Slovensko vôbec nie je pripravené na humanitárnu krízu. Ak bude utečencov priveľa, skolabuje

Anton Frič ako fotograf, kameraman, dokumentarista a humanitárny pracovník mapoval život utečencov v Iraku a Sýrii, aktívne sa podieľal na presune 25 irackých rodín na Slovensko. V súčasnosti ako zamestnanec Spišskej katolíckej charity koordinuje pomoc priamo na Ukrajine: „Nikdy by som neveril, že podobné obrazy utečencov, ako som videl v Iraku, raz uvidím na vlastné oči aj na Slovensku,“ vraví v rozhovore pre Štandard.

Ako vyzerá aktuálna situácia na hraniciach a v Užhorode?

To veľmi neviem. Na hranici som nebol asi štyri dni, pohybujem sa skôr v Zakarpatí – Mukačevo, včera som bol až na rumunských hraniciach a v Karpatských horách. Všade sú utečenci z východnej Ukrajiny. Obehávam sklady, ktoré tu majú charity, aby sme vedeli, v akých objemoch, čo a ako im vieme posielať, aby vedeli využiť našu pomoc.

Ako hlboko v ukrajinskom zázemí sa pohybujete?

Ivano-Frankovsk, ktorý bol nedávno [v piatok, pozn. red.] bombardovaný, je vzdialený asi sto kilometrov.

Čiže asi prvých 70 kilometrov od našej hranice.

Približne.

Dá sa ísť aj hlbšie z hľadiska pomoci?

Dá, ale už v tomto pásme sú check pointy, kde kontrolujú ľudí. Miestni sú mierne paranoidní, boja sa diverzantov, niekoľkokrát ma zastavila polícia a zisťovala, kto som a prečo fotím. Je vojnová situácia, takže je to pochopiteľné.

Pod diverzantami myslíte utajených Rusov, ktorí hľadajú informácie a skúmajú situáciu?

Áno.

S takým ste sa ešte nestretli?

Nie, ja to nerozoznám (úsmev).

Prepájate teda sklady katolíckej charity?

Áno, ide o sklady či už gréckokatolíckej, alebo katolíckej charity a zakarpatskej charity. Sú to tri hlavné charity tohto územia. Jedna je celoukrajinská, potom zakarpatská a napokon diecézna mukačevská. Spolupracujeme so všetkými. Každý má svoje zázemie a vie využiť niečo, podľa toho posielame kamióny s pomocou.

Čo sa nachádza v tých kamiónoch a po čom je v takejto situácii najväčší dopyt?

Úplne po všetkom. Tu sa už nedá nakúpiť skoro nič, jedine na miestnych trhoch ešte zoženiete nejakú zeleninu, ovocie či zemiaky. Sú ale drahé, oproti pôvodným cenám už stúpli zhruba o 50 percent, pri niektorých tovaroch aj dvoj- či trojnásobne. Sú veci, ktoré sa už vôbec nedajú kúpiť, napríklad plynové bomby, nafta či benzín. Tie sú na prídel, na pumpe natankuješ len desať alebo dvadsať litrov. Problém je zohnať aj múku či olej. V jednom obchode ti dajú maximálne dva litre. Už to prechádza do prídelového režimu.

Práve oblasť medzi Krymom a Charkovom a tiež Záporožie sa považuje za obilnicu Európy, je otázne, čo tam teraz po prechode tankov ešte vyrastie. Je už medzi ľuďmi obava z nedostatku jedla?   

Z toho, ako som sa s nimi bavil, cítim, že áno. Robia si zásoby z toho, čo sa ešte dá. Tí, ktorí utiekli z východu, síce majú obavu, ale mám z nich dojem, akoby rezignovali na budúcnosť. Čakajú len na to, čo bude, nemajú nejaké dlhodobé plány. Počkáme tu a uvidíme, ako bude. Ak sa situácia zhorší, pôjdu ďalej na západ. Väčšina z nich ale nechce ísť ďalej, chcú zostať na Ukrajine, no majú otvorené aj zadné dvierka.

