Všetci Putinovi muži. A jedna žena

Čím obhajuje Gerhard Schröder svoj angažmán v Rusku, ako s ním skončil Wolfgang Schüssel a príbeh nešťastnej svadby Karin Kneisslovej. Píše Martin Leidenfrost.

Nemecký kancelár vykúzlil z klobúka 100 dodatočných miliárd eur na ob­ranu, rakúsky kancelár otvoril (a za chvíľu aj ukončil) debatu o vojenskej neutralite Rakúska – skrátka, bezpečnostná identita Nemcov a Ra­kú­šanov je naruby. Nehralo rolu, či krajina je (Nemecko) alebo nie je v NATO (Rakúsko), vý­dav­ky na armádu boli celé desaťročia voličsky nepopulárne a minimálne, nepomáhali prosby ani hrozby Ameriky. Z his­toricky pochopiteľných dôvodov si Nemci pestovali ho­lubičiu identitu, Rakúšania to predávali ako svoju cnosť. Málokomu prekážalo, že Ra­kús­kom nakúpené stíhačky Eurofighter slúžili v najlepšom prípade ako letiace foťáky a že hlavné dedičstvo bývalej nemeckej mini­s­ter­ky obrany Ursuly von der Leyenovej spočívalo v snahe zabezpečiť, aby aj tehotné vojačky mohli pohodlne šoférovať tank.

Od 24. februára je všetko inak. Je tomu koniec, v rakúskych ko­s­toloch sa odvtedy modlíme za odvrátenie jadrovej vojny. Odrazu si aj mie­rumilovní Nemci a Rakúšania uvedomili, že pojem nepriateľ sa predsa len z Eu­rópy ne­vy­tratil. A že nepriateľ je teraz ten, ktorého predtým mno­hí považovali skôr za problematického priateľa.

Významnú úlohu v holubičom sebaklame zohral fakt, že Vladimir Putin je nem­či­nár, ktorý počas štyroch desaťročí s Nemcami a Rakúšanmi nad­viazal in­tenzívne vzťahy. Už v časoch, keď pôsobil ešte ako bezvýz­namný agent KGB v NDR, chodieval praktizovať národný šport Ra­kú­šanov do Rakúska, neskôr sa skamarátil s lyžiarskou legendou Karlom Schranzom a bral u neho – to už bol prezidentom – lekcie lyžovania. Podobne osobných vzťahov je nespočetne veľa. V roku 2014, po anexii Krymu a začiatku donbaskej vojny, bolo Rakúsko prvou krajinou, ktorá Putina prijala. Rakúska elita mu roz­pre­stre­la čer­vený koberec, Putin si uťahoval z dlhoročného pôsobenia pre­zi­den­ta Hospodárskej ko­mory („diktatúra, ale dobrá diktatúra!“), spolkový prezident sa zašmajchloval s tromi slovíčkami v ruštine („raz, dva, tri“), všetci sa smiali, pohoda.