Svet bol už viackrát na pokraji skazy

Rok predtým sa v ďalekom južnom Atlantiku strhla vojna o malé, ale strategicky významné súostrovie menom Falklandy. Falklandy patria Veľkej Británii a tamojšie nepočetné obyvateľstvo sa považuje za Britov, ale robí si na ne nárok Argentína, ktorá im hovorí Malvíny. Argentínska vojenská junta sa roku 1982 rozhodla, že z abstraktného nároku urobí úplne konkrétnu inváziu. Britská premiérka Margaret Thatcherová však s pomocou ďalších západných štátov ostrovy vybojovala späť.

Pre Moskvu bola úspešná britská námorná akcia na druhej strane planéty nepríjemným zistením, že úpadok Veľkej Británie ako vojenskej mocnosti sa zastavil. Vlna nacionalizmu, ktorú víťazstvo na Falklandách v Británii zdvihlo, taktiež Thatcherovej zaistila pohodlné znovuzvolenie.

Jej oponent, labouristický líder Michael Foot, kandidoval s programom ďalekosiahleho jednostranného odzbrojenia, ktoré by Sovietskemu zväzu určite vyhovovalo. (Sovietsky zbeh Gordijevskij neskôr Foota obvinil z toho, že bol plateným agentom KGB, konkrétne dôkazy ale nie sú.) Tomuto programu sa po voľbách začalo hovoriť „najdlhší odkaz na rozlúčku v histórii“, pretože labouristi s ním utrpeli jednu z najhorších volebných porážok za celú dobu svojej existencie. Z pohľadu Sovietov to znamenalo, že „jastrabom“ sa v západnom svete darí.

Ďalším prvkom, okolo ktorého panovalo napätie, bolo cvičenie NATO označované ako „Able Archer“. Tieto cvičenia sa konali rok čo rok, ale práve ročník 1983 vzbudzoval v Kremli veľkú podozrievavosť. Malo ísť o rozsiahle manévre na západonemeckom území a niektorí sovietski analytici sa domnievali, že ide len o zásterku na to, dopraviť čo najbližšie k železnej opone dostatok vojenskej techniky pre náhly útok na sovietsky blok. Aj keby išlo len o konvenčný útok, k jeho odrazeniu by Sovieti museli takmer určite nasadiť jadrové sily, inak by bola minimálne stredná Európa stratená. A bez strednej Európy a jej vyspelého hospodárstva by RVHP nemohla prežiť.

V tejto atmosfére takmer došlo k fatálnemu omylu, keď dôležitá technika zlyhala.

Radary na stráži

Mechanika jadrovej vojny je zložitá vec. Prvé bomby sa ešte zhadzovali z lietadiel, ale ako sa raketová technika zlepšovala, prechádzala zodpovednosť za jadrové údery práve na raketové vojsko.

To malo svoje následky pre prípadnú obranu. Lietadlo je v porovnaní s raketou pomalé a za pomoci radaru máte šancu si ho všimnúť včas. Dá sa proti nemu odštartovať s inými lietadlami a prípadne ho zostreliť skôr, než sa priblíži na nebezpečnú vzdialenosť. Aj pozemná protivzdušná obrana si môže robiť šancu na úspech.

Ale strategické rakety, pre ktoré sa v angličtine používa skratka ICBM, to už je v podstate vesmírna technika – a letí úmerne rýchlo tomu. Prekonať vzdialenosť medzi USA a ZSSR im trvá iba niekoľko desiatok minút. To znamená, že na reakciu a vyhodnotenie situácie je len veľmi málo času. Ak sa rozhodne jedna strana k náhlemu a masovému útoku, tá druhá naň musí zareagovať čo najrýchlejšie, inak bude jednostranne zničená. Je pritom potrebné počítať s tým, že nepriateľ vie celkom presne, na ktoré miesta udrieť, aby vás urobil bezbrannými. Veľké vojenské základne sa pred špionážnymi satelitmi nedajú dlhodobo utajiť a oba znepriatelené bloky mali špionážnych satelitov na obežnej dráhe dosť.

Jedným zo spôsobov, ako túto situáciu riešiť, sú špecializované ponorky, ktorých jediným zmyslom je umožniť svojim prevádzkovateľom takzvaný „druhý úder“. Tie sa potulujú pod hladinou oceánov a nikto, ani satelity, ich zhora nezahliadne. Ale ak je materská krajina zničená nečakaným útokom nepriateľa, môže stále vypustiť svoje rakety a zničiť veľké mestá víťaznej strany – posledná pomsta zo záhrobia zaniknutej veľmoci. Udržiavať takú flotilu ponoriek je však veľmi, veľmi drahé a dodnes si to môže dovoliť len niekoľko krajín sveta.

Ďalšou možnosťou, ako tomuto smrtiacemu prekvapeniu zabrániť, je maximálny prehľad o tom, čo sa práve kde pohybuje vo vzduchu, prípadne na hraniciach medzi zemskou atmosférou a okolitým vesmírom, ktorými musia vypálené balistické strely preletieť. Pokiaľ potom uvidíte, že sa vaším smerom náhle pohybuje značné množstvo objektov, viete, že apokalypsa začala. A môžete odpáliť svoje rakety.

Obvykle je nebo čisté, ale na jeseň 1983, v napätom a paranoidnom svete, zrazu nebolo.