Vyše dva milióny Ukrajincov už prešlo cez hranice. Koľko je však vnútorných vysídlencov, ktorí utekajú z domovov, ale stále zostávajú na Ukrajine?

Tento termín vnútorných vysídlencov poznáme ešte zo skúseností v Iraku, budú isto narastať. Len na Zakarpatí ich je asi milión. Ďalší sú v okolí Ľvova a vo východnejších regiónoch.

Vnímajú ľudia Karpaty ako prírodnú bránu, za ktorou sa dá schovať, lebo nepredpokladajú, že tade pôjde front?

Neviem, nad tým som sa nezamýšľal. 

Je teda možné, že už v tejto chvíli je vnútorných vysídlencov ešte viac ako utečencov?

Myslím si, že áno. Ľudia utekajú, sú na ceste, je veľa takých, ktorí chcú odísť z Kyjeva, Charkova a Záporožia, ale boja sa, pretože sú prípady, keď Rusi zaútočili aj na autobus či obyčajné auto. Natáčal som príbeh jednej rodiny, ktorá mi vravela, že ich starých rodičov Rusi surovo zabili v aute. Odpálil ich tank, keď sa presúvali autom na svoju daču a zhoreli v aute. Nechceli ale odísť na západ, hoci ich príbuzní presviedčali. 

To sa stalo v akej oblasti?

V Kyjevskej.

Pred niekoľkými dňami som hovoril s Ukrajincom žijúcim na Slovensku, ktorý má mamu a babku priamo v Kyjeve, ale nedokáže ich presvedčiť, aby odišli, keďže starší ľudia neradi opúšťajú svoje rodné domovy. Stretávate sa s tým často?

Takých prípadov je veľmi veľa. Starší ľudia nechcú odísť, povedia, že „ja už do novej krajiny nepôjdem, som tu celý život a neopustím svoj domov“. Veľa rodín uteká bez svojich starkých, vravia, že bábuška a deduško zostávajú tam, lebo ich nepresvedčili.

Aký je rozdiel medzi ľuďmi, ktorí utekajú z krajiny, a vysídlencami, ktorí však zostávajú na Ukrajine?

Nedá sa povedať, že by boli zásadné rozdiely. Jednoducho čakajú. Vravia, že majú Ukrajinu radi a chcú zostať vo svojej domovine, chcú sa vrátiť domov hneď, ako sa to skončí. Ale väčšina z nich ráta aj s možnosťou, že ak sa Rusi presunú aj na Zakarpatie, pôjdu preč. 

Podľa nášho ministra práce je skladba dospelých utečencov asi v pomere šesť ku jednej v prospech žien, keďže muži zostávajú. Vidíte to aj vo svojom okolí?  

Povedal by som, že ten pomer je ešte väčší. Chlapi zostávajú. 

Majú utečenci aj nejaký dočasný časový rámec a východisko predpokladanej vízie, ako dlho to môže potrvať?

Väčšina z nich ráta s tým, že to potrvá mesiac či dva a že sa to potom upokojí a vrátia sa domov. Aj väčšina z tých, ktorých už máme ubytovaných na Slovensku, takto uvažuje.

Takže tí ľudia stále plánujú a dúfajú v skorý návrat?

Myslím si, že áno. Mnohí odchádzajú tam, kde majú príbuzných. Či už na západe Ukrajiny, alebo za hranicami, kam sa dočasne uchýlia. Drvivá väčšina sa chce vrátiť.

Máte dojem, že prúd utečencov a vnútorných vysídlencov sa zväčšuje alebo sa po prvých dvoch týždňoch stabilizoval?

Pred niekoľkými dňami sme išli smerom na Ivano-Frankovskú oblasť a stretávali sme desiatky a stovky áut so ženami a deťmi. Neviem to posúdiť presne, keďže som viac vo vnútrozemí ako na hraniciach, ale z toho, čo som videl, úteky neutíchajú. Pretože bombardovali aj Ivano-Frankovskú oblasť, ľudia nasadli do áut a odchádzajú. Tok je stály a ľudia budú podľa mňa utekať ešte viac ako doteraz.

