Rusko a sankcie: K čomu nás nabádajú dejiny

Ekonomická izolácia ako zbraň proti nepriateľovi má neslávnu históriu z prvej svetovej vojny a medzivojnového obdobia. Preto Európa po druhej svetovej vojne zvolila iný prístup. V súčasnej vojne na Ukrajine možno vidieť paralely k obom minulým konfliktom. Historická skúsenosť ukazuje, že ekonomická spolupráca vytvára bezpečnejšie medzinárodné prostredie než snaha druhého ekonomicky zničiť.

Ekonomické sankcie nie sú v medzinárodných konfliktoch žiadnou novinkou, hoci ich história nie je dlhá. Do konca 18. storočia ekonomická izolácia nedávala veľký zmysel. Až rozmach medzinárodného obchodu vytvoril efektívnu hrozbu vážneho poškodenia nepriateľského štátu takýmto spôsobom. Rozšírenie volebného práva urobilo zmysluplným vytvárať tlak na obyvateľstvo ako celok, nielen na vládcov, no v diktatúrach to veľmi nefunguje.

Prvý pokus ekonomicky zničiť protivníka uskutočnil Napoleon svojou kontinentálnou blokádou Veľkej Británie na začiatku 19. storočia. Tá však nebola príliš efektívna. Briti sa s ňou vyrovnali jednak pašeráctvom, jednak expanziou na mimoeurópske trhy. Blokáda navyše poškodila aj kontinentálne štáty a prispela ku konfliktu s Ruskom, ktorý sa stal Napoleonovi osudným.

Prvým veľkým konfliktom, v ktorom sa ekonomické sankcie úspešne uplatnili, bola prvá svetová vojna. Štáty Dohody uvalili na Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Osmanskú ríšu námornú blokádu, ktorá bránila dovozu materiálu z neutrálnych štátov. Prakticky sa prejavila uzavretím Severného a Stredozemného mora. Blokáda na jednej strane prispela k hospodárskemu zrúteniu Ústredných mocností, na druhej strane však spôsobila obrovské utrpenie civilného obyvateľstva.

Vyhladované Nemecko a kartáginský mier

Blokáda mala za cieľ urýchliť porážku Ústredných mocností tým, že im dôjdu zdroje na vedenie vojny. Pôvodne sa zameriavala len na vojenský materiál, neskôr na všetky strategické suroviny. Výsledkom bol nedostatok potravín v Nemecku, Rakúsko-Uhorsku i Osmanskej ríši. Kvôli podvýžive, zime a následným chorobám trpelo dovtedy nevídané množstvo civilného obyvateľstva – len v Nemecku zomreli od hladu státisíce ľudí.

Hoci blokáda pomohla Dohode k víťazstvu, už vo svojej dobe bola považovaná za kontroverznú. Dopady vojenských konfliktov sa dovtedy obmedzovali na bojujúce armády, prípadne civilné obyvateľstvo v mieste bojov. Totálna vojna zameraná proti celému nepriateľskému národu bola pre mnohých morálne neprijateľná. Blokáda Nemecka navyše pokračovala až do roku 1919, teda aj po jeho kapitulácii, s cieľom donútiť Nemecko k prijatiu Versailleskej zmluvy.

Uzavretie mierovej zmluvy neznamenalo pre Nemecko koniec ekonomického trápenia. Zmluva bola konštruovaná tak, aby Nemecko ekonomicky zničila a znemožnila mu viesť ďalšiu vojnu. Výsledkom bolo ďalšie utrpenie nemeckého obyvateľstva – najmä kombináciou neprimerane veľkých vojnových reparácií a neuváženej hospodárskej politiky, ktorá spôsobila hyperinfláciu.

Následky kartáginského mieru z Versailles nedokázali zvrátiť ani následné úpravy reparácií a hospodárske oživenie v 20. rokoch. Veľká hospodárska kríza a následný návrat k ekonomickému izolacionizmu nemeckú ekonomiku silne zasiahli. Ekonomické utrpenie a frustrácia voči národom, ktoré ho podľa Nemcov spôsobili, vytvorili živnú pôdu pre všetky druhy extrémizmov. V tomto prostredí sa presadil Adolf Hitler a ďalší vývoj poznáme. Jedným z dôsledkov izolácie Nemecka bolo aj zblíženie so Sovietskym zväzom, voči ktorému západné štáty uplatňovali podobnú politiku.

Predvídateľné následky a poučenie po ďalšej vojne

Tieto následky ekonomického nepriateľstva voči Nemecku pritom neboli nepredvídateľné. Prominentným kritikom okrem iných bol John Maynard Keynes. Ten sa na začiatku svojej kariéry zúčastnil Versailleskej konferencie ako člen britskej delegácie a presadzoval dohodu, ktorá by umožňovala ekonomickú obnovu Európy vrátane Nemecka. Američanov a najmä Francúzov však nepresvedčil.