Niečo na nás letí!

V noci z nedele na pondelok 26. septembra 1983 mal v uzavretom vojenskom mestečku s kódovým označením Serpuchov-15 službu podplukovník Stanislav Petrov. Do Serpuchova-15, ležiaceho v prstenci vojenských zariadení chrániacich Moskvu, prúdili informácie zo sovietskych špionážnych satelitov rady Oko. Družice vybavené detektormi infračerveného žiarenia strážili územie západných štátov a sledovali výskyt charakteristických horúcich splodín, ktoré po sebe zanecháva letiaca raketa. V roku 1983 boli satelity Oko v sovietskom systéme špičkovou novinkou, čo ale zároveň znamenalo, že s ich prevádzkou nemali dostatok skúseností.

Krátko po polnoci sa na mape sveta rozblikal červený štvorec a „oká“ začali hlásiť alarmujúcu zvesť: Spojené štáty vystrelili na Sovietsky zväz jadrovú raketu. Len jednu, ale predsa. Stanislav Petrov stál pred ťažkým rozhodnutím. Má iba slepo vypočuť pravidlá a strhnúť svet do zničujúcej vojny? Alebo ide o chybu v systéme, falošné pozitívum? Tomu by napovedala skutočnosť, že hlásených rakiet nie sú stovky ani tisíce. Petrov vedel, že prvý úder by logicky mal byť masívny. Ale nebol. Rozhodol sa teda, že ide len o chybu v systéme a nariadil čakať.

O pár minút ohlásili „oká“ ďalšie štyri rakety. Zase znepokojujúce, ale zároveň príliš málo na to, aby išlo o začatie všeobecnej jadrovej vojny. Petrov zotrval pri svojom presvedčení, že ide len o falošný poplach.

Tretí alarm už neprišiel a americké rakety, ktorých vzlet ohlásili satelity z obežnej dráhy, nikdy neprileteli. Ani pozemný radar, ktorého dosah však nebol taký veľký, neohlásil nič podozrivé. Petrovov odhad bol správny: nebol to žiadny pokus o útok, ale chyba v softvéri satelitov. Zriedkavá kombinácia slnečného svetla a vysokej oblačnosti, od ktorej sa odrážalo, spôsobila falošný poplach.

Stanislav Petrov nebol za svoje rozhodnutie zachrániť svet nijako ocenený. Skutočnosť, že odhalil závažnú chybu v modernom satelitnom systéme, bola zrejme príliš zahanbujúca. Jeho kariéra utrpela, hodnostný postup sa zastavil na úrovni podplukovníka a Petrov o niekoľko rokov neskôr odišiel z armády. Celý incident bol utajený a zvyšok ľudstva sa o ňom dozvedel až po páde Sovietskeho zväzu.

Nevstúpiš dvakrát do rovnakej rieky…

… ale niekedy je tá rieka dosť podobná. Veľmi podobná udalosť sa totiž odohrala o dvanásť rokov neskôr, vtedy už však nie v Sovietskom zväze, ale v Rusku.

Medzinárodné napätie roku 1995 bolo neporovnateľne nižšie ako roku 1983. Studená vojna spela ku koncu. Sovietsky zväz sa rozpadol a v Rusku vládol reformátor Jeľcin. Rusko sa však nevzdalo jadrových zbraní a ešte stále si strážilo priestor okolo svojich hraníc proti náhlemu útoku.

Rovnako ako predtým poplach prišiel krátko po polnoci, tentoraz zo základne v ruskej Arktíde. Z jedného ostrova neďaleko nórskej pevniny odštartovala raketa. Nórsko je členskou krajinou NATO, na prípadnom útoku proti Rusku by sa mohlo podieľať. Ale opäť bola len jedna, aj keď to podľa predbežných údajov vyzeralo, že mieri priamo na Moskvu.

Prezident Jeľcin dostal do ruky jadrový kufrík a nejakú chvíľu visela tretia svetová vojna vo vzduchu. Ruské ponorky boli uvedené do stavu plnej bojovej pohotovosti. Našťastie sa počas pol hodiny ukázalo, že raketa smeruje k nórskym Špicbergom. Išlo o civilnú raketu slúžiacu na výskum horných vrstiev atmosféry, ktorá pre Rusko nepredstavovala žiadnu hrozbu. Nóri dokonca jej štart oznámili včas, a to aj Rusom, takže k poplachu vlastne vôbec nemalo dôjsť. Príslušná informácia ale nejako „neprebublala“ na obsluhu protiraketovej základne v Murmansku, ktorá spôsobila poplach.

Omylné stroje, omylní ľudia

Stroje robia chyby. (Presnejšie: ich programátori, ale to je nepodstatný rozdiel.) Ľudia tiež. Nešťastná kombinácia chýb strojov a ľudí by jedného dňa mohla privodiť katastrofálne následky, zatiaľ sme ale mali ako ľudstvo šťastie.

Nemusí to tak byť večne a na kvalitu rozhodovacích mechanizmov treba dávať pozor. Veľké mocnosti to, samozrejme, vedia, aj keď pokušenie prenechávať rutinnú ľudskú prácu neunaviteľným počítačom je značné. Musíme s tým však nejako žiť. Rovnako ako s atómovými zbraňami samotnými a so skutočnosťou, že za ich ovládacími gombíkmi môžu sedieť duševne nestabilní ľudia.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.