Už tretí týždeň je na Ukrajine vojna, s ktorou prišla aj vlna utečencov. Tí hľadajú útočisko v susedných krajinách, jednou z nich je Slovensko. Mnoho dobrovoľníkov sa vybralo na hraničné priechody, aby pomáhali prichádzajúcim ľuďom.
Komunita Sant’Egidio sa utečencom venuje už dlhšie. Každý rok chodí na ostrov Lesbos. Minulý rok boli v tábore Kara Tepe traja mladí ľudia zo Slovenska. Okrem Lesbosu pomáhali aj inde. „Komunita po celom svete pomáha utečencom z rôznych vojnových konfliktov. Predtým sme boli aj v Slovinsku, pred pár rokmi sme vítali irackých utečencov, ktorí prišli k nám na Slovensko,“ povedala pre Štandard členka komunity Lenka Borková.
Stoja pri utečencoch
Komunita Sant’Egidio rozbehla vo svete aj projekt humanitárnych koridorov, ktoré fungujú od roku 2016. Odvtedy prijali v Taliansku, Francúzsku, Belgicku a Andorre takmer 4-tisíc ľudí. „Posledné mesiace sa naša komunita venuje vytvoreniu možnosti fungovania humanitárnych koridorov aj na Slovensku. Keď vypukla vojna na Ukrajine, prirodzene sme cítili potrebu nájsť cestu, ako stáť pri ľuďoch utekajúcich do bezpečia aj tu u nás. Bola to naša prirodzená reakcia na potrebu, ktorá vznikla. Zároveň sú naše komunity prítomné aj na Ukrajine,“ konštatuje Borková.
Pomocou na hraniciach chcú vyjadriť podporu a spolupatričnosť voči ďalším členom, keďže z ukrajinskej komunity Sant’Egidio málokto opustil svoj štát a snažia sa pomáhať chudobným, starým a biednym.
Situácia na hranici sa stále mení. „V týchto dňoch sa však mení systém pomoci, humanitárna pomoc aj takmer všetky organizácie, ktoré pomáhajú, sa presúvajú z hraníc do Michaloviec.“ Pomáha množstvo organizácií, jednou z nich je aj Spišská katolícka charita, o ich pomoci viac povedal Anton Frič. Na hraniciach sa poskytovali rôzne typy služieb od občerstvenia po zdravotnú pomoc.
Pomáhali aj slovom
„My ako Sant’Egidio sme vnímali, že hoci všetky tieto služby sú nesmierne dôležité, mnoho z ľudí, ktorí prichádzajú, potrebujú len niekoho, kto by sa pri nich zastavil, možno ich vypočul, ponúkol plece na vyplakanie. Toto je niečo, čo ako komunita z dlhoročnej skúsenosti zo služieb na ulici či na iných perifériách poznáme,“ hovorí aktívna členka komunity Lenka. K ďalším službám komunity patrí aj služba ľuďom bez domova, doučovanie rómskych detí alebo navštevovanie väzňov.
Na hraniciach cítiť veľkú spolupatričnosť so susedným národom. „Tu však človek zažije ten pocit vojny, ktorý cez médiá nemá možnosť zakúsiť, z čoho naozaj mrazí. Vidieť a vítať tie matky s deťmi, no tiež i mladých ľudí, študentov alebo úplne staručkých dôchodcov, ktorí musia opúšťať svoje domovy, je niečo veľmi srdcervúce a ťažké,“ so smútkom hovorí Lenka.
Spoznali sa tam s veľkým množstvom ľudí, na ktorých príbehy nikdy nezabudnú. „Stretli sme napríklad rodinku, babička s dvoma dcérami, ich deťmi, jedným autistickým chlapcom. Boli veľmi vystrašení a utrápení. Pýtali sme sa ich s viacerými dobrovoľníkmi, kam by chceli ísť. Či chcú zostať na Slovensku, alebo pokračovať ďalej. Vo veľkej bolesti jedna zo žien vykríkla: ‚Do Kyjeva!‘ Ostali sme všetci ako obarení, ona v slzách. Tí ľudia nechcú utekať, sú naozaj nútení, pretože si chránia svoje životy. Opustili domov, mnohí sa už ani nebudú mať kam vrátiť, pretože ich mestá, domy, dediny už neexistujú,“ uzatvára Lenka.
Cookies na našej webovej stránke používame len v dvoch prípadoch. V jednom prípade pre meranie návštevnosti v Google analytics a v druhom prípade pre prihlásenie užívateľa.
Nakoľko sme zrušili inzercie, reklamy a merania tretích strán, nezbierame žiadne citlivé dáta o užívateľoch.
Preto potvrdením súhlasíte so základnými cookies na našom webe.