Krčméry: Problém nastane až o mesiac. Dovtedy máme čas sa pripraviť

Na hraničných priechodoch je situácia dobre organizovaná. Utečenci pokojne prichádzajú a slovenská strana nič nezdržiava. Nevidel som rodinu, ktorá by mala menej než tri deti – Ukrajina má veľkú budúcnosť. Utečenci majú najmä psychické problémy, netreba sa báť šírenia covidu ani iných ťažkých infekcií, hovorí infektológ profesor Vladimír Krčméry z Ústredného krízového štábu. Organizovať ľudí pri pomáhaní nemá zmysel, časť štátu neverí a druhá časť je tvrdohlavá a chce si robiť po svojom. Veliť môžeme, keď tu bude vojna.

Prednedávnom ste sa vrátili z ukrajinsko-slovenskej hranice.

Bol som tam minulý týždeň od pondelka do stredy a vo štvrtok som sa vrátil [rozhovor sa konal v piatok, pozn. red.]. Na mieste pôsobí akási forma joint venture, v ktorej je Vysoká škola sv. Alžbety, Equity a Maltézska pomoc. Maltézska pomoc má nelekárskych dobrovoľníkov, ktorí poskytujú jedlo a nápoje. Equity má veľmi schopných manažérov a my poskytujeme zdravotnícku pomoc. Striedame sa zhruba po troch dňoch. Po mne tam išla skupina zložená z lekára, záchranára a zdravotnej sestry.

Ako hodnotíte situáciu na východe Slovenska?

Zažil som už desať hraničných exodov, takže mám s čím porovnávať. Mnohí nadávajú, ale podľa mňa je situácia na mieste činu dobre organizovaná. Problém zrejme nastáva, keď sa majú ľudia presunúť na stanicu, lebo tam chýbajú hotspoty. Počas migračnej vlny v roku 2015 bola takmer celá stanica vo Viedni a v Mníchove jeden obrovský hotspot. Rozumiem tomu, ak vzniká chaos na železničnej stanici v Košiciach.

Na hraničných priechodoch všetko fungovalo?

Colníci, policajti, vojaci aj dobrovoľníci robili, čo sa dalo.

Zatiaľ je to podľa vás koordinované?

Áno. Na poľsko-bieloruskej hranici ľudia vylamovali oplotenie a snažili sa prejsť násilím. Tu sa nič také nedeje. Utečenci pokojne prichádzajú, slovenská strana nič nezdržiava.

Nemyslíte si, že sa to zhorší?

U nás nie. Väčšina utečencov smeruje do Poľska. Neviem, aká je situácia na poľsko-ukrajinskej hranici, ale k nám prišlo možno 10 až 15 percent utečencov. Tento víkend sme pokorili hranicu 200-tisíc utečencov, do Poľska pôjdu dva milióny, ale je ich desaťkrát toľko. Na rozdiel od Poľska a Maďarska nemáme na hraniciach plot, čo je dobré. Musíte rátať s tým, že keď vznikne panika a ľudia sa začnú húfne tlačiť na západnú Ukrajinu, tento plot rozdupú. Neočakávam eskaláciu napätia, lebo máme s Ukrajinou zelenú hranicu a utečenci nepotrebujú víza. Nerozumiem, prečo to rovnako nefungovalo aj na poľsko-bieloruskej hranici. Ľudia z Iraku tiež utekali pred vojnou.

Nemôžete to porovnávať. Prešli cez niekoľko bezpečných štátov, boli to ekonomickí migranti, ktorých bieloruský prezident využil na destabilizáciu Európy.

Aj časť terajších utečencov z Ukrajiny sú ekonomickí migranti. Je to normálne, takýchto desať percent sa k utekajúcim pripletie vždy.

Iné je, ak je ekonomických migrantov väčšina.

Áno. Ale aj medzi Sýrčanmi a Iračanmi v Bielorusku bolo veľa kresťanov. Nie som si taký istý, či títo úbohí ľudia vedeli, že sú obeťou politického kšeftu. Vždy sa na to pozerám z ľudského hľadiska. Keď prišli v 1968 do Československa sovietski vojaci, mal som desať rokov. Museli sme ujsť. Išli sme do Rakúska, odtiaľ do Nemecka, Holandska, Luxemburska, odtiaľ sme odleteli na Island a následne do Kanady. Ako migrant som precestoval polovicu zemegule.

Čo na vás na východnej hranici Slovenska najsilnejšie zapôsobilo?

Veľmi pekná bola solidarita a spolupráca jednotlivých mimovládok. Niekomu sa môže zdať, že organizácií je na mieste až príliš veľa, ale ja to vnímam skôr pozitívne. Treba každému určiť úlohu, v ktorej je dobrý. Obrazne povedané – chirurgovia by nemali variť kávu a kuchári zas operovať.

