Rusko volí tradičné hodnoty samoderžavia. S bežným konzervatívnym svetom ale nemajú veľa spoločného

Vojnu na Ukrajine sledujem rovnakým spôsobom ako väčšina ostatných ľudí v konfliktom bezprostredne nezasiahnutých krajinách. Predovšetkým na internete, v spleti videí, fotiek, mémov, krátkych komentárov a rôzne vyhrotených debát. Je tam spracovaná spôsobom zodpovedajúcim dobe, človeku potom môže ľahko uniknúť, ako veľmi sa ten konflikt tomuto v digitálnom svete zavedenému spracovávaniu vecí a tiež súčasnému diskurzu vymyká.

K tým krátkym záznamom, ktoré mi v posledných dňoch utkveli najviac, patrí asi dvojminútové video z ukrajinského Chersonu, ktorý je v súčasnosti pod kontrolou ruských vojsk. Je z demonštrácie miestnych ľudí proti okupácii.

Začína vraj krátko po tom, čo skupina ruských vojakov jedného z účastníkov protestu zbila (iste, overiť to nie je v mojich silách). Vojaci začnú strieľať do vzduchu, zástup protestujúcich sa ale nespráva tak, ako by si v podobnej situácii počínala väčšina ľudí (ja rozhodne).

Nerozpŕchne sa, nedá sa na útek preč od strieľajúcich, ale rozbehne sa smerom k zdroju streľby. Pár metrov od vojakov sa zastaví a začne rozhnevane skandovať. Aj ten na mobil natočený záznam sprostredkuje neuveriteľnú, rozhnevanú a odhodlanú energiu tej chvíle.

Ťažkosti hypotetického víťazstva

Analyticky zameraný pozorovateľ v tom zázname môže vidieť, aké veľké ťažkosti môže okupantom priniesť aj ich hypotetické víťazstvo, aké neľahké a možno aj pre nich nemožné môže byť udržanie okupovaných území pod kontrolou a aké veľké náklady – finančné i personálne – si takáto okupácia môže vyžadovať. A aké sporné môže byť to hypotetické ruské víťazstvo, ako ľahko by okupačná mocnosť preň mohla vykrvácať.

Zároveň ale ten záznam ukazuje, ako veľmi sa vojna na Ukrajine vymyká meradlám „kultúrnej vojny“, ktorú je časť ľudí zvyknutá viesť na sieťach. A ako pomýlené je snažiť sa tú vojnu vopchať do kritérií únavných vnútorných sporov na súčasnom Západe. Pokúša sa o to napríklad časť ultrakonzervatívnej pravice, ktorá je zvyknutá prezentovať ruský režim ako obrancu tradičných hodnôt proti západnej dekadencii, silu schopnú vzdorovať rozkladu, ktorý prinášajú výstrelky súčasného pokrokárstva.

Skreslené videnie

Lenže ak Putinovo Rusko presadzuje nejaké tradičné hodnoty, sú to hodnoty ruského samoderžavia, ktoré s tým „normálnym svetom“, o ktorom snívajú západní konzervatívci, nemá veľa spoločného.

Rovnako tak ale vojna nezapadá do obrazu sveta, ako ho prezentuje pokroková inteligencia. Tí Ukrajinci, ktorých vzdor proti ruskej presile západný svet obdivuje, vôbec nezapadajú do jej stereotypu správne mysliaceho a konajúceho Západniara dvadsiateho prvého storočia.

Patriotov, pre niekoho možno aj nacionalistov, ktorí sa postavili impériu a silu im dodáva vlastenectvo a ďalšie podobne „anachronické“ (z hľadiska dnešných pokrokárov) city, stará symbolika, staré piesne a v niečom aj „staré“ cnosti, považuje dnešný pokrokár skôr za bagáž. Takých by sa mal moderný človek zbaviť, aby sa mu ľahšie kráčalo k lepším zajtrajškom. Lenže v okamihu, keď sa rozbehnú dejiny a v stávke je prežitie jednotlivca i spoločenstva, sú to práve aj tieto „prežitky“, ktoré môžu v boji ľudí udržať spolu a pri živote.

Európa, Západ sú na strane Ukrajincov, vyjadrujú im obdiv. A obdivujú ich aj preto, ako málo sa im podobajú. Možno by s tým mali niečo urobiť.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.