16. marca, 21:40

Vojnová fotografia: Krátke dejiny a čo sa deje na Ukrajine

Vojnová fotografia: Krátke dejiny a čo sa deje na UkrajineMuž nesie ženu na chrbte po provizórnom prechode cez rieku vedľa zničeného mosta počas úteku z mesta Irpiň neďaleko Kyjeva počas jedenásteho dňa ruskej invázie na Ukrajine v nedeľu 6. marca 2022. Foto: TASR/AP

Denne sledujeme fotografií z vojny. Zachytávajú veľké tragédie ľudí aj celého národa. Ale keď ide o ich kvalitu, sú priemerné. Čo je samozrejme v ostrom kontraste k osudom Ukrajincov. O príčinách píše Matúš Zajac.

Kam zaradiť vojnovú fotografiu a „šialencov“, ktorí riskujú svoje životy, aby informovali spoločnosť o dianí na frontoch? Trochu sa obávam, že doba, ktorá priala vojnovej fotografii, je preč. Aspoň podľa toho, čo vidíme okolo seba. Nejde len o zmenu technického fotografického materiálu či možnosť pracovať pre silné a významné magazíny, ktoré boli ochotné fotografom hradiť nemalé čiastky. Dnes sú mnohé printové média v horšej finančnej situácii a preberajú fotografie od miestnych fotografov. Mnohé nie sú všetky, veľkým médiám ako New York Times, Wall Street Journal či Economist sa, naopak, finančne nesmierne darí. Je to však aj iný problém, fotografia je presýtený žáner, dnes predsa fotí každý a to význam fotky znižuje. Nedávno to dobre ilustrovala obálka Economistu, na ktorej bola kresba ukrajinskej vlajky s presakujúcou krvou uprostred. Britský týždenník svojim čitateľom ponúkol text, kde písal o kresbe aj vojnovej fotografii.

Vrátim sa k téme, kto a prečo dnes fotí vo vojne. Áno, miestni fotografi sú uprostred diania, sú rýchlejší a sú aj lacnejší. Najmä tá rýchlosť sa dnes cení, kto by dnes čakal týždeň (nebodaj mesiac), kým vyjde fotka zo začiatku vojny?

Keď som svojho času robil kurátora vojnovému fotografovi z agentúry NOOR Yurimu Kozyrevovi, povedal mi pár dôležitých poznámok. Sedem rokov žil v Iráne, aby porozumel tamojšej mentalite. Vždy sa musel rozhodnúť, ku ktorej strane sa objektívne prikloní a ako pojme svoje reportáže. Keď vybuchla bomba v jeho blízkosti, všetci utekali preč, on ostal a nafotografoval dôsledok. Vojnový reportér musí myslieť inak. Nie je to len pohotovosť, dôležité je myslenie, empatia a charakter.

Matúš Zajac otvára výstavu Yurimu Kozyrevovi (stojí vpravo v pozadí). Foto: archív M. Zajac

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.