Rusi obkľučujú veľké mestá, zostalo tam množstvo ľudí a pred útokmi odtiaľ budú utekať možno ďalšie milióny. Keď sa naplno spustí ten ruský spôsob vojny, teda valcovanie a zrovnávanie so zemou, spálená zem a zruinované mosty, ľudia sa budú báť čoraz viac.

Odkiaľ pochádzajú zdroje pre misiu katolíckej charity?

Som zamestnancom charity, mám tu svoje osobné auto, keďže charitné auto som musel nechať na hraniciach pre ich potreby. Pomoc, ktorú rozdávame, pochádza zo zbierok Spišskej katolíckej charity.

Pomoc primárne nakupujete alebo dostávate fyzicky v naturáliách?

Jedno aj druhé. Teraz sme prešli do režimu nákupov veľkých objemov priamo od výrobcov a vozenie kamiónmi na paletách. Aj preto som tu, aby som zistil, kde vedia prijať naše dodávky, či majú vysokozdvižné vozíky a podobne. To sa už platí zo zbierok charity.

Nákupy sa robia primárne na Slovensku?

Výlučne na Slovensku, na Ukrajine sa už nedá nakúpiť.

Koľko ľudí z vašej charity je zatiaľ priamo na Ukrajine?

Zatiaľ som priamo na Ukrajine sám. Dobrovoľníkov majú jednotlivé charity na hraniciach na všetkých troch priechodoch. Vyšné Nemecké rieši Gréckokatolícka eparchiálna charita Košice. Ubľu a Veľké Slemence si striedame s prešovskou a košickou charitou.

Mediálne sa hovorí najviac o organizáciách typu Človek v ohrození, ale v akej miere sú tam zastúpené kresťanské organizácie?

Ich prítomnosť je na každej hranici jednoznačne viditeľná, či už ide o katolícke charity alebo rôzne kresťanské spoločenstvá. Prítomní sú tu aj adventisti a letničné cirkvi, ktoré sú veľmi aktívne napríklad pri ubytovávaní utečencov. Aj s nimi spolupracujeme. Cirkevné organizácie sú aj vnímané ako dôveryhodnejší partneri ako nejaké občianske združenia, o ktorých nič nevieme. Samozrejme, snažíme sa spolupracovať aj s veľkými organizáciami, ako je aj Človek v ohrození, hoci oni sú voči nám trochu rezervovanejší. (Úsmev.) Ale to už je tradícia na Slovensku.

Čo to znamená?

Keď sa vyjadrujem pre médiá, spomeniem všetkých, ktorí pomáhajú. Človek v ohrození, naopak, hovorí, že sú jedinou organizáciou, ktorá má svojich ľudí na oboch stranách a že boli prví na hraniciach. To vôbec nie je pravda. Neviem, ako to mám nazvať. Voči kresťanským organizáciám sú tie sekulárne veľmi rezervované. Ale snažíme sa pomáhať a radšej to neriešime.

Ktoré organizácie sa zaktivizovali ako prvé?

Ja som bol na hranici už vo štvrtok o piatej popoludní [24. februára, deň, keď začala vojna, pozn. red.]. Spišská katolícka charita bola prvá, ktorá zareagovala. Už v ten deň ráno som vravel riaditeľovi, že tam musíme ísť. Mal som skúsenosti aj z Iraku, predpokladal som teda, že ľudia hneď začnú utekať a na hraniciach bude nával, kde bude treba veľa okamžitej pomoci. Postupne sa k nám pridávali ďalšie charity, o dva až tri dni prišli ďalšie, Červený kríž a hasiči. V pondelok sa pridal aj Človek v ohrození. Prvé ale určite zareagovali katolícke charity, až potom sa pridávali rôzne občianske združenia. Tak to býva vždy. 

Vidíte tam podobnosť s vašou skúsenosťou z Iraku?

Vidím ľudí, ktorí náhle opustili svoje domovy takmer bez všetkého, utekajú len s tým, čo si narýchlo dokázali zhrabnúť z domu. Niektorí nemajú nič. Máme tu také prípady, keď ľudia boli na návšteve u babky a keď prišli domov, zistili, že ich bytovka už nestojí. Otočili sa a prišli s len s tým, čo mali práve na sebe. To sú podobné úkazy, ktoré som videl aj v Iraku. Ani sa mi nesnívalo, že také čosi uvidím na vlastné oči aj na Slovensku.