Akí boli utečenci, čo hovorili?

Mali posttraumatickú stresovú poruchu. Ušli bez ničoho, v panike si nestihli nič vziať. Príjemne ma prekvapilo, že majú toľko detí. Je to štát, ktorý má veľkú budúcnosť. Nevidel som rodinu, ktorá by mala menej než tri deti. Matky sú veľmi statočné. Mužov nechali na Ukrajine a zachránili aspoň deti.

Čiže najčastejšie trpia psychickými zdravotnými ťažkosťami?

Mávajú posttraumatický stresový syndróm, takže aj somatické ochorenia znášali ťažšie.

Aké sú to somatické ochorenia?

Civilizačné ochorenia. To znamená, že ak mal niekto astmu alebo vysoký krvný tlak, zhoršil sa mu kvôli stresu stav týchto ochorení. Mali sme tam dusiace sa dieťa, ktoré musela úrazovka odsávať, inak by zomrelo. Objavili sa ženy s hypertenziou, ktoré nikdy predtým nemali vysoký krvný tlak, ale po troch dňoch putovania je to logické. Niektorých sme nastavili na liečbu, iným sme pomohli len na mieste. Keď ľudia videli, že sú v bezpečí a sú vítaní, zväčša si vydýchli a upokojili sa.

Pracuje na hraniciach dostatok zdravotníkov?

Áno. Hneď od začiatku tam pôsobila Maltézska pomoc. My sme sa pridali v sobotu 26. februára. Colníci boli veľmi ústretoví a nechali nás pôsobiť priamo v colnom priestore.

Vraj pre utečencov nie sme cieľová destinácia.

Áno, zväčša postupujú ďalej na západ. Myslím si, že najskôr zaplnia nemecký, rakúsky, poľský a český pracovný trh a až potom prídu k nám. Na Slovensku je stotisíc voľných pracovných miest, ale ostalo tu zhruba desaťtisíc ľudí.

Zvládne EÚ prijať všetkých?

Kapacita Európskej únie je obrovská. V Európe zomrelo na covid približne milión ľudí, z toho polovica bola v pracovnom procese. Len kvôli covidu máme 500-tisíc voľných pracovných miest. Teší ma, že slovenská vláda sa zachovala takto solidárne.

Pomoc je nevyhnutná, ukazuje sa, že srdce máme na správnom mieste. Niekde v pozadí je však výkričník, či príchod toľkých tisícov ľudí nemôže zhoršiť stav epidémie COVID-19.

Najskôr sme nechceli ľudí testovať, lebo sme nevedeli, čo budeme robiť s pozitívnymi. Nemali sme pre nich osobitné stany. Aj ministerstvo vnútra vydalo stanovisko, aby sa utečenci otestovali až v cieľovej krajine. Nemci, Rakúšania a Česi ich však nechceli bez negatívneho testu vziať do autobusu. Otestovali sme teda tých, ktorí mali záujem.

Koľko bolo pozitívnych?

Za tri dni sme otestovali zhruba dvesto osôb, našli sme dvoch pozitívnych. Chorý človek sa na takú cestu nevyberie. Na hranice cestovali niektorí aj 20 hodín a v rade treba čakať pokojne ďalších desať hodín. Chorý človek radšej prečká na nejakom mieste a v ceste pokračuje, až keď vyzdravie.

Nemusíme sa báť, že sa u nás covid stane opäť témou?

Ukrajina má len 40-percentnú zaočkovanosť. Logicky to vyzerá, že by sme sa toho mali báť, ale moje skúsenosti takýto vývoj nepotvrdzujú. Na ostrove Lesbos sa v kapacite pre dvetisíc ľudí tlačilo dvanásťtisíc utečencov. Lekári mi hlásili prvý prípad covidu až 2. januára 2021. Čiže deväť mesiacov po tom, čo sme s covidom bojovali v kontinentálnej Európe. Ani návšteva pápeža Františka nezhoršila epidemickú situáciu. Okresy Sobrance, Humenné, Michalovce, Medzilaborce, Snina a Trebišov…

…teda tie na východnej hranici Slovenska.

Áno. Hraničné okresy nemajú vyšší denný prírastok nakazených ako veľké krajské mestá.

Je správne uvoľňovať predčasne protipandemické opatrenia?

Poviem to inak. Sprísňovať opatrenia treba, ak zistíme výrazný nárast. Zatiaľ sa počty nakazených držia denne v rozmedzí desať až dvadsaťtisíc nakazených. Hospitalizácie sa držia na čísle 2 500. Ak bude v nemocniciach s covidom tritisíc pacientov, budeme sprísňovať opatrenia, ktoré nachystal Ústredný krízový štáb. Vláda ich buď schváli, alebo zamietne.

Čiže vrchná hranica hospitalizácií, ktoré náš zdravotnícky systém zvládne, sa znížila z 3 200 covidových pacientov na tritisíc?

Áno, máme k tomu nachystané aj iné indikátory. Omikron totiž nemusí automaticky znamenať vyššiu úmrtnosť. Teraz zomiera denne v priemere 30 až 40 ľudí, čo je trikrát menej než pri delta variante. Preto potrebujeme aj iné indikátory – napríklad rozpočet zdravotných poisťovní, počet PN a OČR. Ak začnú stúpať hospitalizácie, prípadne nebude stíhať ambulantná sféra, sprísnia sa opatrenia.

Čo s tým má ambulantný sektor?

Stotisíc ľudí u nás trpí postcovidovým syndrómom a máme málo špecialistov.

Americký odborník Anthony Fauci varoval pred šírením tuberkulózy v dôsledku migračnej vlny z Ukrajiny.

Ukrajina má okolo 40 prípadov TBC na stotisíc obyvateľov. Pre porovnanie, Slovensko má približne šesť prípadov na stotisíc. Chcem zdôrazniť, že ak má niekto aktívnu tuberkulózu, živý takúto vzdialenosť neprejde. Druhým faktom je, že prechádza takzvaná zdravá generácia – ženy a deti, kde sa toto ochorenie nevyskytuje. Tuberkulózu majú zväčša starí ľudia, ktorí žijú v zložitých sociálnych podmienkach, a tí zostali na Ukrajine.

Mojím cieľom nie je strašiť ani vzbudzovať nedôveru voči ľuďom utekajúcim pred vojnou. Chcem sa len ľudsky opýtať, či nám môže hroziť šírenie iných závažnejších ochorení?

V roku 1993 zomrelo v Bosne 160-tisíc ľudí, bola to genocída. Keď odtiaľ ľudia utekali do Rakúska, okrem epidémie žltačky sa nevyskytli žiadne iné ochorenia. (ticho) V Rwande sa vyskytla epidémia cholery a to isté sa stalo v Jemene, keď Saudská Arábia bombardovala husíov. Počas vojny je totiž nedostatok pitnej vody a bolo tam príliš teplo. Na šírenie cholery potrebujete tropické alebo subtropické podnebné pásmo. Na Ukrajine ja chladno a takýto typ infekcie sa tam nevyskytuje. Ukrajinci, ktorí sa v dôsledku vojny nestihli zaočkovať, môžu mať osýpky a čierny kašeľ, ale na hranici sa takéto ťažké infekcie nevyskytli. Ľudia trpeli cukrovkou, hypertenziou, posttraumatickým stresovým syndrómom a syndrómom vyhorenia.

Späť k vojne na Ukrajine. Po pandémii je v spoločnosti opäť závan ľudskosti.

Áno, ľudia chcú pomáhať.

Objavujú sa výčitky, jednotlivé zložky nie sú organizované a ich spolupráca nefunguje.

Organizované nadšenie, ktoré mohlo predstierať chaos, mi na východe vôbec neprekážalo. Ak tam niekto príde na hodinu, môže vidieť chaos. Ale keď tam slúžite deň-noc, všimnete si rytmus. Sú obdobia chaosu a obdobia pokoja. Nie je tam permanentný chaos, taký pohľad je zjednodušený.

Na hranice chodia aj politici. Zohráva to nejakú úlohu?

Každá politická návšteva prispieva k určitému stupňu koordinácie. Každý politik má svoju predstavu, ale nakoniec nechali organizácie pracovať v určitom organizovanom „nadšení“. Je to lepšie, akoby ich poslali preč a dali by tam nefunkčnú štátnu organizáciu. V štátnej správe chýbajú ľudia, ktorí by mali skúsenosti s utečeneckými vlnami.

Máme za sebou dva roky pandémie, krízové riadenie by už mohli zvládať.

Ak cez štát prejde za týždeň stotisíc ľudí, dokonalá organizácia neexistuje. Vždy sa to dá lepšie. Zapracoval by som najmä na železničných staniciach a vytvoril tam hotspoty. Vysoká škola sv. Alžbety má tú výhodu, že keď vo štvrtok vypukla vojna, v sobotu sme už dostali do budovy prvých utečencov. Na druhom poschodí sme im zriadili nocľaháreň. Tých, ktorí majú záujem ostať dlhšie, posielame na internáty alebo do Pruského, kde sme dostali od františkánov do prenájmu celý kláštor. Nepotrebujeme teda súhlas ani pomoc od štátu.

Samosprávy štát veľmi kritizujú.

