykladaním kamiónu. Rozprávame sa o rodinách, zisťujem, že má syna v Dánsku. Predpokladám, že pôjde za ním. Omyl, určite ostane na Ukrajine. Jej „čoľovik“ (manžel) nepôjde a ona ho neopustí. Má 59 rokov a viaceré zdravotné problémy. „Ak by chcel, mohol by odísť, ale on Ukrajinu nikdy neopustí.“ Rovnako je na tom aj syn jej sestry. Ten je ITčkár v Dánsku, pred pol rokom mal svadbu, no vrátil sa späť, chce brániť Ukrajinu. „Jeho žena sedí doma, ide si oči vyplakať a nevie, čo má robiť, či ostať tam, či prísť za ním.“

Po čase sa Katka vracia k nám, o pár minút dorazí aj nový vysokozdvižný vozík. Prvý kamión je čoskoro vyložený. Pripájame sa k hlúčiku ľudí, v ktorom ľudia zo Slovenska zisťujú, aký je stav na Ukrajine. Okrem tovarov, ktoré treba doviesť nabudúce, sa tu dozvedáme aj to, že otec Vitalij, ktorý odišiel na východnú Ukrajinu, sa nevie vrátiť. Gyula nám ukazuje fotky, ktoré mu poslal. Na jednej z nich sedí v reštaurácii v Charkove. Okná sú do polovice zabarikádované vrecami s pieskom. Gyula hovorí, že jeden z kamionistov sa pred Kyjevom dostal do prestrelky, zasiahli ho do ruky, našťastie sa mu nič vážne nestalo.

Dohodli sa, že do budúcna bude potrebné posielať pomoc ďalej na východ radšej po železnici, ktorá stále funguje relatívne spoľahlivo a bezpečne.

O Katke bol pred časom urobený aj dokument, ak by ste si chceli pozrieť, stačí kliknúť: