Rudolf Sikora: Maleviči, Maleviči, ja cítim, že kríž je kríž

Žijem v strede Európy a kresťanstvo sa ma dotýka cez rodinu aj kultúru myslenia. Nie je to len nejaký kríž, len geometrický tvar. Chcem sa k tej téme ešte vrátiť, hovorí v rozhovore s Dankou Čarnou výtvarník Rudo Sikora.

Rudolf Sikora (1946, Žilina) patrí k výrazným osobnostiam výtvarnej scény, kultúrneho a spoločenského života. Je jednou z osobností Novembra ’89, stál pri vzniku hnutia Verejnosť proti násiliu. Tvorbou vedie od konca 60. rokov dialóg umenia a vedy, podnety čerpá z kozmológie a ekológie. Podieľal sa na reforme Vysokej školy výtvarných umení, pedagogicky pôsobil na Akadémii výtvarných umení v Prahe a na Fakulte umení STU v Košiciach, medzi jeho žiakmi sú mnohí etablovaní umelci. Jeho objekt Väzenie pre Maleviča je dlhodobo inštalované vo vestibule Slovenského rozhlasu.

Pochádzate z rodiny matematika, vždy vás priťahoval svet vedy. Neuvažovali ste aj o inej ako umeleckej dráhe?

Od malička som kreslil a maľoval. Mám odloženú kresbu krajiny s kostolíkom na kopci, ktorú som robil ako šesťročný, odkresľoval som napríklad Zátopka z novín. Chcel som, aby sa kresby čo najviac podobali predlohe. To bolo ešte v Spišskej Novej Vsi a v Poprade, kde sme do mojich trinástich rokov žili. Až v roku 1959 som v Žiline začal navštevovať ľudovú školu umenia a nadšene, ale niekedy „rutinérsky“ som maľoval Žilinu a jej okolie, spolu s Dušanom Kállayom, Lacom Čarným, Edom Šutekom a ďalšími.