Sklamaný Keynes Versailleskú konferenciu opustil a už v roku 1919 vydal knihu Ekonomické dôsledky mieru. Dodnes stojí za prečítanie (je dostupná aj v češtine). Keynes v nej kritizoval ekonomickú dimenziu mierovej zmluvy a predpovedal ďalší vývoj – nielen ekonomické problémy, infláciu a utrpenie nemeckého obyvateľstva, ale aj to, že povedie k ďalšej veľkej vojne. Pri čítaní s dnešným odstupom je Keynesova jasnozrivosť až prekvapivá.

Západné štáty síce varovania Keynesa ani iných po prvej svetovej vojne nevyužili, poučili sa však pri nastoľovaní mieru Európy po druhej svetovej vojne. Základným zámerom po vojne bola rekonštrukcia a vytvorenie nového usporiadania, ktoré by k ďalšej vojne nedávalo dôvody ani prostriedky. Základy boli položené na konferencii v Bretton Woods v roku 1944, kde Britov mimochodom zastupoval práve Keynes. Ďalšími míľnikmi bola rekonštrukcia v rámci Marshallovho plánu, ustanovenie Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ a ďalšie integračné kroky v Európe.

Voči Európskej únii môžeme mať tisíc výhrad. No fakt, že vojna medzi Nemeckom a Francúzskom je dnes nemysliteľná, je úspech kolosálnych rozmerov. Pritom po dvoch svetových vojnách môžu mať tieto národy všetky dôvody ďalej sa nenávidieť.

Súčasná vojna ako paralela druhej svetovej vojny

Prečo dnes vyťahovať sto rokov starú históriu? Pretože nám môže poskytnúť užitočné poučenie pre prítomnosť. História sa neopakuje, ale paralely medzi súčasnými a minulými udalosťami môžu pomôcť pri ich interpretácii a pri odhade ďalšieho vývoja.

Mnohí dnes prirovnávajú vojnu na Ukrajine k začiatku druhej svetovej vojny a Putina k Hitlerovi. Nadmerné a neopodstatnené používanie slov fašizmus a nacizmus tieto pojmy bohužiaľ úplne vyprázdnila. Isté paralely v rétorike oboch vodcov však existujú – napríklad odkaz na stratené územia či menšiny za hranicami. Podobný je do istej miery aj ekonomický vývoj, ktorý vojne predchádzal.

V tejto interpretácii stojí na začiatku súčasného vývoja prehratá studená vojna, podobne ako v prípade Nemecka prehratá prvá svetová vojna. Ani v jednom prípade nedošlo k totálnej porážke, skôr k ekonomickému kolapsu. V oboch prípadoch došlo k strate veľmocenského postavenia a významných území a obyvateľstva porazeného národa. V oboch prípadoch zostal pocit krivdy a nepriateľstvo i nedôvera na oboch stranách ukončeného konfliktu.

Po skončení studenej vojny bol ekonomický osud Ruska v mnohom podobný tomu nemeckému – prepad obyvateľstva do chudoby, vysoká inflácia, rast nezamestnanosti. Hoci v nasledujúcich troch dekádach ruská ekonomika s určitými výkyvmi opäť rástla, tento rast sa do životnej úrovne Rusov premietal nerovnomerne.

Riešením bolo viac spolupráce, nie menej

Ekonomické očakávania ruskej spoločnosti – či už oprávnené, alebo nie – zrejme neboli naplnené. Postsovietske obdobie charakterizuje neúspešná transformácia, netransparentná privatizácia (ktorú vraj Rusi dodnes označujú slovom „prichvatizacia“), korupcia a zapojenie do svetovej ekonomiky na úrovni rozvojových štátov, teda predovšetkým ako vývozca základných surovín s malou pridanou hodnotou.

Na prvý pohľad možno namietnuť, že za ekonomickú mizériu Ruska nijako nemôže Západ, a teda porovnanie s Versailleskou zmluvou nie je na mieste. V tomto kontexte je však dôležitejšie subjektívne vnímanie ľudí než objektívne posúdenie. Boli to západní poradcovia, kto pomáhal nastaviť parametre transformácie, a bola to najmä iniciatíva Západu, čo určovalo mieru ekonomickej spolupráce.

Frustrácia z ekonomického a politického neúspechu vytvára živnú pôdu pre autoritárske režimy. A nasmerovanie tejto frustrácie voči domnelému nepriateľovi môže byť veľmi efektívnym spôsobom mobilizácie vlastného obyvateľstva. Rozhodne to platí o medzivojnovom Nemecku a zrejme to platí aj o postsovietskom Rusku.

Ak je tento naratív správny, problémom posledných dekád nebola prílišná spolupráca s Ruskom, ako dnes niektorí tvrdia. Rusko sa mohlo vyzbrojiť vďaka európskym platbám za plyn a ropu, ale mohlo sa vyzbrojiť aj bez nich. Rovnako ako sa Hitlerovo Nemecko vyzbrojilo bez peňazí od západných štátov.

Ak je tento naratív správny, problémom bolo nedostatočné zapojenie Ruska do svetovej ekonomiky. Možnosťou, ktorú sme premeškali, bola väčšia integrácia Ruska do európskej ekonomiky, ktorá by zmenšovala motiváciu i možnosť viesť v Európe vojnu. Aj relatívne chudobné Rusko, alebo možno práve také Rusko, predstavuje a bude predstavovať pre európsku bezpečnosť hrozbu.