U nás zarezonoval aj príbeh chlapca Hasana, ktorý prišiel na hranicu sám bez rodičov…

S jeho mamou a babkou komunikujeme, sú v Záporoží, zajtra ráno [nedeľa, pozn. red.] idú na vlak, ktorý ich odvezie, či už do Užhorodu, alebo do Čopu, skrátka tam, kam sa im podarí dostať. Odtiaľ pre nich máme pripravený odvoz.

Ako v tomto prípade prebehla koordinácia pomoci?

Dostal som v esemeske číslo na jeho mamu s prosbou, či im vieme pomôcť. Volal som s jeho mamou a pripravili sme pre nich cestu. Ešte nevedia, kam ten vlak zajtra pôjde, ale pôjdu na západ. Kdekoľvek dôjdu, máme tam pripraveného človeka, ktorý ich naloží do auta a vezme ich na Slovensko. Príde jeho mama a babka, ktorá je imobilná. Našou výhodou je, že máme partnerov na Ukrajine, s ktorými dlhodobo spolupracujeme, a máme zázemie a dôveryhodných ľudí, ktorí vedia pomôcť. To je veľká výhoda charít, že máme dlhodobé partnerstvá.

Pôsobí tam aj viacero reholí, podarilo sa medzi nimi vytvoriť efektívnu koordináciu?

Zatiaľ veľmi nie, spolupracujeme ale so sestrami satmárkami v Užhorode [Kongregácia Milosrdných sestier svätého Vincenta de Paul, ich charizmou je práca s chorými, pozn. red.] a s otcom Vitalijom z Depaul Slovensko, ktorý sa snaží posúvať tovar zo zbierok ďalej na východ. Sú tu aj saleziáni a františkáni, zatiaľ je ale v našej práci veľa živelnosti, ešte nie sme celkom skoordinovaní.  

Je takých prípadov, ako je Hasan, viac? Keď dieťa príde na hranicu samo s telefónnym číslom na ruke, lebo rodičia nemohli odísť?

Bolo viacero takých prípadov. Niektoré sme vyriešili my, niektoré veľmi nešťastne vyriešila sociálka.

Ako zasiahla sociálka?

Deti hneď vzali do krízového centra, kde ich vystresovali ešte viac, ako boli. Mali sme prípad dievčatka, ktoré čakalo na svoju mamu. Sestrička s ním strávila celý deň, dieťa bolo spokojné a vysmiate, na druhý deň mala prísť jej mama. Prišla ju ale vziať sociálka do krízového centra, kde sa rozplakala. Naše úrady mi pripadajú veľmi necitlivé, držia sa litery zákona a neprihliadajú na reálnu situáciu, výsledkom sú potom vystresované deti. 

Ako dokážete pomoc distribuovať tak, aby sa správne a efektívne dostala k tým, ktorí to najviac potrebujú?

Vozíme veľké objemy miestnym charitám, ktoré už vedia, kam to majú rozvážať. Je tu sieť centier pomoci, ide o rôzne kluby či telocvične, rekreačné zariadenia, kde sú vnútorní vysídlenci. Pomáhame im aj finančne, peniaze sú veľmi dôležité, keďže im výrazne stúpli náklady na elektrinu a naftu.

Koľko pomoci ste zatiaľ dokázali dostať na Ukrajinu?

Niekoľko kamiónov a plných dodávok. Priama pomoc šla na Ukrajinu v podobe zdravotníckeho materiálu. Nemám ale na starosti logistiku, čiže neviem kvantifikovať presné čísla. Riešim skôr aktuálny stav, aby sme vedeli, kam to voziť. Plán je voziť asi tri až štyri kamióny denne. V jednom kamióne bude päť paliet múky, päť paliet ryže, desať paliet oleja a podobne. Musí to byť efektívne, pretože keď im len nahádžeme do kamiónov veci zo zbierok, ktoré doteraz chodili, oni na to musia mať obrovské ľudské kapacity, aby to dokázali povyberať, roztriediť a znova ponakladať, tam sa stráca na zbytočné triedenie vecí obrovské množstvo hodín.