To je etatizmus – spoliehanie sa na štát. Keby sme sa pri akejkoľvek utečeneckej kríze spoliehali na štát, nič by sme nedosiahli. Mentálne stále žijeme v pozostatkoch socializmu. Za všetko je podľa nás zodpovedný štát. Ak príde stotisíc ľudí, treba otvoriť miestnosti, uvariť im čaj a kávu a poslať niekoho kúpiť polievky. Keď zajtra prídete, drvivá väčšina z nich už bude vo Viedni. Netreba sa špeciálne starať, Boh všetko vidí. Rozumiem postoju košického primátora, ktorý prvýkrát v živote vidí kolabujúcu stanicu a preplnené mesto, ale on si neuvedomuje, že zajtra bude väčšina z tých ľudí v Budapešti a pozajtra v Krakove. Slovensko je tranzitná krajina.

Mám pocit, že to vnímate až príliš ružovo.

Problém nastane o mesiac, keď sa naplní nemecký pracovný trh. Dovtedy máme čas sa pripraviť. Ak bude o mesiac všetko kolabovať, budem kliať na vládu. Ale v tejto akútnej fáze dovoľme ľuďom prejaviť ich ochotu pomáhať. Ak ich začneme príliš organizovať a usmerňovať, nebude to dobré.

Prečo?

Časť z nich neverí vláde a štátu, s tým nič neurobíme. Druhá časť je tvrdohlavá a povie, že to chce robiť inak. Tak im to dovoľme. Ak chce niekto prijať rodinu, nech ju prijme. Ak to minister Igor Matovič chce finančne podporiť, tak nech to urobí, ale nedirigujme ľudí pri pomáhaní. Ak chcú darovať konzervy, nehovorme im, že to teraz netreba a nech radšej donesú šatstvo. Poďakujme sa a koordinujme sa s inými skupinami. Kto potrebuje šaty, nech si po ne príde a cestou prinesie jedlo.

Na tomto mieste väčšina ľudí skepticky pokrúti hlavou.

Minulú sobotu som mal službu a prišli sem dve autá, ktoré pokračovali na Ukrajinu. Otvoril som sklad a povedal im, nech si vezmú, čo potrebujú. Nehovoril som, aby brali len to alebo tamto, pretože niečoho máme málo. Vzali si, čo potrebovali, a Boh sa postaral. Večer prišli tri dodávky a my sme nemali kde vykladať.

A čo dobrovoľníci? Tých je dostatok?

Nie, chýbajú najmä v hotspotoch na železniciach. Aj bratislavská vlaková stanica bola dlho personálne poddimenzovaná. S utečencami sa potrebujete rozprávať najmä po rusky a ukrajinsky, ale mladá generácia tieto jazyky neovláda. Potrebovali by sme teda aj generáciu nad 50 rokov, ktorá sa dohovorí po rusky. Veľmi by pomohli aj dobrovoľníci s autom, ktorí by utečencov zobrali na cudzineckú políciu vo Vajnoroch. Nejde tam žiadna doprava, utečenci si musia brať taxík za desiatky eur. Vláda tam pred rokmi umiestnila cudzineckú políciu, aby možno odradila všetkých cudzincov. Tí tam čakajú ďalšie hodiny, lebo táto inštitúcia má nedostatok zamestnancov. Dobrovoľníci s autami by si mohli poznačiť telefónne číslo utečencov, a keď sa vybavia, opäť im zavolať a odviezť ich do nocľahárne alebo do nejakého hotspotu.

Čiže každý môže pomôcť a netreba organizovať, ale komunikovať.

Na štábe má byť podľa mňa osoba s 20 telefónmi a nemusí nič iné robiť, len telefonovať. Netreba nikam chodiť a nikoho organizovať. Ak majú na nejakom mieste veľa jedla, nech ho dodajú tam, kde chýba. Ak sú niekde voľné miesta, pošlite tam utečencov odtiaľ, kde je to preplnené. Treba pomáhať, a nie veliť. Veliť môžeme, keď tu bude vojna. Počas vojny sa premením na poručíka v zálohe, ale zatiaľ to nepotrebujeme. Ak začneme ľudí organizovať, utlmíme ich aktivitu. Svätý Pavol správne povedal: „Ducha neuhášajte!“ Ak niekto povie, že môže doniesť len štrúdľu, a vy ich máte sto, nepovedzte mu, že ju nepotrebujete. Poďakujte sa a vezmite.

To je veľmi nepopulárny názor.

Zažil som migračnú vlnu desaťkrát. Intervenčný tím Vysokej školy sv. Alžbety pôsobil za posledných desať rokov na desiatich hotspotoch: Budapešť, Hegyeshalom, Győr, Nickelsdorf, Velika Kljadusa, Idomenei, Lesbos, Erbil, Bejrút, Stepanakert. Nehovorím teóriu.