Súčasná vojna ako paralela prvej svetovej vojny

Otázkou je, aká je perspektíva ďalšieho vývoja. Zatiaľ sa nezdá pravdepodobné, že by sa Západ chcel pokúsiť o alternatívnu cestu, ktorú zvolil po druhej svetovej vojne. Samozrejme, zatiaľ po vojne nie je. Mentálne nastavenie Západu sa dnes zdá byť tak silne protiruské, že táto alternatíva sa bude ťažko presadzovať bez ohľadu na výsledok súčasnej vojny.

Ponúka sa preto aj iná paralela, a to, že súčasná vojna sa skôr podobá prvej svetovej vojne. Ak si odmyslíme verbálnu clonu o nacistoch a fašistoch, ide v podstate o klasickú vojnu s cieľom potvrdiť veľmocenský status a prípadne rozšíriť vlastné územie. Blitzkrieg sa nekonal a hrozí dlhá pozičná vojna. Paralela je zrejmá aj v podobe blokády – sankcie uvalené na Rusko majú podobný cieľ ako námorná blokáda Ústredných mocností. Ozvenu prvej svetovej vojny prináša aj ukrajinský prezident, ktorý hovorí o vysokých reparáciách.

Súčasné nastavenie verejnej debaty na Západe pripomína pozíciu Dohody, najmä Francúzska voči Nemecku. Je tu nepriateľ, ktorého nenávidíme a musíme ho nielen poraziť, ale potrestať a zničiť ho dostupnými prostriedkami. V súčasnej situácii našťastie Západ nechce viesť s Ruskom vojnu – napokon základným rozdielom medzi dnešným Ruskom a Nemeckom v oboch svetových vojnách je existencia jadrových zbraní. No Kartágo musí byť zničené, nielen vojensky, ale aj ekonomicky.

S týmto postojom si môže Západ vychovať v Rusku nového Hitlera. Nemám na mysli Putina – jeho režim sa môže a nemusí zrútiť. V každom prípade po ňom príde niekto ďalší, kto sa nám možno bude páčiť ešte menej. Čím viac bude Rusko ekonomicky rozvrátené, tým je väčšia šanca, že budúci vládcovia vzídu z extrémistov.

Ďalšiu paralelu v tomto naratíve môžeme vidieť v spolupráci izolovaných štátov. Nacistické Nemecko spolupracovalo s boľševickým Sovietskym zväzom. Dnes Rusko posilňuje spoluprácu s Čínou. Dosiahnuť úplnú izoláciu veľkého štátu je nemožné a nepriateľ môjho nepriateľa je, ak nie priateľ, tak aspoň vhodný partner pre pragmatickú spoluprácu. Západ si možno vytvorí nielen nepriateľa, ale koalíciu nepriateľov.

Na ceste k ďalšej vojne

Blokáda Nemecka spôsobila hlad, utrpenie a smrť mnohých Nemcov, sankcie uvalené na Rusko môžu spôsobiť hlad aj mimo Ruska. Rusko je najväčším vývozcom pšenice a spolu s Ukrajinou tvoria štvrtinu svetového exportu. Ukrajinskú produkciu obmedzí vojna. Rusi zase môžu svoju pšenicu použiť jednak doma k zlacneniu potravín a zmierneniu dopadov sankcií na vlastné obyvateľstvo, jednak selektívnym vývozom do štátov, ktoré si týmto spôsobom zaviažu.

V každom prípade bude na svetovom trhu menej pšenice za vyššiu cenu, čo bude v mnohých chudobných štátoch predstavovať vážny problém. Morálny problém s ekonomickou vojnou je tak ešte vážnejší ako v prvej svetovej vojne, keďže škody neutrpí len civilné obyvateľstvo nepriateľského štátu, ale aj mnohí ľudia, ktorí sa konfliktu ani vzdialene nezúčastňujú. A problém nebude len morálny, až sa hladní ľudia z Afriky a Blízkeho východu opäť pohnú smerom do Európy.

Ak je správny tento druhý naratív, sankcie – čím prísnejšie, tým lepšie – môžu priniesť rýchlejší koniec vojny. Musíme však počítať s nemalými vedľajšími škodami. Najmä však, ak chceme v tejto stratégii pokračovať ďalej, mali by sme sa pripravovať na ďalšiu veľkú vojnu. Štáty Dohody si vo Versailles kúpili dvadsať rokov mieru, ktorý príliš dobre nevyužili. Rusko, vyzbrojené jadrovými zbraňami a s ktoviekým na čele, nám nemusí dopriať ani toľko času.

Vojna je vojna, ale možno by predsa len bolo vhodné myslieť aj na to, čo príde po nej. Bez ohľadu na súčasný stav, budeme si musieť vybrať – buď sa na seba budeme pozerať cez zameriavače zbraní, alebo sa opäť a lepšie pokúsime o spoluprácu, ktorá zaistí väčší blahobyt a mier pre všetky strany. Nájde sa niekto ako ctihodný Robert Schuman aj pre 21. storočie?