Má Ukrajina pre vnútorných vysídlencov pripravené veľké centrá?

Veľmi nie. To, s čím som sa zatiaľ stretol, sú všetko centrá miestnej pomoci, ktoré vznikli na základe miestneho aktivizmu, teda nie je to na vládnej či regionálne-úradníckej úrovni. Sú to aktivity miestnych občanov, ktoré vznikli ad hoc. V Mukačeve je hotel Venezia, ktorý nie je dostavaný, ale dohodli sa s majiteľom, že im ho poskytne zadarmo. Je to centrum asi pre 30 dobrovoľníkov, ktorí odtiaľ operujú a pomáhajú utečencom. Takých centier je veľmi veľa.

Nie je vylúčené, že táto situácia potrvá pol roka či rok. Myslíte si, že to západná Ukrajina bude schopná zvládať a byť zázemím pre veľké množstvá vysídlencov?

Už teraz to nezvládajú, sú problémy s jedlom a naplnením základných potrieb. Určite to nebudú zvládať, ak to ešte narastie.

Ak by začalo bombardovanie veľkých miest, ako je Kyjev, očakávate, že by mohlo prísť ďalších niekoľko miliónov utečencov?

Určite to hrozí.

Vaša vízia, čo s nimi bude?

Apokalyptická. Ak by sa malo cez Slovensko preliať milión utečencov, tak toho nie sme schopní. My nie sme schopní reálne prijať 10-tisíc. Na hraniciach sú nekonečné rady. Aktuálne ide možno o šesť- až sedemtisíc ľudí, ktorí sa rozhodli na Slovensku zostať. Ak by ich bolo 200-tisíc, tak skolabujeme. My vôbec nie sme pripravení na akúkoľvek humanitárnu krízu. Vôbec, nula.

Na Slovensku máme aj politikov, celkom populárnych, ktorí sú pre vlastné nízke ciele pripravení rozdúchať tie najplytšie emócie aj za takýchto hrozných okolností. Nemáte obavu, že ak opadne prvotná vlna solidarity a nastane vážny sociálny problém, emócia obetavosti rýchlo vyprchá?

Toho sa práve obávam. Ľudia mi volajú, prečo som sa im neozval, keď ponúkli ubytovanie alebo chceli prísť na hranicu. Odpovedám, aby boli trpezliví, ešte vás budeme potrebovať. Aj o dva mesiace, o pol roka, o rok. Treba rátať s tým, že to bude dlhodobé. Aktuálne nesledujem médiá, ale dôležité bude, aby prinášali príbehy utečencov s fotografiami a s tým, čo reálne zažili. Podstatné bude informovať pravdivo a nedovoliť stratu obozretnosti voči tomu, akí boli Rusi suroví na bežných ľudí.

Akým spôsobom sa dá pomôcť?

Najlepšia je finančná zbierka, z ktorej sa dajú vykrývať naše nákupy a energie, prípadne dokážeme nakúpiť na Slovensku potrebné veci, ktoré sa už nedajú nakúpiť na Ukrajine a doviesť im to. Musíme platiť aj kamióny. Finančná pomoc je aktuálne najlepšia. Bude treba aj dobrovoľníkov, ktorí sa môžu prihlásiť cez charitu. Na Zakarpatí chceme rozbehnúť systém dobrovoľníckej pomoci, veľmi pomôžu ľudia, ktorí sú ochotní sem vycestovať a stráviť tu aspoň týždeň. Už sa mi prihlásil aj člen vlády, ktorý sem nechce ísť ako vládny politik, ale ako dobrovoľník, z čoho sa veľmi teším.

Člen vlády?

Áno. (Smiech.)

Čiže niekto na úrovni ministra alebo štátneho tajomníka?

Áno. Ale nevyzvedajte! (Úsmev.)

Zatiaľ ste teda sami, ale organizujete dobrovoľnícku sieť?

Áno, aj preto sa teraz vraciam do Užhorodu. Na priechode Vyšné Nemecké – Užhorod na užhorodskej strane je len jeden malý stánok, v ktorom sa pomáha ľuďom, a sú tam ľudia, ktorí trávia v autách aj tri dni, potrebujú akútnu pomoc. Potrebujeme to tam mnohonásobne rozšíriť, aby sme im boli schopní pomáhať. Sú tam v autách väčšinou ženy a deti. Dochádza im jedlo a nafta, v noci sú teploty mínus desať stupňov. Ukrajinci to nezvládajú riešiť vlastnými silami.

Na aký dlhý čas by museli prísť dobrovoľníci, ktorí nemajú možnosť urobiť si voľno zo školy či z práce na dlhé obdobie, aby to ešte bolo efektívne? Pomohol by aj týždeň?

Určite. Jeden môže v jeden týždeň a ďalší neskôr. Vyskladáme to. Organizujeme to cez stránky Slovenskej katolíckej charity alebo Spišskej katolíckej charity, tam sa tvorí zoznam. Keď sa prihlásia cez ten formulár, určite sa im ozveme.

Akí ľudia by boli najviac potrební?

Takí, ktorí sú ochotní pomáhať a sú pripravení aj na horšie podmienky, v ktorých pracujeme. Ja som aktuálne v jedných topánkach už týždeň, dávam si ich dole iba v noci, k sprche sa dostanem len raz za tri dni. Asi by som v dobrej spoločnosti nebol veľmi vítaný. (Smiech.) To sú naše podmienky. Je tu ale slušné zázemie, vieme sa dohodnúť aj so seminárom gréckokatolíckej cirkvi, ktorý nám ponúkli pre dobrovoľníkov. Je síce rozostavaný, ale je to tam slušné, sú tam záchody a matrace. Nie je to však žiadny hotel ani žiadna zábava. Spí sa v noci v mínusových teplotách, chodí sa medzi ľudí, ponúka sa im teplý čaj a polievka. Žiada si to určitú odolnosť, určite to nie je pre deti a nedospelú mládež.

Kamióny sú komerčne objednávané alebo dobrovoľnícke?

Komerčne.

Kedy rozbehnete masívnejšiu dobrovoľnícku pomoc?

Ona funguje už teraz, každý deň máme asi desať dobrovoľníkov na 24 hodín, každý deň sa ich vystrieda okolo 20. Ale to sa veľmi rýchlo minie. Ak sa nám prihlásilo 600 ľudí – čo už je na slovenské pomery masívna pomoc –, väčšina ich ale nepríde opakovane, ale iba nárazovo a jednorazovo. Rýchlo sa nám míňajú. Nespomínam si, že by sme mali okrem návštevy pápeža takú veľkú dobrovoľnícku pomoc, kde by sme naraz pracovali s toľkými ľuďmi. Učíme sa. Pomáhajú nám aj ostatné organizácie, ktoré nám pomáhajú s manažovaním dobrovoľníkov, spolupracujeme s rôznymi centrami. Treba to ale scentralizovať, zatiaľ je to veľmi fragmentované, každá organizácia má svoje zoznamy, zatiaľ sme sa nespojili, ale pracuje sa na tom.

O akú prácu by šlo? Distribúciu pomoci?

Aktuálne áno. Distribúcia pomoci, vykladanie, nakladanie do kamiónov. A pomoc na hraniciach.

Ak by prišiel niekto s vlastnými autom a povedzme by rozvážal po dedinách?   

Áno, ale nebolo by dobré, ak by prišiel ad hoc. Treba sa ozvať dopredu a dohodnúť si to. Môže sa stať, že tí ľudia odídu s dlhým nosom. Boli by skôr zaradení do koordinácie. Treba zdôrazniť, nech nenosia žiadne oblečenie, to vôbec nepotrebujeme. Iba ak deky a spodnú bielizeň, najmä ponožky. To je nedostatkový tovar už teraz. Ľudí bude potreba ešte veľmi dlho, bude lepšie, ak si všetci nevybúchajú všetku energiu už na začiatku.